zo spoločenstva vyspelých štátov. História a okolité štáty Európskej únie nás učia, že aj v tomto volebnom období sme nepoučiteľní: Zákon musíme vytvoriť a schváliť čo najskôr, inak bude ekonomika nášho štátu rýchle upadať aj vplyvom amorálnych vzťahov na pracoviskách. Súčasťou toho, čo mobbing spôsobuje, je zhoršenie zdravia nezamestnaných občanov. Z ekonomického hľadiska je to zbytočný a veľmi luxusný výdavok ak si uvedomíme, že nemusel byť, ak by sme mali funkčné súdnictvo a dobré antimobbingové zákony. Potreba žiť ako človek nie je dôležitá iba pre zamestnanca, ale aj pre zamestnávateľa. Každý, kto pácha zvieracie zlo sa znižuje na úroveň zverstva a následne to dolieha na jeho nervový systém. Dnešný stav tyranizovaných zamestnancov je taký široký a taký hlboký, že jeho sila je prirovnateľná k predrevolučným rokom a v každom kúte Európy hrozí anarchia. Toto bolo naše konštatovanie s možnosťou pre nápravu. A naším cieľom v minulom volebnom období okrem iného bolo: Zjednať nápravu skôr. ako dôjde k rozvratu v spoločnosti. A ten sa tu v tomto volebnom období riadne prehĺbil. A dnes pozorujeme, že je to stále hlbšie a hlbšie. Každý múdry občan pochopí, že to bezprávie sme si tu nechali sami. A nikoho tu nezaujíma, že Vy občania ste obeťami mobbingu. Česť výnimkám! Ale pozor, nikto nemôže povedať, že sa tou obeťou nestane.
Je otázne, kto nám tu zo zvolených poslancov pomôže zabezpečiť nápravu v pracovnoprávnych vzťahoch v prípade vysokoškolsky vzdelanej matky, ktorá sa vrátila z materskej dovolenky na pracovisko? Povieme otvorene: ANI JEDEN. Prečo? Nie je to v ich kompetencii.
Tak ako v mnohých preskúmaných prípadoch nevznikla protiprávnosť úkonov zamestnávateľa takzvaným porušením právnej povinnosti plynúcej z pracovnoprávneho vzťahu, ale vznikla výkonom práva spôsobom, ktorý deformuje, deklinuje, kriví pôvodný výklad zákona, a sám zákon nemá v sebe definovaný mantinel na zákaz deformovaného výkladu. Podrobným dokumentovaním množstva diagnostických oporných bodov, sa preukazuje zlá firemná kultúra, kde je nadradeným vládcom mobbér.
Štruktúra páchania skutku mobbing voči matke po nástupe na pracovisko sa prejavuje nasledovne:
1. Matka, zamestnankyňa si bráni svoje pracovné miesto po skončení RD, dostáva novú pracovnú náplň, ale nedostáva Dodatok k Pracovnej zmluve 2. Domáha sa nápravy, zamestnávateľ neakceptuje. 3. Preto sa domáha svojho práva a podáva podnet na Inšpektorát práce Bratislava. 4. Odpovede Inšpektorátu práce Bratislava svedčia o nekompetentnosti štátneho úradu, ktorý na troch stranách dokumentu poradí matke, zamestnankyne, aby svoje právo dokazovala na súde. 5. Počas priebehu 6 ročného mobbingu monitorujeme, ako submisívni kolegovia majú strach o svoje pracovné miesto a tak tvoria suitu mobbéra. 6. Ba dokonca dochádza k osočenie matky zamestnankyne, že všetci spoluzamestnanci jej majú už plné zuby. 7.Osočenie sa šíri v prítomnosti submisívnych zamestnancov, aby to malo vyššiu váhu. 8. Ľahké usvedčenie z osočenia, lebo je vymyslené. 9. Strach spoluzamestnancov komunikovať s mobbovaným zamestnancom je preukázaný.
