Životom skúšaný | blog.sme.sk

Riko Kollar

PART 10: Otec Kartón, matka Ulica

Živé zelené oči si bieda ešte vziať nestihla. Vzala si však vlasy, zlepené a špinavé. Vši sa do nich, našťastie, zatiaľ nenanosili. Jej pleť v kombinácii začínajúcej puberty a zlej hygieny vypadala žalostne. Líca mala posiate zapálenými uhrami, rovnako ako čelo a bradu. Špina na nás pozerala z jej čiernych nechtov, z jej páchnuceho oblečenia. Iba tie oči ostali čisté, prosiace o milosrdnosť, zvierané biedou, špinou a živorením. Kto by ich tam nechal zahynúť? Dve plamienky vyhasínajúcej duše.

3. sep 2008
Páči sa: 0x
Prečítané: 2 238x
6

Riko Kollar

PART 9: Constance

Ako náhle sa vám otvorí svet a necháte sa len tak unášať prúdom osudu, váš život riadi náhoda. Od tej osudovej chvíle, od ktorej ste sa tak veľmi zmenili, túžite konečne vzhliadnuť prístav, zmysel, akýkoľvek význam svojej cesty. A všetko, čo vidíte, je hmlisté. Cítite svoj prerod, ale netušíte, kvôli čomu máte byť iní, zbavený ega, bezduchých túžieb, ktoré ovládali váš život. Vtedy začnete pochybovať o správnosti svojich krokov, poľavíte v odhodlanosti, zaváhate vo svojom konaní. Uveríte, že návrat je tá najsprávnejšia vec, ktorú môžete urobiť. Až do chvíle, kedy vás niečo opäť nesiahne späť na cestu, z ktorej schádzate. Niečo veľmi dôležité - ľudská bytosť, ku ktorej vás dovedie prozreteľnosť. Tá prekliata, či spásonosná prozreteľnosť, ktorá vás sprevádza na každom kroku. Všetko zrazu nadobudne zmysel a kúsky mozaiky vytvoria obraz. V mojom prípade obraz biedou zúboženého dievčatka. Obraz malej Constance.

26. aug 2008
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 766x
2

Riko Kollar

Part 8: List domov

„Domov sú ruky, do ktorých smieš plakať.“ Miroslav Válek

20. aug 2008
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 933x
8

Riko Kollar

Keď kosím na záhumienke

V dome starých rodičov máme veľké humno a za ním lúku. Ako chlapec som tam chodil kosiť s dedom. Starý rodičia sú už na onom svete, ale dom sme si nechali. Keď ma dedo učil kosiť, bolo to akoby ma zasväcoval do nejakého tajomstva. Ono kosenie, má v sebe skutočne čosi magické. Pravdaže hovorím o kosení kosou, nie elektrickými, alebo motorovými kosačkami, ktoré počuť široko ďaleko. Kosenie kosou je hotová veda. Ako chlapec som sa učil kosu nakuť na dvoch nákovkách, jednej väčšej a druhej menšej, kosu naostriť osličkou, čo ma stálo pár jaziev na ukazováku a trochu krvi, kosu skloniť tak, aby mala správny uhol a upevniť, aby sa viac nehýbala. To všetko ma dedo naučil. Kosenie je preto záležitosťou mňa, deda, padajúcej trávy pod švihom kosy, vychádzajúceho slnka a rosy.

18. aug 2008
Páči sa: 0x
Prečítané: 2 974x
17

Riko Kollar

Part 7: Katchunka z kmeňa Athabaskov

Athabaskovia sa nazývajú podľa hrdinského predka Atapasku, ktorý prežil povodeň pôvodného sveta po zemetrasení. Neďaleko sa aleutským hrdinom potopy stal Iraghdadakh. Na opačnej strane pevniny, na pobreží kanadskej provincie Nova Scotia, kmeň Mikmakov spomína na svojho hrdinu potopy Glooskapa. Obdobne aljašskí Kríovia (Cree) uctievali zachráneného šamana. Podobnosť s biblickým Noem asi nebude náhodná. Zrejme totožnú situáciu si ľudia v každom kúte sveta vysvetlili po svojom, pridelili jej hrdinu a príbeh, poňali ju za súčasť svojich dejín a svojej viery.

