V jeho priebehu sme si všimli: Zúčastnené strany si od roku 2008 prechádzali "opakovaným kolesom" súdneho procesu. Najprv Rozsudok Okresného súdu Bratislava I (2014). Potom Rozsudok Krajského súdu v Bratislave (2016). Vec vrátil na prvý stupeň, aby tento doplnil odôvodnenie svojho rozsudku. A tu na prvom stupni opakovane súd dokazuje. A tak stále kolom dokola. Pani sudkyňa so svojou praxou už by konečne mala zastaviť toto koleso bezprávia. LEBO: Predlžovanie súdnych konaní pomocou advokátov je tu viditeľné. A tak sudkyňa zase odročuje pojednávanie na koniec apríla 2019. Dajme si otázku: uvedomuje si, ako sa s ňou advokáti "hrajú"? Alebo má strach, že by prišla o prácu? Tu je meritum veci. Kto to pozná? Len ten, kto je odborník na neredukovateľné právo. O tom som už hovorila v parlamente v minulom volebnom období. Nuž prácu tu má zabezpečenú aj sudca aj advokát. Už len "zaplatíme" zapisovateľky súdnych konaní. Huráááá! A je to. Vivat naša justícia!
Kam sa posunulo dokazovanie v súdnych sporoch ? Dnes sme zase videli v autentickom prenose katastrofický scenár jednej súdnej kauzy, ktorá bola príčinou nehospodárnosti súdneho konania a ďalším dôkazom, že sudcovský stav je devalvovaný na bezprávnu elitu.
Dajme si otázky: Prečo ten či ten súd zámerne koná , prečo má za cieľ vyvolať v žalobcovi únavu a rezignáciu, prečo má za cieľ, aby žalobca prijal rozhodnutie v jeho neprospech ako oslobodenie od zdĺhavého procesu, ktorý žalobca sám začal vlastným podaním v presvedčení práva a v dôvere k právnemu systému. Prečo sa súdny proces neudržuje v medziach legitimity a zákonnosti podľa procesných predpisov? Prečo sudca či sudkyňa nerozhodne okamžite, keď jej to zákon káže? Vari paragrafy umožňujú obchádzať povinnosť rýchleho a spravodlivého rozhodovania? Môže nevedomý/nevedomá a nedostatočne vzdelaný/vzdelaná sudca/sudkyňa reprezentovať náš právny systém a môže samostatne rozhodovať?
Pátrame ďalej, lebo na súde sa "stratila" kauza zdravotnej sestry pracujúcej v bratislavskej nemocnici, ktorej žalobu som podala v minulom volebnom období? Alebo sa "zamietla pod koberec"?
V Zápiskoch z parlamentu prinášam autentické svedectvo obete mobbingu - zdravotnej sestry, ktorá prišla za mnou do poslaneckej kancelárie v decembri 2012. Poslala ju za mnou obeť mobbingu na pracovisku - Ústav pamäti národa, s ktorou sa stretla u lekárky. Toto je dôležité zistenie. Lebo obete mobbingu nám pribúdajú. Obeť mobbingu si prevzala výpoveď dňa 6. 12. 2012. V zákonnej lehote sme predložili žalobný návrh na Okresný súd Bratislava II. Sudkyňa na Okresnom súde Bratislava II otvorila pojednávanie. Začala vypočúvať obeť mobbingu. Už prvé otázky zneli v ušiach veľmi despoticky. Kvapky potu sa objavili na tvári mojej klientky. S otvorenými očami pozerala na sudkyňu. Otázky lietali vzduchom. Atmosféra bola dusivá. Sudkyňa neúnavne pridávala otázky s cieľom, prečo si myslíte, že ste bola na pracovisku diskriminovaná.
"Pani sudkyňa, zrušenie môjho pracovného miesta bolo iba bodkou za mojím dvojročným bojom za rovnaké pracovné podmienky v práci, ako mali moji kolegovia. Po porade, ktorá sa konala dňa 27.8.2012, som listom riaditeľovi nemocnice MUDr. M. B. oznámila a na vedomie dala pani M. a vedúcej oddelenia platených služieb pani B., že budem toto ich šikanovanie a diskrimináciu na pracovisku riešiť súdnou cestou.
Spôsob, akým mi p. M. dala ukončenie pracovného pomeru určite nie je štandardný. V čase keď zrušili moje pracovné miesto o čom som nevedela, zrušili aj jedno miesto na vrátnici a tiež miesto diétnej sestry. Každá z nemocníc má svoje personálne oddelenie, nemocnica na Antolskej, Kramáre, Mickewiczova a dokonca aj svoju vedúcu personálneho oddelenia a každý zamestnanec svojho priameho nadriadeného. Okrem mňa. Ja jediná som podľa slov p. M. mala priameho nadriadeného v Ružinove, napriek tomu, že som pracovala na Mickiewiczovej.
