Základným dokumentom ľudských práv, ako všetci vieme, je Všeobecná deklarácia ľudských práv, ktorú prijala OSN v roku 1948. Základné ľudské práva majú svoj pôvod v ochrane ľudskej dôstojnosti každého človeka, sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné, nezrušiteľné práva.
Súčasná spoločnosť prešla akýmsi vývojom demokratickej spoločnosti, kde ťažiskom všetkého sa stala moc v rukách človeka. Komu sa dnes páči robiť dobro? Viem, že je to náročné. Ak chcete pomôcť starému človeku, má strach. Vôbec sa mu nečudujem.
„Dnes už nepotrebujeme zákon, či je to stavebný zákon alebo iný, lebo každý si tu robí, čo chce.“ takto sa vyjadril jeden z našich susedov pri pohľade na stavby, ktoré sa postavili na Kolibe v posledných rokoch. Len, aby som viac získal ja sám a pre seba, tak nepozerám na to, že ohrozím životné prostredie a naruším medziľudské vzťahy na celej ulici.
Sme svedkami vytláčania pomoci druhému človeku, lebo to nikoho nepovznáša a už sa to predsa "nenosí". Veľmi ľahko sa vieme zoči-voči usmievať, ale za chrbtom už "kujeme pikle", ako toho človeka ponížiť, jednoducho psychicky utýrať. Čo zapríčinilo tento stav?
Dnešná civilizácia je schopná ľudské práva s úsmevom na perách ponížiť zneužíť len, aby mohla ukázať sama sebe, akú má moc. Neustále sleduje, čo sa okolo nej deje a čaká, kedy môže zaútočiť. Prostriedky na to jej ponúkajú média a hlavne informačné systémy. A tak útočí....tam ju predsa nikto neobmedzuje...zatiaľ.
Rovnako to vidíme aj v celej Európskej únii, samé nepokoje a nespokojnosť s legislatívou, nespokojnosť s justičnou praxou, a nespokojnosť s európskymi vládnymi garnitúrami. Euro-občan sa domáha svojich ľudských práv a žiada ochranu pred otrokárskymi praktikami zamestnávateľov, ktorí zneužívajú rétoriku argumentovanú krízou.
Slovensko je klasický, postkomunistický, sprivatizovaný štát, v ktorom kapitál rozhoduje dokonca aj o zdraví a chorobe, o živote a smrti občana. Občan si platí dane, poistenia, ale fundované ošetrenie dostane iba, ak si doplatí, alebo podplatí. Podobne je to na súde – boháči a lotri vyhrávajú aj keď spáchajú do neba volajúce krivdy. To, že sa vyberajú peniaze za poskytnuté lukratívne pracovné miesta, to už ani nebudem spomínať.
Náš výskum je zameraný na tento bezprávny stav, kde je všadeprítomná otázka pracovnoprávnych vzťahov a medziľudských vzťahov na pracoviskách. Veľkú časť problémov v pracovnoprávnej oblasti tvoria hybridné patologické trendy v medziľudských vzťahoch.
Novodobí postkomunistickí otrokári sa prirodzene naučili hovoriť: „Ja to môžem...“, „Ja tu rozhodujem...“. Postupne prešli do postojov: „Teba tu nechcem...“, „Ty odtiaľto pôjdeš preč...“...ak neodídete, postarám sa o to, aby ste sa na Slovensku vôbec nezamestnali“.
Ani jedného z týchto supermanov vôbec nenapadne, že ten, koho vyhadzujú z práce je odborník na určitú prácu, a navyše vychováva doma deti a živí aj manželku, ktorá rovnakým spôsobom prišla o prácu. Toto je humanitárna katastrofa na Slovensku.
Pri skúmaní tohto bezprávneho stavu som už písala o spolupráci s ochrancami práva zamestnancov v Nemecku, kde od roku 1996 zaregistrovali pochybné praktiky zamestnávateľov a veľmi rýchlo prevzali zo Švédska nový model boja s mobbingom. Tu už existuje antimobbingová legislatíva, súdy akceptujú sťažnosti zamestnancov, ktorí sa odvážne postavili na svoju obranu proti zamestnávateľom. A podobne ako aj vo Francúzsku, boli vyhlásené rozsudky na peňažné odškodnenie mobbovaných zamestnancov, ktoré museli zaplatiť zamestnávatelia.
