Prinášam ďalšie skúsenosti našich občanov s demokraciou na pracoviskách po roku 1989.
Prípad pätnásty: Stanislava našla po príchode do práce na stole lístoček, že sa jej pôvodne plánovaná služobná cesta ruší. Druhý deň jej nadriadená vynadala, prečo neodišla na služobnú cestu alebo sa aspoň neospravedlnila.
Prípad šestnásty: Peter pracoval celé odpoludnie na príprave podkladov k porade. Keď však prišiel druhý deň do práce, nemohol súbor nájsť. Myslel si, že urobil chybu pri ukladaní. Nestihol však pripraviť celý text znova a preto zožal veľké pokarhanie, naviac pred ostatnými kolegami. Za pár dní sa podobná situácia s napísaným článkom opakovala.
Prípad sedemnásty:Mobber neustále chodil za nadriadeným – raz sa sťažoval, že oddelenie má veľa práce a že pán Filip nepracuje naplno. Inokedy zase videl, že Filip prácu stíha a pracuje nad limit, tak zvolil inú taktiku a začal sa u nadriadeného sťažovať, že pre Filipa práca nie je, takže bude nevyťažený a tým pádom zbytočný. A tak to išlo stále dookola.
Prípad osemnásty:Viktor, ktorý sa stal terčom mobbingu si spočiatku nič neuvedomoval. Po určitej dobe začal vnímať, že sa niečo deje, ale drobné konflikty berie ako náhodné, nevidí v nich úmysel. Časom zistil, že sa nejedná o náhodu, ale vinu začal hľadať v sebe (nezapadol som do nového prostredia, musím sa viac snažiť, niečím ich asi dráždim...). nechcel vyzerať vzťahovačne, narážky bral na ľahkú váhu, myslel si, že sa všetko časom urovná.
Prípad devátnásty: Viera bola raz večer videná v reštaurácii a jej kolegyňa hneď druhý deň roznášala po pracovisku ohovárania, že sa pani Viera nejako nápadne často zdržuje po reštauráciách a že si teda rada vypije, zrejme bude alkoholička.
Prípad dvadsiaty: Hanka síce pracovala s kolegyňou v jednej kancelárii, ale tá jej aj napriek tomu nikdy nič nepovedala do očí. Pokiaľ jej potrebovala niečo povedať, nechala Hanke na jej pracovnom stole lístoček a to aj vtedy, keď boli obe na pracovisku prítomné. Inokedy zase odkazy vybavovala cez ďalšiu kolegyňu.
Prípad dvadsiaty prvý: Dávid mal problémy s trávením, preto chodil na obedy na dvakrát. Najprv na polievku a neskôr na hlavné jedlo. Aj keď čas strávený nad oboma jedlami nepresiahol dohromady povolenú obedňajšiu prestávku, bol tento spôsob obedovania jeho kolegyniam tŕňom v oku a zdrojom neustálych sťažností u nadriadeného.
Prípad dvadsiaty druhý: Vždy, keď som odovzdala pridelenú úlohu,hovorí Danka, preformulovala mi ju zástupkyňa riaditeľky. Keď som sa pýtala, ako odišla služobná úloha z pracoviska, nedostala som odpoveď.
Prípad dvadsiaty tretí: Každý deň som chodila do práce so stiesneným pocitom, hovorí Katka, nikdy som nevedela, čo si zase na mňa moja vedúca vymyslí. Tento stiesnený pocit som mala aj počas celej pracovnej doby. Psychický tlak zo strany mojej vedúcej sa stupňoval. Stále častejšie mi začala poukazovať, že mi to na odbore nejde a aby som situáciu riešila.
Prípad dvadsiaty štvrtý: Pán inžinier, už ste si niečo našiel? Vravela som Vám a stále Vám to hovorím. Už ste tu viac ako tri roky. Najprv sme čakali na Vašu päťdesiatku. A teraz ju máte. Tak , ako ste sa rozhodli?
Prípad dvadsiaty piaty Nedokážem sa postaviť pred žiakov ani pred kolegov. Keď ich náhodou niekde stretnem začnem sa chvieť a ledva zadržím slzy. Utekám preč. Som doma, s problémami idem von. Mám strach, že ich stretnem, že sa mi oživia spomienky na bolesť, ktorú som v škole prežívala. Cítim otrasnú nespravodlivosť a tá ma prenasleduje denne pretože osoby, ktoré mi utrpenia spôsobovali ďalej na škole fungujú a robia zle ďalším aj študentom a tiež preto, že sa cítim úplne zrazená k zemi, bez práce, ktorú som milovala, bez príjmu hoci som sama s dcérkou a bez sily.
Znovu upozorňujem, že akákoľvek podobnosť je náhodná.