Pani M. bola prítomná pri druhej pracovnej porade na našom oddelení, kde som sa pokúšala opakovane poukázať na nerovnaké zaobchádzanie na pracovisku. Pretože sa po porade situácia na pracovisku ešte viac vyhrotila a p.M. ako jediná prejavila trochu pochopenia, dohodla som si telefonicky osobné stretnutie na 6.12.2012.
Určite som nechcela od p. M., aby mi opravila počítač, ako naznačovala vo svojej výpovedi. Chcela som s ňou hovoriť o neznesiteľných pracovných podmienkach. A o tom, že si kolegyne nechali jeden počítač len pre seba, kde ja jediná som nevedela heslo. P. H. väčšinou brala dovolenku, keď sme mali spolu robiť. Vedenie nemocnice bolo dokonca také ústretové k p. H., že jej umožnilo sedieť v hornej kancelárii, bez počítača a teda bez možnosti pracovať ,ten jeden alebo dva dni keď nám spolu vyšli zmeny.
Nie je ťažké si vypočítať, že takto by pani H. nestačila ročná dovolenka na to, aby sme sa nestretli v práci. Situácia na pracovisku sa stávala neznesiteľná. Izolovali ma od všetkých informácii. P.H. poodnášala všetky dokumenty do hornej kancelárie a zapečatenú obálku s rezervným kľúčom dala na vrátnicu s tým, že kľúče môžu vydať všetkým pracovníčkam referátu okrem mňa. Kolegyňa z vrátnice mi otvorene povedala že sa so mnou už nemôže kamarátiť, lebo sa bojí, že ju kvôli tomu vyhodia. Dostala som nálepku ako v nejakom koncentráku „na vyhodenie“.
Každý deň som chodila do práce s obavami, čo si zase „dievčatá“ spolu s pani H. na mňa nachystajú. A neštítili sa ničoho. Prišlo aj na stratené spisy, výmenu zámku v kancelárii , schované diagnózy pacientov. Obrátila som sa listom na p. B., vedúcu všetkých referátov platených služieb, ale nereagovala na môj list.
V kolektívnej zmluve článok 26 sa uvádza , zamestnávateľ nesmie zamestnanca postihovať alebo znevýhodňovať preto, že zamestnanec uplatňuje svoje práva vyplývajúce z pracovno - právnych vzťahov, vrátane Kolektívnej zmluvy a tiež nesmie byť na pracovisku prenasledovaný ani inak postihovaný za to, že podá na zamestnanca alebo zamestnávateľa žalobu alebo návrh na začiatok trestného stíhania. Tak isto Zákaz nerovnakého zaobchádzania je zakotvený v Zákonníku práce a v antidiskriminačnom zákone ako jedna zo základných zásad. Zamestnávatelia sú povinní utvárať také pracovné podmienky, ktoré zamestnancom umožňujú čo najlepší výkon práce. Toto absolútne neplatí. V mojom prípade sa vedenie nemocnice len nečinne prizeralo, alebo dokonca priamo podieľalo na šikanovaní a diskriminácii na pracovisku, tým, že pani H. otvorene tolerovalo nerovnaký prístup k zamestnancom.
Celé dianie na pracovisku nemocnice od schôdze dňa 27.8.2012 smerovalo k jedinému cieľu, aby som „dobrovoľne“ podpísala dohodu. P.M. vedela, že prídem dňa 6.12.2012, preto už pred tým pripravili rozviazanie pracovného pomeru dohodou. Neviem či mala pripravený aj iný papier ako tvrdila vo výpovedi. Ešte som ani neotvorila ústa, keď povedala, že má niečo pre mňa a podala mi papier s dohodou do ruky. Bola som šokovaná. Opýtala som sa ešte, aké mám iné možnosti a p. M. povedala, že sú, ale nie sú vhodné pre mňa. Vedela som, že nemá význam odporovať, v zamestnaní to bolo také zlé, že už horšie to byť nemohlo. Alebo mohlo, keby som to nepodpísala. Zarazil ma len ten dátum dňa 6. 12. 2012. Zamestnávateľ jednoznačne využil všetky možnosti, od šikanovania, ignorácie a priamej diskriminácie až po moment prekvapenia a dôveru, ktorú som mala voči pani M. na podpísanie dohody."
Sudkyňa rozhodla. Aj v tomto prípade sa "právny kolotoč" zatočil na Krajský súd v Bratislave. A tu sa stopy stratili. Do dnešného dňa. Tak, aká je to vizitka našej spravodlivosti po slovensky?
Čítajme s otvorenými očami. Agresori týrajú obete, tie následkom ich komplexov, možno sebaukájania sú viac PN, mnoho ľudí sa takto stáva predčasní invalidi a nikomu nevadí, že sa vyplácajú sociálne dávky, predčasné dôchodky mnohým, ktorí takto dopadli za svoju poctivosť, zodpovednosť, usilovnosť, lebo šikanovaní sú väčšinou takíto pracovníci.
