Tu už nie je možné, aby sme na Slovensku mlčali.
Odkedy som začala písať informácie o súčasnej situácii na slovenských pracoviskách, zdá sa mi, akoby sme my, Slováci, dosiaľ žili niekde na vyhnanej planéte. Na slovenských pracoviskách vládne psychický teror a "mocipáni" si držia svoju moc. Ale kto bude za túto situáciu v spoločnosti zodpovedný? Zamestnanci sa boja na svojich pracoviskách ozvať a poukázať, na to, že tam dochádza k porušeniu zákona. A ak sa ozvete, tak dostanete vyhrážky, že máte výpoveď. Nie ste tu pre mňa žiadúci, vonku na Vaše miesto čaká desať, dvadsať nezamestnaných. Postarám sa o to, že Vás tu nikto nezamestná.
Ale takto sa politika nezamestnanosti neodstráni. To teda nie. Neverte konečne politickým rečiam, už ste to tu mali. Videli ste a vidíte, kam to došlo.
Stali ste sa pracovné nástroje, lacné pracovné nástroje. Kto si váži Vašu prácu?
Ani moju si tu nikto nevážil. Najprv som pomáhala nezamestnaným (mám k tomu peknú štatistiku). Zamestnávatelia sa hnali za svojou mocou a lákalo ich bohatstvo.
Samozrejme, že sa našim "mocipánom" moje konanie nepáčilo.
Ak sú lepší a schopnejší ako ja, ktorí dokážu pomôcť nezamestnaným, odišla som a dala som šancu a príležitosť iným štátnym zamestnancom riešiť problematiku nezamestnanosti. Dni sa míňali a k nim sa pridali aj roky.
Kam som to prišla? Je to za štátny úrad? Prejdem cez vrátnicu. Vrátnik dostal pokyn sledovať ma. Ale o tom som ešte nevedela. Prichádzam do kancelárie a nenachádzam spis, ktorý som si tu včera nechala položený na stole. V prvom momente som zostala prekvapená. Tu som ho predsa nechala. Kde je ? Kľúče má upratovačka, tá prichádza poobede. Kto mi to mohol vziať?
Idem na sekretariát. Nie, nedoniesla ste mi včera žiaden spis. - reaguje sekretárka na moju otázku. Už to vie sekretárka.- uvažujem. Prosím Vás, o tom ani slova. Idem hľadať spis. Pomaly strácam celé dopoludnie na hľadanie spisu a vôbec si neuvedomujem, že je to účelové konanie môjho zamestnávateľa.
O chvíľu je porada. Len, aby sa nikto nepýtal na môj spis. Ešte väčší tlak, ešte väčší nepokoj. A stále nechápem, že je to hra. Konečne je po porade a rýchlo idem hľadať spis. Už mám všetko prekontrolované a spis nikde.
Je čas obeda a ja stále hľadám... Bože, kde som ho nechala ? Toto už nie je v mojej moci -myšlienky mi bežia.
V mojich myšlienkach ma vyruší zvoniaci telefón. Môžete prísť vedľa? počujem hlas sekretárky. Čo sa stalo? Môj spis? Kde je? Už som v koncoch.
Vchádzam do kancelárie k sekretárke. S úsmevom na tvári ma víta. Všimnem si, že drží v rukách akýsi spis.
Hľadáte tento spis? - pokojne na mňa hľadí.
Áno, kde ste ho našla? - reagujem.
Dala mi ho šéfka, mám ho zaprotokolovať.- odpovedá sekretárka.
Už len kvílivý zvuk sanitky by pomohol, aby som porozumela takémuto sociopatickému pracovisku.
Podobnú príhodu zo svojho pracoviska, resp. zo štátneho úradu mi poslala obeť s takýmto záverom:
"NAD TAKÝM KONANÍM ZAMESTNÁVATEĽA OBYČAJNÉMU ČLOVEKU ZALIEHA V UŠIACH A BOLÍ HO DUŠA!"
Preto kandidujem!
Dovolím si uviesť, že problematika narušených vzťahov, kde dochádza k ponižovaniu ľudskej dôstojnosti rokov na pracovisku ma viedla až k prijatiu mojej Kandidátky ako nezávislý na kandidátke OBYČAJNÝCH ĽUDÍ a nezávislých osobností a tento článok vyjadruje môj osobný postoj, ktorý môže, ale nemusí byť zhodný s postojmi a názormi iných kandidátov. V mnohých názoroch sa zhodujeme, v iných zasa nie a považujem to za správne. Prekáža mi umelá a falošná názorová jednota členov strán a hnutí a otvorene sa hlásim k vlastným názorom bez ohľadu na to, či vyhovujú väčšine. Rozdiely nás nedelia, ale spájajú, ak spolu hľadáme cestu k pravde.
