Politici si začali stavať na tejto kauze nezávislého štátneho úradu dokonca akúsi svoju volebnú kampaň. Veď predsa ceny sú pre občanov dôležité a občan si rád prečíta, ak sa ceny znižujú.
https://www.etrend.sk/ekonomika/sen-roberta-fica-o-stvorpercentnom-poklese-cien-elektriny-sa-rozplynul-3.html
https://www.etrend.sk/trend-archiv/rok-2017/cislo-4/ficove-rosady-s-cenami-energii.html
https://ekonomika.sme.sk/c/20465321/regulacny-urad-na-cenovych-rozhodnutiach-pracuje-zatial-platia-vlanajsie.html
Médiá píšu, ako sa idú ceny meniť. Ale! Nikto nenapíše, ako a kto bude zodpovedný za tieto veľké nedostatky na nezávislom štátnom úrade, ktoré spôsobili škodu občanom v domácnostiach. Alebo, ako je to na Slovensku zvykom, zase nikto nebude potrestaný?
Pripomeniem: Tento škandál s cenami energií spôsobil aj prieťahy v mojom súdnom konaní, lebo pán Holjenčík podpísal dňa 29. 2. 2012 moju výpoveď pre organizačné zmeny. Takéto výpovede našich občanov z dôvodu - organizačné zmeny som v parlamente registrovala do knihy pre zachovanie našej histórie budovania demokracie po slovensky. Politici nám pred sebou ako balvan tlačia tému nezamestnanosti už 27 rokov. Každý minister práce, sociálnych vecí a rodiny SR by o tom vedel hovoriť dlhé a dlhé hodiny. Aj bývalý minister práce Kaník sa nám rozhodol odstrániť nezamestnanosť. V roku 2005 prišiel s návrhom presťahovať Národný inšpektorát práce z Bratislavy do Košíc. Museli sme si ako štátni zamestnanci hľadať prácu. Mne sa podarilo nájsť pomerne nový štátny a nezávislý Úrad pre reguláciu sieťových odvetví. A tak 1. apríla 2005 som bola preradená z Národného inšpektorátu práce na Úrad pre reguláciu sieťových odvetví, do kancelárie úradu.
"Konečne dobré pracovné prostredie a pracovné podmienky bez intríg a bez ohovárania."- pomyslela som si. Hneď po mojom príchode na úrad, som sa stala členkou výberovej komisie, ktorá vyberala na úrade nových štátnych úradníkov. Nikto z uchádzačov netušil, že vedenie úradu dopredu rozhodlo, koho vezmú. Priebeh výberového konania bola len formálna záležitosť všetkých zúčastnených adeptov na štátnych úradníkov. Ak niekoho vedenie úradu nechcelo, tak sa na výberovom konaní dávali otázky do nekonečna až skúšajúci podľahol.
"Vidíte, neviete to", povedala víťazoslávne predsedníčka výberovej komisie, "odpoveď na túto otázku je základom našej práce na úrade". S falošným úsmevom sa víťazoslávne pozerala na neprijatého uchádzača, resp. utýranú obeť výberového konania Považovala som to za veľké psychické ponižovanie slušných ľudí. Ale na úrade nebol nikto, s kým by som sa spojila a hľadala v tejto činnosti zlepšenie.
Ak sa stalo, že náš nezávislý úrad niekoho predsa prijal, po troch mesiacov skúšobnej doby sa s ním rozlúčili, lebo nepadol šéfke "do oka", resp. riaditeľke do sivého priemeru. Jedno zneužívanie zákona za druhým. Niektorí odvážni uchádzači o miesto na pozíciu štátneho zamestnanca sa pokúsili aj podať žalobu na súd. Ale bola to len formalita a strata času. Úrad si vždy poradil, aby sa z jeho útrob nič pekelné nedostalo von. Veď navonok všetko sa dialo v súlade so zákonom. A hlavne to riadili právnici nezávislého štátneho úradu. Nikto ich nekontroloval a nevidel im na "prsty."
Ak to niekto dotiahol ako žalobu na súd, právnici z úradu „zamaskovali“ jeho pracovné miesto lepším adeptom, ktorí už mal prax aj na úrade, lebo ho najprv prijali na dočasnú štátnu službu. A znovu sme sa na úrade usmievali, aký sme dobrý pracovný kolektív a ako sa nám všetkým dobre pracuje.
Regulované subjekty začali do cenovej politiky nezávislého úradu útočiť. Ako východisko a ústretový krok dosiahli: v roku 2006 pán premiér Fico navrhol, že proti cenovým rozhodnutiam je potrebné podať odvolanie. Na úrade začali mať obavu, kto zvládne veľký „nával“ odvolaní od regulovaných subjektov. Keby pán premiér vedel, ako to v praxi funguje, nikdy by nenavrhol tento postup. Ale keď už navrhol zmenu, potom mohol a mal navrhnúť, aby niekto kontroloval cenové rozhodnutia. Nikto rozhodnutia nekontroloval.
Módou štátnych úradníkov bolo a stále je sústavné sťahovanie úradov alebo oddelení, či odborov. Bola som zavolaná na osobný úrad, a tu mi ponúkli preradenie na Radu pre reguláciu.
"Buď prijmete alebo neprijmete". povedali mi na osobnom úrade. Čo už môže štátny úradník spraviť, ak si chce udržať prácu? Aby som nestratila prácu, prijala som toto novo - vytvorené miesto.
Mojím novým šéfom sa stal predseda úradu a podpredseda Rady pre reguláciu Ing. Jozef Holjenčík. A mojou náplňou práce sa stali odvolania od regulovaných subjektov. Postupne som zistila, že je lepšie, aby si regulovaný subjekt podal nový cenový návrh. Ako sa domáhať spravodlivosti či práva na zdĺhavých súdnych konaniach. Ale o tomto kroku nikto z múdrych pánov regulačnej rady nevedel. Chcela som to oznámiť novému šéfovi, pánu predsedovi.
Bola som sa poradiť aj u riaditeľa osobného úradu, ktorý mi oznámil: „Teraz to neriešte, pán predseda má veľa iných dôležitých, pracovných povinností.“ Onedlho som mala príležitosť stretnúť pána Holjenčíka zoči - voči. Pozdravili sme sa. Chcela som sa objednať u neho, ale bol piatok poobede a pán Holjenčík sa ponáhľal do Martina.
Aké bolo moje prekvapenie na druhý týždeň, ma za volali na osobný úrad a pripravili mi moje preradenie na odbor legislatívno právny so spätnou platnosťou od 1. apríla 2008. Ako sa pracovalo na odbore legislatívno - právnom nezávislého štátneho úradu? O tom už v druhej kapitole.
