právnych problémov. Hlasy poškodených zamestnancov pribúdajú. Tak mi nedá, aby som nahlas nekomentovala nemorálnosť právneho systému v tejto našej milovanej vlasti. Prečo pokračujú pochody na BONAPARTE, keď je každému slušnému občanovi jasné, že tadiaľ cesta k morálke systému nevedie. Aby odvrátili pozornosť na nezvládnutie svojich predvolebných sľubov. Aká je však naša každodenná realita?
Obeť mobbingu ma pozvala na svoje pojednávanie, kde žaluje zamestnávateľa. Obeť mala úspech na prvom pojednávaní v tom zmysle, že sudca mohol okamžite rozhodnúť v jej prospech, ale keďže chcel pomôcť žalovanému, tak mohol iba nedokončiť spor, ale nariadil nový termín pojednávania. Ešte predtým však poradil žalovanej strane doslova toto: „Musíte dokázať, že si žalobkyňa neplnila svoju povinnosť podľa zákona, a tiež dokážte, že porušenie pracovnej disciplíny je adekvátne a podľa zákona.“
V nasledujúcom pojednávaní, ešte pred začiatkom pojednávania žalovaný zamestnávateľ oslovil žalujúcu obeť mobbingu, a stalo sa to na chodbe pred súdnou sieňou. Žalovaný navrhol stiahnuť žalobu slovami: „Stiahnite a môžete sa vrátiť na pracovisko.“ Vtom prichádza sudkyňa a svojím výrokom priam zmetie celý právny systém do prachu chodby a opýta sa: „Tak, ako ste sa dohodli?“ Pripomínam, že žalujúca sa ani neozvala, ale sudkyňa a žalovaný zamestnávateľ zrejme už boli dohodnutí ! Takto vyzerá naša justícia v praxi. Ako dopadlo rozhodnutie v tomto prípade? Žalovaný zamestnávateľ neuspel, ale obeť mobbingu sa na pracovisko už nemohla vrátiť! Obeť sa nedomohla svojich práv! A posledná perlička tohto príbehu je, že intrigy voči obeti stále pokračujú a bývalý zamestnávateľ ju prenasleduje aj v civilnom živote. Také sú rozhodnutia našej justície – nazvala by som ich – diabolsky zlé.
Ak si vezmeme tento príklad ako kľúčový a pridáme k nemu ešte finančný problém, potom máme štatistický obraz ľadovca pracovnoprávnych problémov v našej spoločnosti. V našej spoločnosti sú pracovnoprávne problémy viditeľné iba ako vrchol ľadovca.
Na príklade tohto sporu sa vôbec nečudujem, že naši občania odmietajú súdne spory so slovami: Je to zbytočné, súdy sú na strane mocných a bohatých. Bohužiaľ prežívame tragédiu. Cesta nášho občana na občianskoprávne, pracovnoprávne súdne konanie vedie cez peniaze. Ak mi niekto z Vás povie, že to nie je pravda, tak mu oznamujem že nemá prehľad. Sudca sa bez žaloby a bez advokáta ani nepohne. Žalobu občan nevie napísať a ani prokurátor ju nevezme, ak nie je prehľadná. Kriminalisti sa vecou absolútne odmietajú zaoberať. Žiadny advokát si nezodvihne zadok, ak mu nepredložíte potvrdenku o zaplatení, alebo ak mu nedáte písomný dôkaz o zaplatení po vyhratom procese najmenej 30% z vysúdenej sumy. Ak požiadate o pridelenie právnika, pridelený právnik Vás buď odhovorí od podania, alebo jednoducho nič nerobí len sedí a necháva procesu voľný spád. Alebo, ak nájdete advokáta, ktorý sa odhodlá niečo principiálne pre Vás urobiť, tak sudca Vás prevalcuje zaplatenými argumentmi, ktoré si presadí lukratívny advokát zastupujúci zamestnávateľa. Toto sú moje skúsenosti a skúsenosti mojich klientov realizované počas štvorročného výskumu.
Mnohé štáty EÚ pokročili v kultúre pracoviska podstatne ďalej ako SR. V Nemecku sa prevencia násilia na pracoviskách citlivo rieši v prospech poškodeného, a je to iniciatíva nemeckej justície ktorá si osvojila terminológiu mobbingu. V našich slovenských pomeroch je to zatiaľ nemožné, lebo slovenská justícia nie je pripravená vnímať patologické vzťahy na pracoviskách.
Slovenský občan je pracovitý a chce chodiť do práce, chce mať v práci dobré vzťahy. Mizerná pracovná kultúra je spôsobená priamou záštitou slovenskej justície ktorá má tisíce výhovoriek prečo rieši pracovnoprávne spory v neprospech poškodených, a vždy v prospech poškodzovateľov.To nie sú silné slová, naopak, to sú slabé slová proti tomu, čo som videla v praxi!
Slovenský občan – zamestnávateľova obeť – svoj problém skrýva, dusí v sebe a trápi sa doma. Postupne ochorie lebo zamestnávateľ ho začne prenasledovať aj doma. Utrpenie prechádza na celú rodinu a zanecháva stopu na deťoch. To chceme? Vážení občania, chceme, aby to pokračovalo?