14. aug 2008
Páči sa: 1x
Prečítané: 2 265x
3

Riko Kollar

Part 6: Daň za dary Beringovho mora

Viete kedy je človek najmenší? Vtedy, keď má nad hlavou šíre nebo a pod nohami šíre more. Ak sa to nebo zmieta v búrke a bleskoch a to more vo vlnobití, človek je zrazu malý ako zrnko piesku. Búrka na mori je neľútostná. Opiera sa do lode, akoby ju chcela stoj čo stoj prevrátiť. Dvíha ohromné vlny a spúšťa ich na hlavy mužov premočených do nitky. Búrka je daň mora. Daň za jeho dary, ktoré človek čerpá. Boj s ňou je hrozivý. Každá vlna sa môže stať pre rybára osudnou. Ak vás zmietne do mora, nikto nezačuje váš krik a v ľadovej vode sa po chvíli utopíte. Tma vás za pár minút navždy pohltí. Príroda nám dáva najavo tak svoju krásu, ako aj svoju moc. Len pár hodín delilo nebo, posiate hviezdami a objaté polárnou žiarou, tak nádherné, že bralo človeku dych, od neba v čiernom úškľabe, zúriaceho v bleskoch a hromoch, zosielajúceho vietor a s ním vlnobitie. Aká strašná pravda sa skrývala v tomto výjave. Vari nieje život rovnaký? Oslepí nás krásou, šťastím a láskou, potom nám to vezme a pošle peklo, strach a utrpenie. Tejto búrke som bol radšej ako polárnej žiare. Možno preto, že som bol blázon bez strachu a bez pudu sebazáchovy. Možno preto, že miesto úteku som sa strmhlav vrhal do všetkéh

7. aug 2008
Páči sa: 0x
Prečítané: 2 325x
8

Riko Kollar

Part 5: Rybári z Homera

Ľudský osud. Často môže jediné rozhodnutie zmeniť celý sled udalostí. Kráčame životom, občas len padáme, kým nás niekto, alebo niečo nezachytí a meníme sa. Menia sa naše telá, naše ideály. Piliere, na ktorých stojí náš život, sa vo chvíli zrútia a staviame nanovo. Zmenil som sa aj ja. Svoj život som už nedržal pevne v rukách, zázemie v práci a rodine som stratil nadobro. Je asi paradox, že práve ľudia, ktorí stratia všetko a majú už len seba, sa naučia dávať. Naše ego rastie v drahých autách, vilách s bazénom, v peniazoch. Obklopíme sa statkami a cítime sa neohrozene. Mamon je zlaté teľa, ktorému sa naučilo klaňať veľa ľudí. A tu zrazu aj ten neohrozený Riko už nemá nič, na čom by mohol lipnúť. Je odkázaný na ochotu cudzích ľudí, na ich dobrotu a láskavosť. Kôpka posledných peňazí sa deň po dni zmenšuje a neistota v duši zväčšuje. Niet divu, že jeho ego skapalo hladom. Niet divu, že padol aj posledný pilier a narodil sa nový človek.

23. júl 2008
Páči sa: 0x
Prečítané: 2 183x
7

Riko Kollar

Stretávam anjelov stále

Pocity prichádzajú a odchádzajú tak ako ľudia. Možno je už trápne a otravné vracať sa neustále k tým istým obrazom, ktoré v nás rezonujú. Ľudia ako ja sa z toho jednoducho musia občas vyrozprávať. Nie preto, aby sa ich zbavili, pretože to sa nedá, ale preto, aby sme v sebe nestavali hrádze. Zastaviť prúd pocitov hrádzou je veľmi nebezpečné. Hrádzou pocitov riskujeme to, že jedného dňa sa pretrhne a aj keď človek pevne stojí nohami na zemi, jeho duša kľačí.

7. júl 2008
Páči sa: 0x
Prečítané: 2 424x
20

Riko Kollar

Part 4: Samota na križovatke a spása v taxíku

Samota má dve tváre, oslobodzuje aj uväzňuje. Dovolí vám nerušene rozjímať, ponárať sa do svojich myšlienok, svojho vnútorného sveta rozorvaného nedávnymi udalosťami. Čas musí stratiť zmysel, aby človek mohol pozbierať práve zbytky zmyslu. Zmyslu vlastného života. V samote je určitá sloboda, ale aj určité vezenie. Predstavte si, že stojíte na križovatke a okolo vás sú štyri cesty smerujúce na štyri svetové strany. Ste väzňom tejto križovatky, na ktorej stojíte sám a vyslobodením je vaše rozhodnutie. Musíte si vybrať, aj keď nepoznáte ani jednu s týchto ciest. Tie cesty majú mená - Pokora, teda návrat domov, Rezignácia, teda smrť, Odvaha, teda cesta a boj, Strach, teda zostať a čakať. Vyjde vám slovo PROS a vy skutočne prosíte. Prosíte aby ste si vybrali tú správnu cestu, na ktorej konci vás nebude čakať ďalšia križovatka a ďalšie rozhodovanie. Stojíte medzi týmito štyrmi cestami s rozbitým kompasom - zlomeným srdcom a čakáte na znamenie, ktoré vás navedie. A ak počkáte dostatočne dlho, ono príde. Viem to, pretože som sa sám dočkal.

