Poslanci majú zvoliť 18 kandidátov, ktorých majú predložiť prezidentovi SR. Ten z nich má vymenovať deviatich sudcov namiesto tých, ktorým sa 16. februára skončilo funkčné obdobie. Každý, kto sledoval vypočúvanie kandidátov na ústavných sudcov, určite si všimol, aké je ich odborné vypočúvanie prostredníctvom poslancov parlamentu. A potom - po zvolení už neexistuje kontrola práce ústavných sudcov. Už v článku Zachránia ústavní sudcovia spravodlivosť ? som uviedla, ako sa sudcovia stanú nezavislí, nestranní a nezodpovedajú za svoje rozhodnutia.
Ale pozor, zopakujme si, v skutočnom právnom systéme podľa aktuálnych právnych reflexií občanov sa môže postaviť do súdneho sporu každý jednotlivec hoci aj proti štátu, a nikto ho nesmie nijakou silou, ani ekonomickou, ani úradnou mocou prevážiť, Každý účastník sporu má mať rovnaký nárok pri rovnakých podmienkach na spravodlivosť a všetko bezodplatne pre občanov bez prostriedkov. Ak niekto musí zložiť finančný obnos pred začatím občiansko-právneho alebo pracovnoprávneho sporu, tak hovoríme o diktatúre kapitálu: nemajetní nemajú právo, resp. žijú v bezprávnom štáte. A k tomu nastavenie ústavného súdu nepomáha. Aj v tomto volebnom období je vidieť, že každé politické ticho v právnom vákuu zabíja ľudí a šliape po ľudských právach. Nemôžeme sa tváriť akoby sa nič nedialo. Ako na pracoviskách, tak aj v politike, stále viac sa prehlbuje existujúci problém otrokárstva. Akoby to dnes už nikoho nezaujímalo. Pozrime sa, ako sa nám vyvíjali a vyvíjajú prípady našich káuz. z minulého volebného obdobia.
Kauza 1. – chaos v univerzitných a sudcovských hlavách: Lekárka Ž.D. pracovala na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v pracovnom pomere na dobu neurčitú, od 1.7.1990 ako odborný asistent na Katedre internistických disciplín III. internej kliniky. Listom z 10.11.2011 jej zamestnávateľ doručil Výpoveď z organizačných dôvodov podľa § 63 ods.1 písm. b) Zákonníka práce. Lekárka sa chcela brániť podaním žaloby, lebo ešte rok predtým bola dočasne práceneschopná pre vytláčanie z pracoviska. V jej prípade bol porušený Príkaz rektora Univerzity Komenského č. 1/2011 prof. RNDr. Karol Mičieta, PhD., vydaný na realizáciu povinného zverejňovania zmlúv. Univerzita Komenského v Bratislave je povinná zverejniť každú písomnú zmluvu, ktorú uzaviera po 1. 1. 2011 a ktorá obsahuje informáciu, ktorá sa získava za verejné prostriedky, alebo sa týka používania verejných prostriedkov, nakladania s majetkom UK alebo nakladania s finančnými prostriedkami Európskej únie .
Rozhodnutie dekana Lekárskej fakulty UK nebolo zverejnené, a tým žalovaný nedodržal Príkaz rektora UK a ani zákon č. 546/2010 Z. z.. Napriek tomu sudkyňa rozhodla, že vraj „dekan si môže určiť, koho prepustí v prípade organizačných zmien“, a týmto sloganom považovala citovaný rozpor so zákonom za ošetrený.
Otázka znie: Kto bude sankcionovať sudkyňu, ktorá nepozná zákon a vydáva nekompetentné rozhodnutia? Nevenovala pozornosť procesným nedostatkom pri skončení pracovného pomeru a lekárku a pedagogičku týmto spôsobom poškodila na majetku – ujma na odmenách; ale aj nemajetkovou ujmou – lekárka Ž. D. si odniesla psychickú traumu a zanevrela na súdnictvo, nedôveruje „právnemu“ systému SR. Mala strach ísť do odvolania.
