Práve tu, v tomto zariadení, pre mladú generáciu sa vyskytuje mobbing. Z malej nevinnej zábavy vychovávateľa s chovancom sa stalo napadnutie. Budeme dokazovať, či to bola šarvátka alebo napadnutie. Koho? No predsa vychovávateľ mal napadnúť chovanca. A druhý skutok neúčasť na pracovnej porade. Prečo ste neoznámil, že idete k zubárovi? Čo ste povedal kolegom, keď ste prišiel do práce? Kedy ste sa objednal k zubárovi? Otázok na dokazovanie je dosť a dosť. Stále viac vychádza do popredia, že vychovávatelia na pracovisku nemajú autoritu u mladých chovancov. A neexistujú pravidlá pri prerušení pracovného času, neexistujú priespustky. Prípad sa nám otvára stále hlbšie a hlbšie. Ja mám otázku, prečo sa tento prípad dostal na súd? Prečo sa musí zamestnanec - vychovávateľ brániť na súde? V našom právnom poriadku nemá inú cestu. Ešte aj Inšpektorát práce ho poslal na súd. Koľko nehospodárnosti v tomto postupe. A tu sú peniaze našich občanov. Zase budeme pojednávať. Súd má náplň práce. A občan. Ten vidí len uspokojenie a tajne dúfa, že na súde sa preukáže spravodlivosť. Ale podstata problému sa zase nebude riešiť. Podstata celej kauzy je vo vzťahoch na pracovisku a v pracovnom prostredí. Aké boli na pracovisku vzťahy? Aj keď ide už o druhý prípad mobbingu z tohto pracoviska, nikto neskúma príčinu, ktorou sú zlé vzťahy na pracovisku. Vychovávateľ musí mať autoritu. A kto mu ju má zabezpečiť. Predsa jeho šéf. V takomto pracovnom prostredí nám naši vychovávatelia vychovávajú našu mládež . Roky utečú ako voda a naša mládež nám tu o chvíľu bude vládnuť. Niekde už vládne . Či na súdoch, či na štátnych úradoch. Kde sme sa to dostali. Aby učiteľ, či vychovávateľ nemal autoritu na pracovisku. Učitelia majú strach na pracovisku. A to majú takíto "ustrachaní" učitelia vychovávať našu mladú generáciu? Ale verejnosť o tom nevie, alebo nechce vedieť. Bulvárne média, ktoré sa chvália že sú najčítanejšie, tiež nepíšu o príčine problémov. Ako aj v prípade, ktorý rezonuje v našej spoločnosti, ale nepíše sa o ňom v najčítanejších médiách. Prípad "počmárania" verejnej budovy parlamentu. Aj mňa oslovila novinárka z internetového denníka. Bola som sklamaná, ako to podala verejnosti. Preto zverejňujem moje odborné posúdenie prípadu.
1.otázka Je podľa vás napísanie tohto nápisu dôvodom na väzenie? Moja odpoveď: Predovšetkým treba vychádzať zo samotného skutku napísanie 1% na budovu parlamentu. Ak sa skutok stal, potom je treba prešetriť výšku vzniknutej škody. Nemám informácie, či vyšetrovateľ skúmal výšku vzniknutej škody. Toto mali vyšetrovacie orgány posúdiť hneď počas vyšetrovania skutku. Ak ide o skutok poškodzovanie cudzieho majetku, to je možné riešiť nasledovne: 1. ako trestný čin poškodzovania cudzej veci v zmysle Trestného zákona, ak je výška škody vyššia ako 266 eur,2. priestupok proti majetku, ak je výška škody nižšia ako 266 eur. Trestný čin riešia orgány činné v trestnom konaní (polícia, prokuratúra), priestupky proti majetku riešia obvodné úrady. Dôležitý je aj úmysel zákonodarcu, podľa ktorého bolo postihovať akékoľvek poškodzovanie cudzej veci takýmto spôsobom, a preto ani do textu trestného činu neuviedli výšku škody, len akosi zabudli na výklad pojmov v Trestnom zákone (§ 246), ktorý tú škodu stanovuje. Za týchto okolností nie je možné kvalifikovať konanie obvineného ako trestný čin, je ho však možné posúdiť ako priestupok proti majetku podľa § 50 odsek 1 zákona SNR číslo 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, na prejednanie ktorého je v zmysle § 52 písmeno a) a § 55 odsek 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Ak by sa boli skutkom zaoberali riadne, potom by došlo v konečnej fáze vyšetrovania k prekvalifikovaniu toho konania na priestupok, pokutu teda budú sa musieť uhradiť náklady na vyčistenie.Nemám informácie, či horeuvedené skutočnosti boli naplnené ak by boli v konečnom dôsledku by smerovali k tomu, že napísanie nápisu nie je dôvodom na väzenie.
