Ak sa spoločne pozrieme na posledné údaje o stave nezamestnanosti, neunikne nám, že miera nezamestnanosti na Slovensku podľa Štatistického úradu SR sa v roku 2013 medziročne zvýšila o 0,2 percentuálneho bodu na 14,2 %. Oproti roku 2012 išlo o nárast počtu nezamestnaných o 8,5-tisíc na 386 tisíc osôb. Zvlášť zaujímavá je miera dlhodobej nezamestnanosti na východnom Slovensku podľa údajov Eurostatu zverejnených dňa 15. apríla 2014, a tá bola v roku 2013 vo výške 74,9 %, čo je tretia najvyššia v rámci všetkých sledovaných regiónov EÚ.
K tomu snáď je zaujímavé sledovať, ako reaguje výzva hospodárskej politiky na rok 2014. Pre ňu sa znovu stáva najdôležitejším riešenie problémov zamestnanosti, to v Národnom programe reforiem SR 2014. Rezort financií to vyzdvihuje: "Je nevyhnutné zabrániť strate zručností pracovnej sily udržaním zamestnanosti a zvyšovaním kvalifikácie občanov, ktorí majú problém nájsť si prácu“.
Ten, kto si prečíta túto informáciu, si snáď vytvorí názor, že štát pomáha občanovi, ale ak niekto sleduje výšku nezamestnanosti dlhšie, tak zistí, že sa v tomto štate točíme stále dokola. Téma zamestnanosti, resp. výška nezamestnanosti sa stala aj médiami téma veľmi “obľúbená”.
Ale téma nezamestnanosti je dlhé roky vďačná téma aj pre politikov. Koľko sa už ministrov vymenilo na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny SR, koľko peňazí sa investovalo na podporu zamestnanosti zo štátneho rozpočtu. O tom by sa dal písať aj román. Aj v parlamente sa v roku 2013 konala mimoriadna schôdza parlamentu, ktorá si kládla dôraz riešiť vysoké percento nezamestnanosti. Na moje vystúpenie reagovala odborníčka exministerka Tomanová…spomeniem jej reakciu, ktorá znela, ….máte pravdu, ak by sme zisťovali príčiny nezamestnanosti, tak by sme sa dopátrali k tomu, ako sme si počas 25 ročnej demokracie vytvorili nezamestnanosť. Oceňujem aj odvážnu reakciu poslanca Kuffu, ktorý má skúsenosti so životom okolo nás a veľmi silno ich prezentuje.
Rady nových a nových nezamestnaných na úradoch práce rástli aj v roku 2000. A teraz v roku 2014 máme tu už húfy nezamestnaných. Prečo? Možno to aj niekto z ministrov práce videl, ale bál sa "zo strachu" poukázať na príčinu. A možno to aj mnohým vyhovovalo, aby nemali prácu navyše...kde je pravda?
Jedno je isté, nezamestnanosť sa zapísala a zapisuje do histórie vývoja našej demokracie. Nezamestnaní hrdinovia rozprávajú svoje životné skúsenosti tak, ako to oni zažili. Je to tak, ako po prečítaní nejakého diela, ktoré je z väčšej časti rozprávaním hlavného hrdinu, napríklad ako za čias vojny kde hlavný hrdina, povolaním, napríklad šofér, spomína na dni, či skôr roky, ktoré mu „ukradla“ vojna. Títo hrdinovia vojnových príbehov však majú najmenej jedno spoločné - každému z nich vojna zobrala kúsok minulosti. Aj nezamestnanosť je stále viac rozprávaním "hrdinov", ktorí ostali bez práce. Niekto im vzal prácu, ktorá pre nich predstavovala kus svojho ja, bola súčasťou ich histórie. Naši európski kolegovia, odborníci si v ostatnom čase uvedomujú, že takáto časť kultúry práce, keď sa na pracoviskách šíri psychické násilie, toto si vyžaduje zásadnú zmenu. V hre je totiž zdravie, zamestnanosť, harmonická existencia a blaho ľudí, ako aj produktivita ľudskej práce a celej spoločnosti. A práve na tieto skutočnosti poukázala konferencia o zvýšenom záujme a ochrane zamestnancov, ktorá sa konala v Berline dňa 4. apríla 2014.
https://www.youtube.com/watch?v=k4XWBUJnQqc,
https://www.youtube.com/watch?v=T6pZXkDX6l8
Je pravdou, že pod lampou, v tomto prípade na úrade práce, je najväčšia tma, ako o tom prinášam v ďalšej časti.