Kauza 2. – chaos v zamestnávateľských a sudcovských hlavách
Údržbár a vodič D. Č. pracoval od 8.3.2004 u zamestnávateľa Stredisko sociálnych služieb Petržalka , V mene zamestnávateľa vystupovala Mgr. K. B. Pán D. Č. bol zamestnaný na dobu neurčitú na určený druh práce – údržbár a vodič, Po príchode novej riaditeľky ho 31.5.2012 predvolali a za prítomnosti p. B. a p. F., mu predložili list s Oznámením, že dňom 30.5.2012 dochádza k organizačnej zmene a ruší sa jeho pracovné miesto. Pán D. Č. odmietol prevziať uvedený list. Dňa 31.5.2012 mu zamestnávateľ doručil výpoveď podľa § 63 ods. 1písm. b) zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov – keďže ho odmietol prevziať, doručili mu ho doporučenou poštou.
V uvedenom liste sa uvádza: „...ktorou sa ruší vaše pracovné miesto.“ V liste nie je konkrétne uvedené, aké pracovné miesto sa ruší. Zákon trvá na " definícii" o aké miesto sa jedná a kedy konkrétne sa má zrušiť Podľa § 63 ods. 2 ZP zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde o výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, alebo z dôvodu pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, iba vtedy, ak zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú, pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto inú prácu. Sudkyňa rozhodla, že „organizačné zmeny sú v kompetencii zamestnávateľa.
Podali sme odvolanie. Krajský súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Môžeme teda podávať opravné prostriedky až kým sa nedostaneme na Ústavný súd a potom Európsky súd pre ľudské práva. Ale je záhadou, či sa toho pán Č. v zdraví dožije a prípadné odškodnenie aj užije?
Kauza 3 – prípad pod koberec
Pani D. K. pracovala od 1.2.2008 u zamestnávateľa Univerzitná Nemocnica Bratislava na dobu neurčitú, vo funkcii odborný referent referátu platených služieb, úsek manažmentu zdravotných výkonov Nemocnica Staré mesto. Dňa 5.12.2012 jej zamestnávateľ rozhodol o Dohode o skončení pracovného pomeru, kde ako dôvod skončenia PP uviedol „organizačné zmeny“. Táto Dohoda bola napísaná a pripravená pre žalobkyňu na personálnom odbore, kde ju prevzala proti podpisu dňa 6.12.2012. Podľa obsahu je zrejmé, že tento „právny úkon“ obsahuje údaje skončenia pracovného pomeru z dôvodu „organizačnej zmeny“ účinnej odo dňa 15.12.2012, pričom žalovaný sa chcel dohodnúť na skončení pracovného pomeru už 14.12.2012. Súd nevenoval pozornosť procesným chybám v procese skončenia PP.
Je to zarážajúce, že zločinci, ktorí vraždia sú prepúšťaní na slobodu pre procesné chyby súdu, ale slušní ľudia môžu byť sociálne likvidovaní, prepúšťaní zo zamestnania aj s procesnými chybami, ktoré robia nielen zamestnávatelia, ale aj súdy ! Keby sa súd bol venoval právnym skutočnostiam podmieňujúcim platnosť dohody, je zrejmé, že by vyhlásil skončenie pracovného pomeru za neplatné. Urobil by tak aj bez pojednávania tzv. samosudcom, doklady k tomu boli predložené už v žalobnom návrhu. Súd prvého stupňa týmto konaním neochránil práva usilovnej a zodpovednej občianky žalobkyne, ktorá ako zamestnankyňa UNB vychádzala zamestnávateľovi vždy v ústrety, svoju prácu mala rada a vykonávala ju svedomito. Nebolo žiadneho dôvodu prečo by ju musel žalovaný vybrať na tzv. „prepustenie z organizačných dôvodov“ spomedzi ďalších troch kolegýň na rovnakej pracovnej pozícii. Organizačné zmeny upravuje ZP v § 63 ods. 1 písm. b), t.j. postup, ktorý žalovaný UNB mal dodržať ale nedodržal, lebo
1. žalovaný neponúkol žalobkyni inú vhodnú prácu;
2. žalovaný nerokoval o organizačnej zmene s odborovou organizáciou;
3. žalovaný neuviedol výšku odstupného, ani termín jeho vyplatenia.