Sudcovia v bývalom socialistickom bloku sú vazalmi mamony. Ich totalitná necitlivosť s jednoduchým človekom vznikala pol storočia ako poslušnosť pod komunistickou „päsťou“. Po oslobodení spod hegemónie komunizmu sa ich totalitná necitlivosť skrížila s túžbou po mamone. A to nie je všetko. Postkomunistické hybridné otrokárstvo je umelo udržiavané nehoráznym trendom sústavných novelizácií Zákonníka práce, pričom zásadné nedostatky v pracovnoprávnych vzťahoch nikto nechce riešiť.
Nášmu Slovensku chýba západný sektor, ktorý by korigoval náš postkomunistický chaos. Rovnaké to je vo všetkých postkomunistických štátoch, iba v Nemecku to tak nie je, lebo tam včas zaúradoval zdravý rozum západného sektoru.
Aj na Slovensku sa zamestnávatelia priradili k ceste násilia na pracovisku. Vďaka nášmu OZ Práca a vzťahy sme sa tvrdo postavili proti ich násilným praktikám v zamestnaní.
Náš výskum ukazuje, že zamestnanci si zatiaľ ani poriadne neuvedomujú s kým a hlavne voči komu sa majú brániť. Zamestnávatelia si najímajú právnikov, ktorí v snahe, že majú prácu platenú zamestnávateľom, chcú silno potlačiť odpor zamestnanca.
Prípad našich antidiskriminačných žalôb je toho markantným príkladom. Bojujem proti nezávislému štátnemu úradu, ktorý si najal lukratívneho právnika. Za lukratívne odmeny. Je jednoduché zistiť, z akých peňazí sú títo právnici, akísi ochrancovia zákonov, platení.
Máme ďalšie žaloby, na základe ktorých sa preukazuje súčasný stav našej bezprávnej spoločnosti, zamestnávateľ si zaplatí peniaze na právnika, ktorí v snahe presvedčiť súd, podnikne aj cestu porušenia Zákonníka práce. Paragraf sa krúti, raz na jednu, raz na druhú stranu.
Náš výskum ukazuje a aj obete mobbingu, ktorých prípady sme zaznamenali v poslednom týždni, nám potvrdzujú, že na pomoc našim občanom už neslúži ani Inšpektorát práce, či Verejný ochranca práv, alebo Slovenské národné stredisko pre ľudské práva. Ich výklad zákona je len krásnou ukážkou odhaliť porušenia zákona a vzápätí všetko negovať a nakoniec nedať občanovi žiadnu šancu bojovať s násilím na pracovisku.
Zdá sa, akoby boj proti takejto presile, ktorá chráni zločinnosť, nemá za súčasných podmienok v spoločnosti žiaden význam.
Niekedy sa cítim ako bojovníčka s veternými mlynmi, lebo som sa odhodlala spojiť svoje úsilie s nemeckými aktivistami. Na rozdiel od nemeckých aktivistov, ja bojujem s nevedomosťou slovenských úradov.
V Nemecku už riešia detaily legislatívnych úprav proti mobbingu a súdy už bežne odsudzujú násilie na pracovisku. Odhodlanie bojovať proti násiliu na pracovisku tu vyviera aj z ekonomických ukazovateľov. Každý dlhodobo mobbovaný zamestnanec skončí svoju kariéru ako ťažko zdravotne postihnutý človek. Čo to znamená z ekonomického hľadiska je nám všetkým jasné.
Medzinárodnú spoluprácu nášho OZ Práca a vzťahy v boji proti mobbingu vnímame ako jednoznačný prínos v prevencii proti akémukoľvek násiliu. Štáty Európskej únie, ktoré uvedený problém riešia, sú už na míle vzdialené od slovenského bezprávia. Psychický teror a s ním spojená patológia zamestnaneckých vzťahov má tri korene:
1. sociálna bezcitnosť;
2. ekonomická kriminalita a firemné podvody (krádeže, korupcia, defraudácia, daňové úniky...);
3. neochota systému oficiálne prezentovať a odsúdiť sociálnu patológiu.
V Nemecku sa tejto problematike venujú aj advokátske kancelárie, pomáhajú obetiam riešiť situácie súdnou cestou. Súdne spory končia úspechom pre obete, s vysúdenou vysokou sumou kompenzácií škôd v prípadoch preukázaného násilia na pracovisku.
Niektorí zversky naladení politici a finančníci sa rozhodli udržať mobbing ako organizačný fenomén na pracoviskách súkromníkov. Aj v tomto dovolenkovom období máme správy od nemeckých ale aj od českých spolupracovníkov, že dochádza zo strany mobérov k silnému boju proti aktivistom, obetiam mobbingu, ale o tom nabudúce.
