Potom, čo som sa po mesiacoch konečne dostal na pevninu (okrem krátkej zastávky v Naknaku), moje prvé kroky smerovali do domu Gobrikovcov. S posádkou som sa mal stretnúť večer v miestnom bare, kde mala prebehnúť akási oslava a zároveň rozlúčka. Tak ako s posádkou, aj s Gobrikovcami, som sa v ten deň videl naposledy. Začal som pomýšľal na návrat. Zarobil som dosť peňazí, aby som sa nevrátil domov v mínuse. Myslel som na to, ako to vysvetlím Petrovi. Rátal s mojou pomocou v horách a ja som sa nechcel zachovať chrapúnsky, keď mi tak veľmi pomohol. Skôr, ako som si to stihol v sebe vyriešiť, privítala ma rodina Gobrikovcov s takou úprimnou radosťou, že som mal pocit skutočného domova. Vytvárať domov, bola pre Gobrikovcov asi tá najprirodzenejšia schopnosť. Požiadal som ich, aby na druhý deň poslali list pre mojich rodičov. Večer prišiel Peter, rozlúčil som sa s Gobrikovcami, poďakoval za pohostinnosť a šli sme rovno do baru, kde bola zábava v plnom prúde. Chýbal len Compass, vytratil sa hneď po vylodení a bez rozlúčky. Mrzelo ma to, mohol sa aspoň rozlúčiť.
Ešte v tú noc sme s Petrom vyrazili do Anchorage. Počas cesty som mu oznámil, že sa chcem vrátiť domov. Petra to vôbec nerozhodilo, chápal moje rozhodnutie a zaprial mi šťastie. Požiadal ma len o sprievod na ceste do Seattlu, kam cestoval za obchodom, tak som to prijal. Bolo to najmenej, čo som preňho mohol urobiť a zároveň to bolo ďalšie z tých fatálnych rozhodnutí, ktoré ma vo svojom dôsledku odviedli úplne opačným smerom, než som smeroval...
...nočný Seattle, pôvabné mesto tisícich svetiel. Trochu mi pripomína Anchorage, ale je omnoho veľkolepejšie a samozrejme aj omnoho väčšie. Nechýba more, ani hory. Ideme s Petrom na "poslednú večeru" do nejakej lepšej reštaurácie. Ja odlietam už o pár hodín, Peter až na druhý deň, pred obedom. V dobrej nálade sa blížime k luxusne vypadajúcej reštaurácii, keď mi do očí udrie niečo, alebo skôr niekto. Malé klbko zosobňujúce biedu. Niet bolestnejšieho pohľadu, ako pohľad na žobrajúce dieťa. Pristúpim k dieťaťu hľadajúc pohľadom niekoho, matku, možno otca, no márne.
"Čo tu robíš chlapče? Kde máš rodičov?"
"Par centov prosím, len pár centov," vychŕli naučenú vetu
Zisťujem, že pod roztrhanou šiltovkou je zrejme dievča. Má na sebe mikinu, ktorá by bola veľká aj mne.
"Riko, kde trčíš? Až pred dverami som zistil, že idem sám."
"Pozri, žobre tu dieťa..."
"Ok, dám mu niečo, mám tu pár drobných..."
"Nejde o drobné, je to predsa dieťa. Nemali by sme niekam zavolať? Na sociálku napríklad."
"Nežartuj, chceš sa dostať do problémov!? Nemáš ani poriadne povolenie na pobyt," šepkal Peter, zatiaľ čo dieťa sa začalo nenápadne dekovať z miesta.
"Pozri, tu máš päť doláčov," zaujal som rýchlo jej pozornosť, "dáš si s nami večeru? Ideme na hamburger."
"Dvaja chlapi a dieťa? Ty si sa zbláznil! Zavrú nás ako pedofilov. Táto pouličná charita nás oboch dostane do basy. Netušíš čo tým riskuješ!"
Nemohol som to povedať nahlas, ale bolo mi to jedno. „Ak jestvuje aspoň malá šanca, že toto dieťa vytiahnem z biedy, tak sa tej šance chytím," hovoril som si. Možno práve ona je dôvodom, prečo som tu. Ak mám urobiť niečo dobré a osožné, tak to bude pre ňu. Pre 12 ročnú Constance, ako sme sa neskôr dozvedeli. Malá Constance, ktorej bieda odoprela detstvo.
Richard Kollar
Súvisiacie články: Part1:Pred žiaľom neujdeš, ani ak sa zastavíš až na konci sveta
Part 2: Zastávka v oblakoch a posledné Zbohom
Part 3: Anchorage, božské mesto smútku
Samota na križovatke a spása v taxíku
Pokiaľ máte otázky, alebo pripomienky, rád ich prijmem na stránke http://www.riko.webnode.sk/ ktorú som k tomuto účelu vytvoril.