Slovensko je hybridný štát tváriaci sa sociálne, ale s trhovou ekonomikou, v ktorom peniaze rozhodujú aj o zdraví a chorobe, o živote a smrti občana. Občan si platí dane, poistenia, ale fundované ošetrenie dostane iba, ak si doplatí, alebo podplatí. Podobne je to na súde – boháči a lotri vyhrávajú. To, že sa vopred vyberajú peniaze, kupujú sa lukratívne štátne úrady, alebo rodinné pracovné miesta, to už ani nebudem spomínať. V našom výskume pracovnoprávnych vzťahov som dospela k záveru: Slovensko je štát v bezprávnom stave. Veľkú časť problémov v pracovnoprávnej oblasti tvoria hybridné patologické trendy v medziľudských vzťahoch. Novodobí postkomunistickí otrokári sa prirodzene naučili hovoriť: „Ja rozhodnem...“, „Teba tu nechcem...“, „Ty odtiaľto pôjdeš preč...“
Ak občan – obeť – neodíde dobrovoľne, zamestnávateľ – agresor – sa postará o to, aby sa na Slovensku vôbec nikde nezamestnal. A občanovi - obeti mobbingu nikto nepomôže, žiadny právnik..., hovorím žiadny, lebo súd je posledná inštancia – a tam dopadne zlo zase na obeť. Len znovu pripomínam,toto sa volá bezprávny stav. Nikoho nezaujíma, že poškodený človek je dobrý odborník a slušný občan, že tento slušný občan sa náhle stáva sociálnym problémom, zdravotným problémom, a môžeme byť radi ak sa nestane aj kriminálnym problémom. Toto je humanitárna katastrofa Slovenska, lebo ľadovec skrytý pod hladinou Vášho vnímania stále viac hrozivo narastá. Nedôvera občanov k slovenskej sudcovskej letore je totálna a z oslovených poškodených zamestnancov sa dozvedáme špecifickú koreláciu: NULA % dôvery! Média sa stále odkláňajú od zviditeľňovania káuz postihnutých občanov.
Legislatívny nedostatok zákonov, ktoré by sankcionovali vzťahové problémy na pracoviskách je len drobná epizóda v mori nevyriešených nespravodlivých prepustení zo zamestnania. Sudcovia ignorujú porušenia zákonného procesu pri prepúšťaní. Zamestnávateľ môže prepustiť zamestnanca tak ako sa jemu zachce a nikto ho za to nevolá na zodpovednosť. Nedodržiavajú sa ani tie zákony ktoré existujú! A nesúdi sa podľa tých zákonov, podľa ktorých sa súdiť má! To je právna katastrofa Slovenska. Postkomunistické hybridné otrokárstvo socialistického všemocného šéfa riadeného mamonou a rodinkárstvom, či korupciou, je umelo udržiavané nehoráznym trendom sústavných novelizácií Zákonníka práce, pričom zásadné nedostatky v pracovnoprávnych vzťahoch nikto nerieši ! Ani súčasné civilné sporové poriadky účinné od 1. júla 2016 situáciu nevyriešia. Stačí si zájsť na zopár súdnych procesov. Tvrdá a ťažká realita.
Pozrime si štátne úrady: Neviem o tom, či niektorý štát na svete má takú hlúposť v svojich úradných dokumentoch, ako sa nachádza v závere šetrenia Inšpektorátu práce. Celý dokument môže hovoriť o tom, že sťažovateľ je oprávnený a má pravdu, že zamestnávateľ ho poškodil, ale v závere je napísané: Obráťte sa na súd. Vyjadrenie Inšpektorátu práce nie je právne záväzný doklad, resp. nemá právny dosah na Rozhodnutie súdu. Na idiotstvo v úradnom dokumente nadväzuje súdny proces. Poškodený sa domáha svojho práva, veď aj inšpektori práce mu povedali že má pravdu a má sa obrátiť na súd. Predložený dokument sudca ani nečíta – ale doslova zhodí zo stola ako smeti. Z toho vyplýva, že celý Inšpektorát práce je len na to, aby slúžil štátu, ale nesmie slúžiť občanovi.Toto je štátne otrokárstvo a právna šikana ! Ako môže štátny úradný sektor vydať právne šetrenie so záverom, že občan má pravdu a je mu to na .......– s prepáčením – na ........!
Iné "smiešne" štátne inštitúcie na ochranu práv poškodených sú Verejný ochranca práv, alebo Slovenské národné stredisko pre ľudské práva. Ich výklad zákona je len krásnou, slohovou prácou na tému „porušenie zákona“, ale vzápätí všetko negujú a nedajú občanovi žiadnu šancu bojovať s násilím na pracovisku. Do svojho záveru si píšu rovnaký idiotský výrok, ako to robí Inšpektorát práce.
Takáto štátna politika je právna demagógia najhrubšej kategórie !
