Katchunka Suokanasan, môj priateľ z kmeňa Atabaskov, ktorého sme na lodi volali Compass, pre jeho orientačné schopnosti, svoj kmeň kedysi dávno opustil. Zanechal život riadený tradíciou a prírodou. Zanechal budúcu manželku, ktorú mu vybrali, keď mal šestnásť a ona dvanásť. Zanechal rodinu, hory, v ktorých poznal každý strom, skalu, čistinku. Vody Ruskej rieky vymenil za vody Beringovho mora a Atlantického oceána. Svoju dedinu vymenil za mesto. Čo ho k tomu prinútilo, dones neviem.
Katchunkov indiánsky pôvod bol očividný na prvý pohľad. Keď som ho videl prvý krát, mal som z neho obavu. Privítala ma výrazná zamračená tvár s ostrými lícnymi kosťami a širokou čeľusťou. Úzke uhrančivé oči ma takmer prebodli svojím priamym a skúmavým pohľadom. Pohľadom, ako keď cielite puškou na zviera. Keď som mu podal ruku, ocitla sa v dvoch širokých dlaniach, v ktorých mi zmizlo zápästie, akoby mi chcel merať tep. Isto vtedy zistil, že bol veľmi rýchly a podľa toho ma možno priradil k priemernému belochovi. Ja som ho priradil k masovému vrahovi, ale hrubo som sa mýlil. Katchunka by neublížil ani muche. Často sa s nami nezúčastňoval ani lovu rýb. Jeho kmeň lovil toľko, koľko potreboval k nasýteniu, preto preňho táto práca nebola obzvlášť zmysluplná. Potreboval ju k prežitiu, ale nijak zvlášť ju nevyznával. Jeho hlavná úloha bola určovať smer, pomáhať kapitánovi, občas zastúpiť niektorého z chlapov, keď to bolo potrebné. Napriek tomu mal rovnakú plácu ako kapitán. Bolo to spravodlivé, Katchunkovu pomoc sme na mori pocítili mnohokrát.
Čím hlbšie zasahovala civilizácia do života kmeňov, tým viac k sebe priťahovala mladú generáciu indiánov. Niektoré kmene sa prispôsobili modernému životu a z lovcov sa stali obchodníci s indiánskymi relikviami a výrobkami. Moderný svet tomu indiánskemu vôbec neprospel. V prírode totiž nachádzali všetko potrebné, bola ich matkou, lekárom, supermarketom, všetkým. Avšak mnoho kmeňov stratilo svoju identitu úplne. Ako vravel Katchunka, "stratili pred svojou matkou tvár a matka už nespozná svoje deti bez tváre". S rednúcou civilizáciou je hustejšia populácia pôvodných obyvateľov. Tých, ktorí žijú stále tradíciami a pôvodným spôsobom života, rovnako ako ich predkovia. Katchhunka opustil práve takýto, civilizáciou nedotknutý kmeň. Dôvod nik z nás nepoznal. Katchunka veľmi rád hovoril o živote v kmeni, nikdy však o pôvode svojho odchodu. Bál sa len dvoch vecí. Emócií, ktoré sa už ako dieťa učil ovládať a brániť sa im, pretože práve emócie v divočine rozhodovali o živote a smrti. Druhou bola jeho tvár, ktorú nesmel a nechcel stratiť. Preto nikdy nepil, nesmial sa vulgárnym vtipom, nehazardoval a vôbec, žil pokorne a pokojne. Jeho myseľ bola čistá, jeho slová uvážlivé a jeho zmysly zázračné. Bol synom mohutných hôr, ohromnej divočiny a mocného vodstva. Odtrhnutý od kmeňa Athabaskov, ale naďalej spojený s prírodou.
Nechcem rozoberať podobnosť našich osudov s Katchunkom, ale práve to nás veľmi spájalo. Životná cesta nás priviedla na túto loď, ďaleko od domova do lona chladného Beringovho mora. Bol som rád, že som mal tú česť s Katchunkom. Aj keď bol skúpy na slovo, často bol jeho pohľad veľavravnejší ako slová. Nikdy si nevydobýjal rešpekt a vždy ho mal úplne prirodzene, tak ako aj úctu. V úcte ho mali viac ako kapitána. Katchunka by bol dobrý kapitán, ale nevedel písať, ani čítať. Po týchto vedomostiach netúžil. Nezabudol odkiaľ prišiel a nikdy sa nevzdal svojich tradícii, svojho jazyka, ani svojho božstva. Cez neho sme mohli nahliadnuť do sveta indiánov. Do zvláštneho sveta, ktorý vie byť tak prekrásny, ako aj krutý. Časom sme nadobudli istotu, že Katchunka neodišiel z kmeňa dobrovoľne. Kedysi znamenalo takéto vyhnanstvo smrť, dnes znamená život v civilizácii. Schválne, čo je horšie?
Môžeme si len domyslieť v čom Katchunka zlyhal a prečo ho z kmeňa vyhnali, ako psa, bez možnosti návratu. Isté je, že napriek nehybnej tvári, Katchunka trpel a každý kontakt s jeho svetom, či už prišiel s orlom, polárnou žiarou, alebo s niečím iným, každý takýto kontakt ho naplnil radosťou. A ani Askéta, ako on, sa nedokázal ubrániť úsmevu. O to cennejšiemu, že bol výnimočný. Úsmevy a slová tohto muža mali váhu zlata. Bolo my ľúto tejto osamotenej duše, uvrhnutej do nemilosti, žijúcej vo vyhnanstve, snívajúcej o stratenom domove, hľadajúc ho v každej maličkosti, ktorú sme my prehliadali. Psí život na mori Katchunka znášal bez reptania, bez jediného náznaku, ktorý by odhalil jeho tragédiu. Všetko ukryl pod nehybnú tvár. Taký bol Katchunka, indián z kmeňa Athabaskov, syn Aljašky.
