a tiež neumožňuje v prípade, ak sú porušované, domôcť sa nápravy. Ani súdnou cestou. Zase budú zlyhávať všetky štátne inštitúcie, ktoré štát zriadil na akúsi pomoc pre občanov. A rovnako sa nemení cesta pomoci občanom. Je rovnako tŕnistá a veľmi vzdialená.
Nová téma, boj proti psychickému teroru, ktorú som priniesla do parlamentu pred štyrmi rokmi a ktorú som za ten čas zviditeľnila, získala na osvete a zapustila korene aj na Slovensku, Moje skúsenosti ukázali, že je to téma, ktorej je potrebné sa venovať. Ale a tu zdôrazňujem žiadna súčasná, politická strana ju nemá vo svojom programe Ľudská dôstojnosť patrí k základným kultúrnym a civilizačným hodnotám a nesmie byť znevažovaná a znižovaná. Je zrejmé, že vyspelosť v oblasti zvládania medziľudských vzťahov je jedným z hlavných predpokladov na zdravé fungovanie spoločnosti. Zatiaľ sa nám zvolené politické strany neprezentujú v presadzovaní kultúry na našich pracoviskách.
Občania, ktorí si svojho poslanca zvolili, očakávajú od neho vo všetkom, čo hovorí a koná, aby sa pridŕžal toho, o čom vie, že je spravodlivé a správne. Ako to dosiahnuť? Veď ľudské správanie, či konanie je už raz také. Bez kontroly to jednoducho nejde. Kontrola je potrebná vždy a všade. A rovnako platí aj v práci poslanca, ak poslanec nebude mať kontrolu zo strany svojich voličov, tak potom nie je žiadna záruka, aby sa poslanci správali a konali tak, aby to bolo správne a spravodlivé a samozrejme aj etické. Bez dôvery, slušnosti, úcty a morálky sa nepohneme ďalej. len sa budeme hlbšie a hlbšie ponárať do bahna bezmocnosti až kým nepochopíme, že tadiaľ cesta nevedie.
V predchádzajúcich článkoch som prinášala informácie o príčinách, prečo sa venujem psychickému teroru na pracoviskách. Spomeniem jeho hlavný dôvod, je to sústavné zvyšovanie počtu obetí psychického násilia na pracovisku za posledných 26 rokov po nežnej revolúcii. Je to o to ťažšie, lebo sme preskúmali pomoc zo strany štátu. Neexistuje žiadna štátna inštitúcia na pomoc týraným obetiam. Všetky sú umelo vytvorené na ceste presadzovania pomoci občanom pri trvalých, systematických a intenzívnych útokoch na pracovisku väčšieho počtu pracovníkov alebo nadriadeného voči jednotlivcovi alebo menšej skupine.
Je pravda, že na Slovensku taká obyčaj, čo nerobí štát, to musí robiť občan sám. Predovšetkým naša občianska iniciatíva aktívnych občanov sa musí viac zamerať na problematiku páchaného násilia na obetiach.
Dobrým príznakom mojej činnosti je fakt, že táto téma sa stáva každodennou a odznela už aj v súkromnom rozhlase. Ľudia vidia, a hovoria o mobbéroch, ktorí si z úradov vytvorili súkromné vlastníctva v zmysle „je to moje a kto sa mi tu nepáči, ten tu nebude!“.
Ako štátna zamestnankyňa v stálej štátnej službe v trvaní štrnásť rokov, som sa ešte nestretla s odvahou tieto problémy pomenovať a riešiť. Pustila som sa do toho ako osamelý pešiak, ale dnes už hrdo vyhlasujem, mám odozvy statočných a odvážnych občanov a viem, že postupujem správne!
Je veľa takých zamestnancov, ktorí by nám vedeli niečo povedať o šikane, mobbingu a bossingu na svojom pracovisku, ale pritlačení k múru, išli radšej do psychiatrickej ambulancie a liečia sa na diagnózu „depresia“. Upozorňujem však, že liečenie zlým činom poškodeného človeka nenapráva zločinca, ktorý poškodil!
Náš výskum ukázal, že zamestnanci si zatiaľ ani poriadne neuvedomujú s kým a hlavne voči komu sa majú brániť. Zamestnávatelia si proti nim najímajú právnikov, ktorí v snahe, že majú prácu dobre zaplatenú zamestnávateľom, chcú silno potlačiť odpor zamestnanca. Veď, čo by právnik neurobil pre svojho platiteľa, ktorého má zastupovať. Tieto životné osudy zamestnancov so svojimi zamestnávateľmi som preniesla do svojej knihy Bezprávie po nežnej revolúcii.
