Pozrieme sa bližšie, dnes sme vyrástli z rozprávkových príbehov.
Po skončení niekoľkých rokov tvrdého štúdia sme si zohnali prácu. Na ako dlho? Môžeme si povedať, máme pracovisko ako v rozprávke: príjemné pracovné prostredie, perfektný kolektív, možnosť osobného rastu, možnosť dobrej spolupráce.
Takýmito formulkami zväčša zamestnávatelia charakterizujú skupinu ľudí, ktorá pre nich pracuje. Je to naozaj pravda?
Každý deň sa mi smial môj vedúci do tváre: Prečo ste prišla ? Ja Vám nepridelím žiadnu prácu. Na čo tu sedíte? Včera som Vám povedal, aby ste ste už viac neprišla.
Alebo: Jedného krásneho slnečného dňa sa stal na pracovisku úraz. Mladá dievčina dostala inštrukcie, aby nehovorila, že sa jej to stalo na pracovisku, lebo inak môže odísť.
Alebo spomeniem ešte jeden príbeh: Boli sme veľmi dobrí priatelia a v posledných mesiacoch na mňa môj kamarát-zamestnvateľ tlačí hľadať si novú prácu, lebo nie je s mojou prácou spokojný, sú lepší ako ja a ďaleko výkonnejší. Viete mňa už nebaví chodiť každý deň do takejto práce, ktorú som mal rád.
Sú to tri príbehy a každý iný. Ale vôbec nekončia ako v rozprávke. A už vôbec tu nie je túžba prežiť takýto príbeh. Lebo utrpenie človeka nemá nikto rád. A kto už by mal rád psychické týranie na pracovisku. Ale otvorme oči. My ho tu na pracoviskách máme už od nežnej revolúcie. Pekne postupne sa korene zla prehĺbovali a dnes sú pliagou našej spoločnosti. Zamestnanci strácajú dlhý čas pestované presvedčenie, že ak sa budú v práci usilovať a budú sa čo najviac identifikovať so záujmami a cieľmi svojho zamestnávateľa ešte nemajú relatívnu istotu udržania si svojich pracovných pozícií u zamestnávateľa. Nikto nemá kompetenciu iniciatívne riešiť podozrenie na výskyt narušených vzťahov na pracovisku. Stála neistota v pracovných vyťahoch sa prenáša na zdravotný stav.
Ale ak nemáme žiadnu úpravu v zákone pri podozreniach na výskyt narušených zťahov na pracovisku, tak obeť psychických útokov, intríg, šikany a násilia na pracovisku sa nemá, kde brániť a ani na koho obrátiť.
Pre právny štát by bolo vhodné riešiť takéto pracovné problémy formou právneho poradenstva a s odvolaním sa na zákon. .
Ak sa obeť rozhodne ísť k lekárovi, tento ju posiela k odborníkovi psychiatrovi, kde sa uvedie diagnóza - depresia, na ktorú sa predpíšu lieky. Ale tu ide o niečo iné a o inú diagnózu. Je pravda, že psychický teror na pracovisku spôsobuje obeti problém v oblasti psychického i fyzického zdravia. To vidia aj lekári. Preto dôsledky narušených vzťahov na pracovisku rozdelili do dvoch hlavných skupín:
1. Psychické následky – tie začínajú na základe rozširovaných fám a ohovárania pochybnosťami o sebe, hľadaním viny v sebe samom, strácaním sebadôvery a sebaúcty. Obeť je neustále vystavovaná obrovskému stresu, ktorý negatívne ovplyvňuje schopnosť koncentrovať sa. Často nastupujú depresie, stavy úzkosti, nespavosť, prípadne nechutenstvo. Psychický teror na pracovisku vedie často k totálnemu duševnému a telesnému vyčerpaniu. Stáva sa, že obeť v niektorých prípadoch vidí iba jediné východisko, nedokáže nájsť žiadne riešenie a siahne si na život.
2. Psychosomatické následky – tie sa prejavujú poruchami činnosti srdca a krvného obehu, bolesťami hlavy, chrbtice, kožnými chorobami, ochorením tráviaceho traktu a čriev, chorobnými poruchami spánku. Človek, ktorý takúto psychickú vojnu na pracovisku zažíva na vlastnej koži, má strach a žije v neustálom napätí. Toto napätie nedokáže utlmiť ani počas voľna a svojej neprítomnosti v neprajnom prostredí. Veľmi často sa stáva, že tento tlak obeť nevydrží a rieši to výpoveďou zo zamestnania.
Čo môže byť v týchto prípadoch ich motívom? Čo je cieľom ľudí, ktorí v práci využívajú túto cestu? Tomu sa venujem na budúce.
Kandidujem ako nezávislý na kandidátke OBYČAJNÝCH ĽUDÍ a nezávislých osobností a tento článok vyjadruje môj osobný postoj, ktorý môže, ale nemusí byť zhodný s postojmi a názormi iných kandidátov. V mnohých názoroch sa zhodujeme, v iných zasa nie a považujem to za správne. Prekáža mi umelá a falošná názorová jednota členov strán a hnutí a otvorene sa hlásim k vlastným názorom bez ohľadu na to, či vyhovujú väčšine. Rozdiely nás nedelia, ale spájajú, ak spolu hľadáme cestu k pravde.
