Štúdia Hansa-Jürgena Kratza (2005) potvrdila, že v súčasnosti je veľa chorôb vyvolaných či podporených mobbingom a bossingom (informácie o mobbingu sme uverejnili 5. a 13. novembra 2011). Tieto choroby sa vyvíjajú pomaly, ich príznaky sú však v súčasných podmienkach i v našej spoločnosti stále závažnejšie a zjavnejšie. Sú to:
- celková nevoľnosť (napr. poruchy spánku, bolesti hlavy, migrény, búšenie srdca, žalúdočné problémy, bolesti krčnej chrbtice a v oblasti ramien),
- poruchy duševnej rovnováhy (poruchy koncentrácie a pamäti, depresívne nálady, pocity neistoty vedúce k zníženiu sebahodnotenia, k strate sebadôvery),
- všeobecné stavy úzkosti (napr. rezignácia vedúca až k zúfalstvu, obava zo straty postavenia, myšlienky na samovraždu, ba aj dokonaná samovražda),
- prejavy závislostí (napr. pitie veľkého množstva kávy, gamblerstvo, zneužívanie liekov a alkoholu, anorexia, bulímia),
- ťažkosti trvalo sa prejavujúce v klinických obrazoch, napr. žalúdočné a črevné ochorenia, kardiovaskulárne poruchy a poruchy krvného obehu, nádorové ochorenia.
Každá obeť akéhokoľvek týrania, šikanovania, mobbingu, bossingu a i. sa musí liečiť. Tým sa mení nielen pracovný, ale aj súkromný život postihnutého. Každá obeť potrebuje komplexnú lekársku, psychologickú, právnu a sociálnu starostlivosť. Nemáme presné štatistiky obetí, odhaduje sa však, že 1/5 obetí mobbingu ťažko ochorie. Možno predpokladať, že určité percento všetkých samovrážd má pozadie v mobbingu.
Výskum realizovaný na Slovensku v roku 2006 (Holubová, 2007) ukázal, že ženy znášali dôsledky šikanovania o niečo horšie ako muži. Stres, podráždenie, problémy so sústredením, bolesti hlavy, pocity úzkosti a strachu označila väčšina respondentov ako dôsledky šikanovania. V niektorých prípadoch sa objavili aj depresie, žalúdočné a tráviace ťažkosti, problémy so spánkom. Niektoré obete šikanovania (najmä ženy) užívali lieky, vyhľadali pomoc lekára častejšie ako zvyčajne.
Slovenský inštitút pre výskum práce a rodiny v roku 2006 zistil, že najčastejšie sa pracovníci bránia použitím týchto stratégií:
32 % pracovníkov sa radšej vyhýba škodiacim osobám, mobérom (ďalej dotyčným),
31,6 % pracovníkov sa ohradilo, s dotyčným si to priamo vybavili,
27,7 % pracovníkov ignoruje dotyčných,
7,1 % pracovníkov sa sťažovalo kompetentnému pracovníkovi - svojmu nadriadenému.
Do tohto výskumu zaradili 700 respondentov, ktorí mali osobnú skúsenosť so šikanovaním v práci. Z nich iba 253 podnikli nejaké kroky, bránili sa proti šikanovaniu. Napriek všetkým psychickým a fyzickým dôsledkom však väčšina respondentov (zhruba 2/3) nepodnikla nijaké kroky na svoju obranu. Najčastejšie ako dôvod uvádzali presvedčenie, že by to iba zhoršilo ich situáciu, nič by to nevyriešilo. Mali obavy z pomsty, odmietnutia odmien či straty zamestnania. Viac ako polovica šikanovaných pracovníkov, ktorí nejaké kroky podnikli, zvolila pasívnu obranu. Tomu zodpovedá skutočnosť, že často sa prípad šikanovania nevyrieši a šikanovanie pokračuje ďalej. Väčšina z tých, ktorí sa ohradili proti šikanovaniu, dosiahla nápravu. Nebolo to však vždy tak. Nijaká náprava nenastala asi v štvrtine prípadov. Stalo sa, že šikanovaní ľudia dostali výpoveď alebo ich preradili na iné pracoviská, mnohí sami požiadali o rozviazanie pracovného pomeru. Väčšina respondentov si myslí, že šikanovanie by mal riešiť pracovný poriadok, ktorý by stanovoval presný postup od podania sťažnosti až po seriózne vyriešenie prípadu.
Významným krokom k odstraňovaniu mobbingu by mala byť úprava právneho stavu. Zákony by mali ochraňovať aj duševné zdravie pracovníkov. Dôsledok mobbingu je psychosociálny pracovný úraz, ktorý treba hodnotiť rovnako ako iné poškodenie zdravia na pracovisku.
Prevencia je lepšia ako liečba. Toto pravidlo platí v mnohých oblastiach ľudského pôsobenia, a malo by platiť aj pri riešení problematiky mobbingu. Veľkým nedostatkom je skutočnosť, že sa zatiaľ o mobbingu málo vie a málo sa o ňom hovorí. Preto tu má platiť, že účinná prevencia a informovanosť sú lepšie než liečba.
Je dôležité dostať čo najskôr do povedomia verejnosti informácie o mobbingu. Treba o ňom hovoriť, usporadúvať školenia, diskusie a iné akcie na tému mobbing, riešiť konflikty zo strany odborov, personalistov a predovšetkým zo strany vedenia podnikov.
Do podnikových predpisov dostať antimobbingové opatrenia a mať odborníka, ktorý sa bude zaoberať mobbingom v podniku. Ako pilier prevencie teda vybudovať právne povedomie verejnosti. Preto prvé kroky, ktoré podnikne osobná ľudská statočnosť proti psychickému teroru na pracovisku, pomôžu najmä obetiam tohto teroru, a súčasne prispejú i k lepšej informovanosti o mobbingu, bossingu, aby každý vedel proti takým nekalým praktikám bojovať.
Demokracia funguje len tam, kde je dostatok civilnej odvahy statočnosti obyčajných ľudí. Šikanu, mobbing, obťažovanie, diskrimináciu, presadzovanie egoistických záujmov na úkor celku si totiž nesmieme v demokratickom štáte nechať. V práci ani v rodine, na úradoch ani v politike, na verejnosti ani v súkromí.
Kandidujem ako nezávislý na kandidátke OBYČAJNÝCH ĽUDÍ a nezávislých osobností a tento článok vyjadruje môj osobný postoj, ktorý môže, ale nemusí byť zhodný spostojmi a názormi iných kandidátov. V mnohých názoroch sa zhodujeme, v iných zasa nie a považujem to za správne. Prekáža mi umelá a falošná názorová jednota členov strán a hnutí a otvorene sa hlásim k vlastným názorom bez ohľadu na to, či vyhovujú väčšine. Rozdiely nás nedelia, ale spájajú, ak spolu hľadáme cestu k pravde