Dovoľte mi, aby som sa na úvod predstavila. Pracujem na úrade práce.
Po predčasných parlamentných voľbách v roku 2012 bola menovaná na úrad práce nová riaditeľka. Vtedajší riaditeľ mal nejaké problémy so zákonom, ktoré vyšli anonymne na povrch, preto bol z tohto postu odvolaný.
Od začiatku pôsobenia boli viditeľné jej antipatie k mojej priamej nadriadenej – riaditeľke odboru soc. vecí. Toľko na tom pracovala, až sa jej podarilo nájsť dôvod na jej odvolanie. Tým dôvodom bolo, citujem: “ že nezvládla svojich podriadených“. „Hon na riaditeľku“ vyvrcholil odvolaním dňa 31. júla 2013 bez udania dôvodu, čo však zákon o štátnej službe umožňuje.
Aj napriek tomu, že to bola skvelá odborníčka, výborný človek, empatická, rázna, mala prirodzenú dôveru a autoritu, toto si nezaslúžila.
Nová riaditeľka vydala internú normu – Služobný poriadok, ktorý ako sa domnievame „zaváňa“ v niektorých bodoch diskrimináciou, tak sme sa obrátili listom na ministra Richtera a aj na premiéra.
Naše podanie ministrovi a premiérovi bolo postúpené Ústrediu práce, sociálnych veci a rodiny Bratislava, ktoré zabezpečilo pokus o mediáciu – vyslalo k nám na úrad mediátorku, ktorá komunikovala s novou riaditeľkou ako aj s odvolanou riaditeľkou odboru a náhodne vybranými zamestnancami. Mediátorka oznámila, že nejde o klasickú mediáciu, že ona len zisťuje fakty o danom stave. Pred mesiacom nám Ústredie odpovedalo, že všetko je v súlade s platnými právnymi predpismi a že Ústredie vynaložilo maximálne úsilie pre zmiernenie napätej situácie na úrade.
Problém však naďalej trvá, nič sa vlastne nevyriešilo, je u nás na pracovisku veľké napätie a nepríjemná atmosféra. Riaditeľka sa vyjadruje, že s „radovými“ pracovníkmi komunikovať nemieni, ona má na to svoj manažment, ľudia z obavy zo straty práce sa boja vyjadriť svoj názor a postoj. Jediným argumentom je, že keď sa nám nepáči, môžeme ísť, na naše miesto čakajú zástupy.
Z dôvodu účinnosti nového zákona o pomoci v hmotnej núdzi prioritne prehodnocujeme nároky na pomoc v hmotnej núdzi v zmysle nového zákona a nakoľko máme každá približne 250 aktívnych spisov a pri každom prehodnotení vydávame rozhodnutie, je práce veľmi veľa.
Máme nadpracované hodiny, lebo ostávame dlhšie v práci, inak by to nebolo reálne do termínu ukončenia stihnúť. Za nadpracované hodiny nemáme mzdu ani iné benefity. Prepadajú „v prospech štátu“. Stali sme sa tzv. nežiaducimi osobami, atmosféra v práci je naozaj neúnosná, tlak a napätie je zničujúce. Plníme často nezmyselné a nepodstatné úlohy na úkor klientov. O čom je sociálna práca? Tá naša ňou bohužiaľ nie je.
Smutné na tom všetkom je fakt, že táto práca ma veľmi baví a napĺňa, snažím sa stále vzdelávať, aby som klientom bola čo najviac nápomocná a tešia ma pozitívne spätné väzby od nich. Keď som však riaditeľke úradu poslala mail, v ktorom mi klient ďakuje za ochotu a ústretovosť pri riešení jeho situácie, zostal vedením nepovšimnutý. Škoda, nepatrím totiž „do jej tábora“.
Príbeh z úradu práce zďaleka nekončí..........patrí do jedného z mnohých prípadov riešenia mobbingu. A preto je našou úlohou pokračovať v šírení osvety o zlej firemnej kultúre aj na východnom Slovensku, viac v budúcom príspevku.