Rovnako je východiskovou situáciou môj boj proti mobbingu, ktorý ma zachránil pred vytláčaním z pracoviska a poslal ma do parlamentu. Cieľom mobbéra je a bolo donútiť ma, aby som sama rezignovala, sama pod tlakom nepriateľského konania a pracovisko opustila. Prebudiť širokú verejnosť, ktorá by sa odvážne postavila proti 26 ročnému psychickému útlaku, si vyžaduje obrovskú dávku trpezlivosti a odvahy. Boj na ceste za spravodlivosťou všetkých trpiacich pokračuje ďalej. 26 ročný hnoj neodstránite šibnutím prútika.
.Aj v tomto týždni médiá priniesli správy o nespokojnosti učiteľov, ktorým nové politické strany nesplnili sľuby-
http://www.topky.sk/cl/100535/1538329/Ucitelia-znova-mieria-do-ulic--Plavcan-nechape--Budte-rozumni--potrebujem-len-trocha-casu
Môžeme len naďalej sledovať prejavy nespokojnosti učiteľov. Aká je realita na pracoviskách ?
"Pani riaditeľka zakazuje spoluprácu medzi kolegyňami, napr. kolegyňa mi preposlala v elektronickej forme tabuľku, ktorú som potrebovala pre dochádzku svojich podriadených, za čo bola pokarhaná. P. riaditeľka vôbec nechce pristúpiť ku konfrontácii daných situácií. Nechce prijať vysvetlenie, svoj názor si vytvorí na zamestnanca na základe ostatných kolegov.
P. riaditeľka materiály na spracovanie drží dlho u seba a dáva ich na vypracovanie neskoro a očakáva okamžité splnenie úlohy. Často nedodržiava pravidlá, na ktorých sa so svojimi podriadenými dohodne a niekedy robí aj to, že každému povie niečo iné a potom medzi kolegami dochádza k nedorozumeniam. V zariadení je dosť veľká fluktuácia zamestnancov. Zamestnanci odchádzajú preto, že sú nespokojní, akým smerom sa poberá naše zariadenie a so spôsobom komunikácie a vedenia p. riaditeľky. Aj pred rokom musela kolegyňa ukončiť pracovný pomer a vyhľadať odbornú pomoc pre spôsob komunikácie a atakov p. riaditeľky.
P. riaditeľka odpočúva ako telefonujem s podriadenými. Mojej vedúcej povedala, aby ma upozornila, že sa nemám pýtať (vodiča), ktorý sa pohybuje po meste, kde sa nachádza, že musím vedieť každú sekundu a minútu, kde sa nachádza. V motorovom vozidle nemáme nainštalovanú navigáciu. Chce ma presťahovať do vedľajšej budovy a zobrať mi aj funkciu pokladníčky. Pýtala som sa vedúcej prečo to robí, povedala, že ma pri sebe už nepotrebuje. Ešte na začiatku roka 2014 prišla za mnou, že ma chce pracovne posunúť a potrebuje ma po ruke dokonca, že rozmýšľa aj o tom, aby som bola vedúca ekonomického úseku.
Po vykonaní inventarizácie za rok 2014 na základe čoho som návrh na vyradenie neupotrebiteľného majetku podpísaný inventarizačnou a likvidačnou komisiou odovzdala 5. 12. 2014 svojej vedúcej, aby to dala na podpis p. riaditeľke ona to vrátila, že to chce zmeniť. Tak som išla za p. riaditeľkou, aby mi povedala, ako si to želá upraviť, že to tak urobím, aby bola spokojná. P. riaditeľka povedala, že na to mám vedúcu, keď som oponovala, že ona s tým nemá skúsenosti, že bude lepšie, keď mi to povie priamo ona (p. riaditeľka). P. riaditeľka na to povedala, nech to dám vedúcej a ona jej to predloží, a keď sa jej to bude páčiť tak to podpíše a keď nie, tak to nepodpíše ani do konca roka.
Keď som išla za ňou osobne a pýtala sa, prečo sa ku mne tak správa povedala, že si to zle vysvetľujem. Chcela som vedieť, čo zle robím, nech mi povie, aby som to mohla zmeniť k jej spokojnosti. P. riaditeľka odpovedala, ak si myslím, že robím zle, naučí ma robiť dobre, ak nie, tak sa spolu rozlúčime. Hovorila, že sa bude správať tak ku všetkým a keď ju nebudeme rešpektovať, vážiť si ju a robiť, to čo chce ona, tak nemá problém sa s nami všetkými rozlúčiť a dosadiť si ľudí, ktorí ju budú rešpektovať a vážiť si ju. P. riaditeľka hľadá chyby aj tam, kde nie sú. Riadi zariadenie z pozície moci a myslí si, že zariadenie patrí len jej. Toto som už psychicky nezvládla a dňa 14. 12. 2014 som vyhľadala odbornú pomoc (psychiatra) a od 15. 12. 2014 som na PN, ktorá stále trvá."