Navrhovateľka vôbec nepredpokladala, že po príchode na personálne oddelenie dostane do ruky Dohodu skončenia pracovného pomeru. Moment prekvapenia bol dokonalý, žalobkyňa v nemom úžase podpísala prevzatie skončenie pracovného pomeru.
Za príčinu súdnych prieťahov a chaosu v súdnictve považujem zlú prípravu a nekompetentnosť sudcov, ktorí nedokážu pochopiť podstatu súdnych sporov, nevedia sa samostatne a promptne rozhodnúť, nevedia, kto je poškodený, a rozhodujú podľa sily, ktorú sa snažia podporiť aj keby bola priam likvidačná... česť výnimkám.
T. č. sme s týmto prípadom stále na Krajskom súde Bratislava, ktorý ešte nerozhodol o našom odvolaní.
Naše slovenské otrokárstvo v holej realite je úchylné, psychopatické, ako by ho nazval poctivý psychiater. Potrebujeme účinné zákony na ochranu najmenšieho zamestnanca proti moci zamestnávateľa. Súčasné zákony ukázali hrubé defekty. Potrebujeme nové definície zla, pomenovať rôzne formy útlaku jednotlivca, od psychických sotva postrehnuteľných foriem až po „zamestnaneckú šikanu“ a tiež pomenovať rôzne útlaky zo strany pracovného kolektívu od emotívnych akože vtipných náznakov (výsmech za chrbtom) až po fyzické strpčovanie výkonu („stratené“ materiály, ktoré už boli hotové). Z každého registrovaného prípadu mobbingu Inštitút ochrany ústavných práv zaznamenal, že v jeho skutku chýba pre právnu prax:
1. ochrana a dodržiavanie ľudských práv a ľudskej dôstojnosti v pracovnom prostredí;
2. výchova, vzdelávanie, poradenstvo a osveta v oblasti pracovnoprávnych a morálnych vzťahov na pracoviskách;
3. predstava o monitoringu pracovísk;
4. identifikácia patologických pracovnoprávnych a medziľudských vzťahov;
5. porušovanie existujúcich právnych predpisov;
6. ťažká vymožiteľnosť práva;
7. následky patologickej sociálnej sféry s dopadom na jednotlivca;
8. následky patologickej sociálnej sféry vyjadrené v ekonomických súvislostiach;
9. medializácia príbehov mobbingu, bossingu a následné reakcie zamestnávateľov.
10. zločinná činnosť mobbérov, ktorí ignorujú všetky kontrolné zložky spoločnosti, počnúc prokuratúrou, končiac NR SR.
Vláda SR je úplne mimo, nemá žiadny prehľad o mobbingu ani o bossingu, dokonca ignoruje diskrimináciu a šikanu, jednoducho v spoločnosti chýba kontrola a súdna dôslednosť.
Preto je veľmi dôležité, aby bol na Slovensku konečne niekto, kto chce pomáhať všetkým občanom v zamestnaní aj bez zamestnania, či takým, ktorí sa ešte len na zamestnanie pripravujú alebo si ho len vyberú. Úrad štátnej starostlivosti by sa tak staral aj o ochranu a odbornosť budúcich riadiacich pracovníkov. Spokojnosťou každého majiteľa, riaditeľa, či manažéra akejkoľvek spoločnosti, je v dnešnej dobe zisk, ale spokojnosť zamestnancov a výborné pracovné vzťahy, zdokonalia aj pracovnú a právnu oblasť a prispejú tak nielen ku spokojnosti majiteľov firiem, ale celej našej spoločnosti.
