Namiesto toho máme za sebou 10 rokov stresov o prácu a o svoje zamestnanie. Už 10 rokov sa na tento problém pozerá štátna moc a celá spoločnosť. Mnohí predstavitelia verejnej moci sa tvárili, ako keby vlastne ani problém neexistoval. Ak sa niekto našiel, že chce pomôcť zamestnancom, tak aj tento mohol pod tlakom zo strany vedenia skončiť a prísť o svoju prácu.
Je smutné, že problémy s prácou prešli postupne do vzniku nezamestnanosti. Ale príčiny si počas 10 rokov, akoby nikto nevšímal. A už nikoho nenapadlo, aby ich riešil.
Prijímanie noviel Zákonníka práce smerovalo k zlepšeniu postavenia zamestnávateľa. A vyvrcholilo to aj jeho poslednou úpravou. Nebudem uvádzať jednotlivé ustanovenia, ktoré sú proti zamestnancom, lebo dôležité je pri predkladaní našej Správy o násilí poskytnúť väčší priestor príčinám vzniku nezamestnanosti.
Chceme tu poukázať, že problém nezamestnanosti nikto nikdy neriešil z pohľadu jeho príčin. Preto sa postupne aj zvyšoval počet nezamestnaných. Vždy sme sa možno len s nádejou pozerali na každú novelizáciu Zákonníka práce, či sa nezameria aj na zákonné príčiny vzniku nezamestnanosti.
Zrejme to robili s tým účelom, aby nemuseli počúvať tých otravných zamestnancov, ktorým vzal zamestnávateľ prácu ako základné živobytie, ako zdroj ich existencie.
Kto sa našiel v parlamente, aby mal trochu ľudskosti ?
Kto sa našiel v prlamente, aby poukázal na nedostatky našej spoločnosti, kde sa vedome a dobrovoľne porušujú medzinárodné zmluvy a dohovory?
Kto sa našiel v prlamente, aby zvýšil kvalitu poskytovania ochrany základných ľudských práv a slobôd? Priniesol niekto počas novelizácií Zákonníka práce také riešenie, aby sme znížili nezamestnanosť? Hlasovacia mašinéria vládnej koalície novelizácie zákona odklepla bez väčších problémov.
Takže máme zákon, zákony a čo s nimi? Vieme síce o tom, že je nespravodlivý až neľudský. Nebolo v dejinách Slovenska veľa takých právnych noriem, ktoré by umožňovali vyhnať nevinných ľudí len tak z pracoviska, keď si to zamestnávateľ zmyslí, ako je tomu dnes.
Je nám ľúto, že zamestnanec sa bojí ozvať, aby neprišiel o svoju prácu. Ale vieme, že doterajší prístup orgánov verejnej moci aj prijatím najnovšej verzie Zákonníka práce je v rozpore s ľudskými právami, ktoré sú pre všetkých občanov Slovenskej republiky zaručené Ústavou a medzinárodným právom.
Pochopiť a vysvetliť tento zákon nie je jednoduché, lebo ide o tak antidiskriminačný zákon voči zamestnancom, ktorý odporuje aj samotnej Ústave Slovenskej republiky. A s najväčšou pravdepodobnosťou porušuje aj Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Právo je obvyklým nástrojom bohatých a silných, ale zároveň je aj poslednou zbraňou chudobných a slabých.
Je na každom z nás, či sa zmieri s doteraz nadiktovaným postupom a počká si až ho vyhodia z práce a ešte sa môže za to pekne poďakovať. Alebo sa bude brániť a súdnou cestou sa bude snažiť domáhať svojich práv, ktoré sú a o tom sme presvedčení legitímne a v súlade s platnými a pre Slovensko záväznými normami.
Chceme touto Správou o násilí vyzvať všetkých, nebojte sa a pridajte sa. Čím nás bude viac, tým väčšiu vážnosť naše podanie bude mať.
Naše Občianske združenie verí v spravodlivosť a v spravodlivé vyriešenie problémov zamestnancov na pracoviskách.
Každý príbeh, ktorý sme do našej Správy o násilí priniesli, by vlastne mal končiť poučením, že prichádza čas na jeho riešenie, a to:
zaujímať sa o vznik porušenia práv zamestnancov,
zhromažďovať si potom potrebné možné údaje o jeho príčinách,
poznať svoje práva a domáhať sa ich realizácie jednotlivo či spolu s inými zamestnancami,
mať dôveru v právny systém, ktorý zdanlivo slúži výhradne záujmom vládnucich.
Nebuďme naivní a roky tolerované praktiky vyháňania zamestnancov z pracoviska začnime konečne riešiť. Je potrebné psychický teror na pracovisku povýšiť na mobbing, bossing, a s tým je spojená právna úpravu zákona.
Ale skôr, ako tak bude, je žiadúce vytvárať zábezpeku trpiacim a prenasledovaným prostredníctvom nášho Občianskeho združenia Práca a vzťahy, ktoré sme zriadili za účelom pomoci, rovnako, ako je to aj v ostatných krajinách Európskej únie.
Toto považujeme za dôležité riešenie, lebo inak to bude stáť životy a utrpenie ďalších a ďalších ľudí. Nesmieme vedome špliapať po ľudských právach a tváriť sa, akoby sa nič nedialo.
Žiadny zákon, ak je spravodlivý nemôže a nesmie spôsobovať diskrimináciu.