2. júl 2008
Páči sa: 0x
Prečítané: 2 392x
8

Riko Kollar

Part 3: Anchorage, božské mesto smútku

Racionálne myslieť som začal až na letisku v Ottawe, čakajúc na let do Anchorage, čo je najväčšie mesto Aljašky. Moja cesta bola do tohto dňa poznačená emóciami a zbabelosťou. Áno, keď som si nastavil zrkadlo videl som v ňom zbabelca, ktorý musel prekročiť veľkú mláku, len aby sa zbavil svojho strachu. Strachu čeliť tragédii, tak ako to dokázali rodičia mojej manželky a aj moji rodičia. Dokonca ani v tejto chvíli nepomýšľam na návrat, čo by bolo omnoho odvážnejšie ako pokračovať ďalej v tomto nezmysle. Keď sa teraz pozerám na toho Rika, ktorý sedel tam na tom letisku s pohľadom upretým do podlahy, je mi ho ľúto. Rád by som mu povedal, aby sa vrátil. Aby si uctil pamiatku svojej manželky, aby poprosil o odpustenie jej rodičov a konečne sa zmieril s osudom. Chcem mu pomôcť pozbierať odvahu a priznať si zlyhanie v tejto životnej situácii, ale nejde to. On pôjde ďalej, nezaváha vo svojej zbabelosti a mne ostáva len povzdychnúť si nad vlastnou mladosťou.

19. jún 2008
Páči sa: 0x
Prečítané: 3 279x
12

Riko Kollar

Part 2: Zastávka v oblakoch a posledné Zbohom

Každý človek rieši svoj problém po svojom. Niekto sa dá na alkohol, iný na hazard, ja som pred ním utekal. Problém však nemá miesto pobytu, nevyhnete sa konfrontácii s ním, pretože je vo vás. Putuje s vami kamkoľvek sa vydáte. Možno som opustil ľudí, miesta a veci, ktoré by mi ju pripomínali, ale neopustil som ju. Visela mi na krku, pri srdci, ako obrúčka. Ležala v mojej batožine ako pár jej fotiek. Vchádzala do mojich myšlienok a snov, kedy sa jej zachcelo a vzdať sa jej bolo a stále je nemožné. Otec mi pred odchodom povedal, že pred žiaľom neujdem, ani ak sa vyšplhám na Mount Everest a mal pravdu. Zanechal som fatalitou poznačený život, svoj zborený svet v horiacich troskách a vydal som sa neznámo kam bez jedinej istoty či cieľa.

18. jún 2008
Páči sa: 0x
Prečítané: 5 076x
5

Riko Kollar

Part 1: Pred žiaľom neujdeš, ani ak sa zastavíš až na konci sveta

Keď stojíte len na prahu svojho šťastia. Keď sa prebúdzate v láskavom objatí toho druhého a rovnako zaspávate, rovnako aj snívate počas spánku. Keď v živote už po inom netúžite, len prežiť ho so svojou manželkou, so svojou láskou a s budúcimi plodmi tejto lásky, s deťmi. Keď máte tento jediný sen a osud zariadi, aby sa vám nesplnil a stane sa strašná vec, ktorá presiakne vašim vnútrom a navždy vás naplní hnevom a strachom. Hnevom adresovaným Bohu a teda všetkému, strachom zo života a teda zo všetkého. Vtedy sa môže stať, že sa rozhodnete striasť všetkého vôkol, ujsť kdesi ďaleko, kde už nebudete počuť tú hrozivú vetu Úprimnú sústrasť, ktorá vás zamrazí a žiaľ z vás neľútostne vytryskne cez slzy. Napriek tomu, že s ním bojujete je to nerovný boj a nedá sa vyhrať. A tak som ušiel na koniec sveta pred svojim žiaľom.

17. jún 2008
Páči sa: 0x
Prečítané: 8 030x
20