2. otázka Ste v nejakom kontakte s Občianskym tribunálom? Moja odpoveď: V prvom rade chcem uviesť, že od 10. marca 2012 mám oficiálne schválený program občanmi Slovenskej republiky, ktorý už t. č. riešim na medzinárodnej úrovni, lebo cesta k legislatívnej úprave antimobbingového zákona sa musí zviditeľňovať zdola nahor, nakoľko sme si za 25 rokov vytvorili na Slovensku „prehnitú spoločnosť“.Prišla som do parlamentu vďaka politickému hnutiu Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti Ale nemohla som čakať na nich, kým sa nájde niekto, kto pripraví víziu, stratégiu, či misiu politického hnutia Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti. Aj tak mi to trvalo až dňa 28.10.2013, kedy som vystúpila z hnutia OľaNO. Ale do dnešných dní o tom volič nevie, lebo si neplatím žiadne media. Teraz som nezaradená poslankyňa a zbieram podpisy na novú politickú stranu pre ľudí. Vďaka Občianskemu združeniu Práca a vzťahy chránime osobnostné práva, zdravie a česť našich občanov v rámci pracovno-právnych vzťahov. Komunikujeme s každým, kto nás požiada o právnu či psychologickú pomoc. Zvyšujeme právne sebavedomie občanov všade, kde to je možné. Máme záujem spolupracovať aj s odborníkmi na území celej Slovenskej republiky. Napríklad so psychoterapeutmi, s právnikmi, so štátnymi úradníkmi. Všade sa vynárajú stovky nových prípadov a mnohé staré prípady chcú obnovu normálneho stavu. Aby štát zaviedol kontrolu príčin nezamestnanosti a práceneschopnosti s dôrazom na antimobbingové opatrenia, šírime osvetu a monitoring na celom území Slovenska. Moju činnosť si všimol Občiansky tribunál, ktorý sa prišiel spýtať všetkých poslancov parlamentu na to, či máme na Slovensku zákonodarnú moc. Chodili do kancelárií jednotlivých poslancov, ale našli len mňa, ako riešim v mojej kancelárii občanov. Potom sa zaujímali o moju činnosť na ritomska.blog.sk a na www.ritomska.eu . Podstatou spoločnej myšlienky je mať prácu a chodiť do práce s radosťou: To sa dá dosiahnúť len, ak sú v práci dobré pracovné podmienky a pracovné prostredie. Na to sa za 25 rokov zabudlo. Na pracoviskách všade vládne závisť, intrigy, prenasledovanie. Prvý verejný kontakt sme uskutočnili dňa 12. novembra 2014 na druhej medzinárodnej konferencii o mobbingu, ktorú som organizovala ako poslankyňa parlamentu na Právnickej fakulte UPJŠ v Košiciach. Tu bol Občiansky tribunál prezentovať svoje myšlienky na tému sociálneho vylúčenia občanov. Z tohto podujatia máme pripravený denník, ktorý dávame do všetkých knižníc pre budúce generácie. Pred vianočnými sviatkami som bola veľmi milo prekvapená, keď som dostala od Občianskeho tribunálu ako jediná poslankyňa nášho parlamentu poďakovanie za moju odvážnu činnosť na pomoc našim občanom, ktorí sú psychicky prenasledovaní na pracoviskách.
