Dnes potrebujeme politikov, ktorí nám vedia pomôcť, napríklad, aby sme mali prácu a nie, aby niekto rozhodoval o tom, komu "zotne hlavu ako figúrke na šachovnici".
Blíži sa 17. november a naše Občianske združenie Práca a vzťahy si pripomenie prvý rok existencie, kedy sme sa s odvahou a statočnosťou pustili do obrovského problému tejto krajiny, a to psychického teroru na pracoviskách.
Naše antidiskriminačné úrady posielajú našich občanov na súd, ale dobre vieme, že od roku 1989 sme si tu nenastavili cestu k právu a spravodlivosti.
A práve o tejto našej ceste k spravodlivosti médiá v posledných dňoch veľa píšu a kritizujú. Nie je našou úlohou hodnotiť, tomu sa venujú médiá, ktoré o našej problematike psychického teroru na pracoviskách, nechcú písať. Márne ich rad - radom oslovujeme. Nedáme sa...
Naša realita, ako to vyzerá v okolitých štátoch Európskej únie, vychádza okrem iného aj zo štúdie, ktorú nám spracoval Parlamentný inštitút. Prinášam zopár informácií, ako to vlastne je s vytváraním pracovných miest a ich udržiavaním v krajinách Európskej únie?
Vyhodiť pracovníka zo zamestnania vo vyspelej Európe je z právneho hľadiska často zdĺhavý a zložitý proces. Francúzsky právny kódex napríklad obsahuje až 30 strán vymedzujúcich postup, ktorý sa musí dodržať predtým, ako možno zamestnanca prepustiť z práce.
Marie France Hirigoyenová, ktorá v tejto súvislosti zaviedla dnes už všeobecne používaný termín „psychické šikanovanie“, označujúci psychické obťažovanie resp. tyranizovanie na pracovisku, zhromaždila spolu s kolegami v Európe a v zahraničí údaje, z ktorých vyplýva, že tyranizovanie na pracovisku postihuje asi 9 % zamestnancov.
Hirigoyenová odhaduje, že zhruba v polovici týchto prípadov k nemu dochádza preto, aby sa riadiaci pracovníci mohli svojich zamestnancov zbaviť. Platí to predovšetkým pre menšie firmy. Väčšie nadnárodné spoločnosti majú právnych odborníkov, ktorí vedia lepšie zvládnuť a obísť zložité obmedzenia pri prepúšťaní zamestnancov
Vo Francúzsku sú obeťami tyranizovania resp. morálneho šikanovania najmä gravidné ženy, ľudia starší ako 55 rokov a predstavitelia odborov, pretože francúzske zákony najviac chránia práve tieto skupiny zamestnancov. Snahou zamestnávateľa je, aby pod tlakom tyranizovania a šikanovania títo zamestnanci nakoniec sami zo zamestnania odišli.
Dr. Helge Hoel z Manchesterskej univerzity manažmentu a jedna z najznámejších európskych odborníčok na tyranizovanie na pracovisku poukázala na prípade Portugalska na jeden z častých aspektov tohto neželaného fenoménu. Podľa Hoelovej portugalská vláda označila termínom „inactive occupation“ (nečinné povolanie) fenomén, kedy zamestnávateľ svojho zamestnanca úplne ignoruje v nádeji, že takýto človek odíde sám.
Takýmto pracovníkom síce ponechajú pracovný stôl, no neprideľujú im absolútne žiadnu prácu. Podľa viacerých portugalských obetí takéhoto zaobchádzania je ignorovanie neraz ešte horšie ako šikanovanie, pretože rezultuje do pocitov zbytočnosti a často vedie až k depresiám.
John Martin, šéf divízie práce Organizácie pre spoluprácu a rozvoj upozorňuje, že tyranizovanie či ignorovanie zamestnancov až kým sami neodídu sa deje všade, ale situáciu výrazne zhoršuje nízka flexibilita pracovných trhov.
Výkonná riaditeľka britského Chartered Management Institute Mary Chapmanová uzatvára, že tyranizovanie na pracovisku je nielen morálne neobhájiteľné, ale takéto zaobchádzanie zároveň podkopáva aj výkonnosť pracovného kolektívu.
Po roku sa pomocou Občianskeho združenia Práca a vzťahy problém psychického teroru na pracoviskách dostáva do povedomia verejnosti. Počet obetí pribúda a stále bude. Závisí na odvahe a statočnosti každého z Vás, lebo pripraviť sa na dlhú cestu k presadeniu svojho práva je náročné. Ale keď vieme, že za nami niekto stojí a pomáha nám, tak sa nám ľahšie kráča.
Pripravujeme pre Vás informáciu vzhľadom na osobitný význam práce v ľudskom živote, na celkový podiel času stráveného na pracovisku, potrebu vytvárať zdravú a kultúrnu úroveň pracovných vzťahov a nutnosť dodržiavať ľudské práva občanov členského štátu Európskej únie.
