Tieto informácie ponúkajú média a dostupná stránka parlamentu. Zahraničné cesty predsa patria k náplni práce poslancov, je dobré, že sa zúčastnili a reprezentovali Slovensko ako aktívni účastníci. Majú svoju tému a pozvanie - tak sa treba zúčastniť. Márne by ste potom hľadali správu, čo tie zahraničné cesty priniesli. Aké zaujímavé témy tam riešili? Alebo boli len obyčajnými pozorovateľmi? Žiadne informácie. Ale dnes, v čase emailových správ,sa to dá. Tu sme sa zatiaľ nikam neposunuli. Len do akéhosi bulváru a kritiky.
Len pozor, dnešná spoločnosť sa posúva ďalej a témy pribúdajú. A informácie sa rýchlo šíria. A pozvánky na podujatia prichádzajú aj do parlamentu. Aj mne prišlo pozvanie, že sa v roku 2014 koná ďalšia medzinárodná konferencia o mobbingu, tento krát v Taliansku. No okolité štáty sa snažia téme venovať. Lebo tu ide vyslovene o psychické blaho pracujúcich.
Ale aj ja idem ďalej, lebo už niet pochýb,že táto téma rezonuje dlhé roky v celej našej spoločnosti a vo všetkých krajinách Európskej únie. Má už svoje dobre zapustené korene. A toto zapustenie koreňov nepustí prijať nové témy. Je to v tomto štáte prehnité. S týmto nastavením dosiaľ nikto nevedel pohnúť. A vari chcel s tým už niekto pohnúť??? Napríklad v parlamente. Zatiaľ som tam nikoho nenašla. A mohli by najčastejšie cestujúci poslanci parlamentu.
Zatiaľ tu nič iné nevidím, len akési politické prekáranie, to je v priamom dôsledku obrovská strata času a energie. Ak by sa pustili do práce, pomohlo by to viac našej krajine.
Ale vrátim sa k poslednému príspevku o mobbingu, kde sme sa rozhodli začať písať autentické príbehy z diania mobbingu. Na vysokej škole. Prišla nám okrem iných aj táto reakcia.
„Tiež mám pocit, že mobbing je všade a rodí sa to už na školách, hlavne na vysokých školách. A je to svinstvo. My naozaj nie sme právny a demokratický štát a hoci som tomu veľmi chcel pomôcť, nevidím v tom zmysel.
Som študent, študujem na druhej vysokej škole, chvíľu som študoval v zahraničí a zo slovenských škôl si odnášam v prvom rade poznatok o šikane, o tom, že páni (podaktorí profesori) si môžu robiť, čo chcú (ja som kvôli jednej pani docentke musel štúdium prerušiť) a na druhej škole len pociťujem tlak, ako ma (nás) čím skôr povyhadzovať, lebo je nás priveľa. A zase je to len o peniazoch a nie o kvalite, len o tom, čo najviac z nás vytrieskať a poslať nás kade ľahšie. Kto vydrží viac. Prečo o tom rozprávam, vidím jednoducho paralelu a to aj s prácou (pracoval som - keby dakoho napadlo, že čo ja študent tu idem hovoriť, keď som prácu nezažil).
Pracoval som aj v zahraničí a či ide o štúdium alebo prácu, vyzerá to tam inak. Ja milujem svoju rodnú krajinu, ale tu sa to často krát jednoducho nedá a človek sa cíti veľmi bezmocný aj napriek tomu, že nie je ten, kto drží hubu a krok, ale snaží sa aktívne o zmenu, zúčastňuje sa protestov, všíma si, hodnotí, povie na rovinu, ale aj sa bojí. Je normálne, aby sa mladí človek bál, aby držal hubu a krok, len aby ho nevyrazili z práce a zo školy? Myslím, že nie a to dokazuje, o čom náš štát je.
Celý systém je zle nastavený, ale nanešťastie my sme systém, my ho tvoríme, my si volíme tých, ktorí ho tvoria a my sme im dovolili dostať nás až sem.
Spravme s tým niečo, v každom odvetví, píšme o našich skúsenostiach ako autorka a meňme náš štát, meňme naše zmýšľanie, pretože zmena naozaj môže prísť jedine zdola.
A čo sa týka práce, ak je človek šikovný, jeho prácu si v zahraničí vážia, nedovolia mu len tak odísť, motivujú ho, nikto mu neukáže dvere, že choď tam stojí ďalších sto. Ak ste šikovní, vašu šikovnosť si všímajú a ocenia ju. Tu som sa s tým takmer nestretol.“
Ďakujem za tento názor. Je otvorený a úprimný. Určite je medzi študentami veľa podobných, len nie každý si ho vie povedať. A chce povedať. Lebo má pocit, že to nikam nevedie. Aj tu sa treba spájať s rovnakými názormi.
Zle nastavený systém je potrebné zviditeľňovať. Nedávno nám TA3 priniesla správu o tom, že mobbing riešia v Dánsku už na materských školách hravou formou ako prevenciu. Je to oveľa lepšie, aby termín mobbing postupne prestal byť postrachom.