Nášmu Slovensku chýba občiansky sektor podľa vzoru Nemecka. Chýbajú nám ľudia ktorí by nahlas povedali že ten, alebo onen právnik je gauner, alebo že ten, alebo onen zamestnávateľ je s prepáčením sviňa a nemá právo zamestnávať ľudí. Slovensku chýba šľachetný a rytiersky sudcovský talár ktorý by stál na strane poškodeného zamestnanca! Chýbajú nám dôstojné procesy na súdoch. Naše zákony sú pre sudcov asi nezrozumiteľné, lebo súdia od buka do buka ako im silnejší, alebo bohatší klient našepká. Prípady našich antidiskriminačných žalôb sú toho markantným príkladom. Občan bojuje proti nezávislému štátnemu úradu, ktorý si najal skorumpovaného advokáta za lukratívnu odmenu. Z etického hľadiska smiešne dohody medzi advokátom a sudcom sú priam do neba volajúca závislosť na úplatkoch. Je úplne jedno, či sú úplatky pre sudcu priame, nepriame, alebo dodatočné – stále sú to úplatky, a sudcovia z nich profitujú viac než je bežnému občanovi známe.
Štátny zamestnávateľ si zaplatí drahého advokáta z peňazí štátneho rozpočtu, ktorý v snahe presvedčiť súd podnikne aj cestu porušenia Zákonníka práce a žiada Rozsudok v rozpore so zákonom, paragraf si sudca prekrúti raz na jednu, inokedy na druhú stranu a Rozsudok v mene republiky je v rozpore so zákonom, poškodí poškodeného, ale sudca sa má nezávisle dobre a prilepší si aj advokát aj jeho klient, zamestnávateľ. Štátna kasa a dane občanov sú odčerpané tam, kde nemali ísť.
Výkon právneho systému Slovenska ochraňuje zločincov od zamestnávateľov až k najhorším hrdlorezom! Slušný a skromný platiteľ daní, zamestnanec, nemá žiadne práva pred zamestnávateľom, a nemá ani slova pred súdom. Slovo skromného občana je vždy prehlasované akoukoľvek hlúposťou pochádzajúcou od mocnejších, či bohatších. Vážení občania, chcete mi povedať, že bojujem s nevedomosťou slovenských úradov a právnikov? Zamyslite sa nad odkazom pre štát, žiadame empatiu štátu v tomto:
1. Človek, ktorý prišiel o prácu chce vedieť, že iná možnosť nebola, a prepustenie bolo spravodlivé.
2. Prepustený človek chce naďalej žiť dôstojným životom.
Naša mimovládna organizácia slúži na pomoc občanom a pre vládu zistila, že počet podaní na súd je preto nízky, lebo právne poškodení občania nemajú dôveru v súdne orgány. Žiaľ, je to tragická pravda.
Ako sme zistili na pojednávaniach, sudcovia nevedia jednať a prípady vymáhania náhrady škôd spôsobených z titulu sústavných psychických útokov, ponižovania, sabotovania a zneužívania práce obetiam mobbingu – ani nechcú riešiť. A preto sa pýtam, kto už uverí tomu, že pochody na BONAPARTE pohnú túto hnilobu v tejto spoločnosti riešiť? A čo je horšie, naši občania nemajú informácie o súčasnom trende nastavenej politiky. Spoločnosť ich tlačí k hodnote bohatého zisku, kde nie každý sa udrží. Šancu majú tí mladí. Za podpory Bruselu. Ponúkli sme informácie médiám, žiaľ nejde o problematiku, ktorej sa venujeme. Zneli odpovede.
Na záver tohto príspevku si dovolím stručný abstrakt z horeuvedeného: Zmenou režimu zo socialistického na trhový sa ukázala fatálna nepripravenosť našej justície. Riešením by bolo vhodné zriadiť špecializované pracovné súdy. Diverzifikácia je pojem, ktorý zasiahol všetky sociálne štruktúry – od diverzity energetických zdrojov až po diverzitu ľudských odborných zdrojov.
Bolo by totálnou slepotou nevidieť potrebu diverzity aj v justičnej praxi. Diverzifikácia určite zasiahne aj súdy. Kto by to nechcel vidieť, pripomeniem prvú lastovičku justičnej diverzity – tzv. Špecializované súdy.
Druhým krokom diverzifikácie slovenskej justície, alebo ak chcete špecializácie súdov, by malo byť zriadenie Pracovných súdov. Pracovné súdy zriadené v každom okrese by mali riešiť pracovnoprávne spory a ich Rozhodnutia by mali byť promptné, a vždy v prospech poškodeného.
Dcéra starozákonnej spravodlivosti, naša slepá Justícia je zaskočená a neschopná riešiť tieto spory, ktoré sa vyrojili z pracovného prostredia ako muchy zo zdochliny. Riešením sú: Pracovné súdy so špecializáciou na Pracovné právo a na Procesné právo. Prečo aj Procesné právo? Lebo aj súdny proces môže byť diagnostikovaný ako pochybený pracovný proces. Aj toto ponúkame ako informácie médiám, i keď sa tejto problematike nevenujú.