Táto kaskáda tvorí scholastický, teoretický obraz, ktorý sa v praxi nemusí v každom jednotlivom prípade vždy kompletizovať.
Ale pozor! Inšpektorát práce Bratislava si "zahral" aj s nami - Inštitútom ochrany ústavných práv. Monitorovali sme výkon inšpekcie práce podľa zákona o inšpekcii práce tak, ako nám to poradila pani vedúca oddelenia pracovno-právnych vzťahov. Na rokovaní boli prítomní aj dvaja inšpektori práce. Súhlasili s nedostatkom vymožiteľnosti práva, aj s tým že ich kompetencia nepomôže občanom, aby im zabezpečili dobré pracovné podmienky v zmysle Ústavy SR a podľa Zákonníka práce. Prečo nemôžete predložiť novelizáciu? A tu sa nám priznali, že predkladajú a predkladajú, ale nadriadený orgán si vyberá podľa "seba", resp. podľa zase " vyššieho mocnejšieho pána". V neposlednom rade sú radi, že majú prácu aj naši inšpektori práce. A tak sa pýtam, na čo sa to tu hráme? V čase, keď sa nám inšpektori práce ochotne venovali, mali už odoslanú písomnú odpoveď pre obeť mobbingu (ako nám to zdokumentovala). Tak to bol riadny podraz. A potom si dajme otázku, komu a na čo slúžia pochody za slušné Slovensko.
Vážení občania, tu si treba uvedomiť, zákony umožňujú štátnym zamestnancom, aby takto konali. Tento štátny mechanizmus je stále ten istý - vytvorený počas 28 rokov. "Toto nám nikto nekáže, nie je to v zákone.“ Štátni úradníci boli, a mnohí ešte stále sú zvyknutí na absolútny spôsob „samovládnutia“. Nikto im nerozkáže, a mnohí z nich nechcú byť ústretoví k občanovi. Štát neposkytuje žiadne páky, aby donútil úradníka k ústretovosti k občanovi. To sú administratívne príčiny, prečo z roka na rok zväčšuje sa intenzita a zvyšuje sa hustota výskytu duševného násilia na pracoviskách v SR. Ústava a ostatné zákony sú tak prehnité lobistickými tunelmi, že treba preorať celý právny systém vrátane silových rezortov.
Pre porovnanie, či sa niečo zmenilo od minulého volebného obdobia a či sa Slovensko posunulo na ceste k civilizovaným štátom Európskej únie. Nie. Poslanci Národnej rady Slovenskej republiky sú ústavní činitelia a prisahali na Ústavu SR, nesmú ani vydierať, ani klamať. Zatiaľ sme nenašli ani jedného poslanca, ak sa s občanom (t.j. s nami) dohodol, aby si stál za svojím slovom. O tom sme tu už písali, naposledy svoje slovo nedodržal nezaradený poslanec Peter Marček. Preto každého poslanca možno identifikovať podľa jeho skutkov. Po roku 1989 sa novinári nevenovali téme, ako si zvolení poslanci plnia svoje skutky pre voličov, resp ako si plnia svoje volebné programy, s ktorými prišli do parlamentu.
O tom, či sa zmenila vymožiteľnosť práva v tomto volebnom období možno konštatovať - rovnako nie. Problémom je uplatňovanie práva a zákona v praxi. Po schválení zákona v parlamente by sa mala začať druhá fáza legislatívnej činnosti poslancov – aplikovanie práva a skúmanie dopadov nových zákonov na život občanov. Má to byť súčasť tvorby zákona, ale nie je. Myslíte, že nemá byť? Tak sa opýtam: Ako zistí výrobca automobilov, či je jeho produkt žiadúci? Tvorba zákonov je tiež produktivita. A keď poslancov nezaujíma, čo produkujú a pre koho, potom sa nesmieme čudovať, že sudcovia, prokurátori a policajti štátni úradníci si robia, čo chcú. A chudáci trpiaci poškodení platcovia daní sú odkázaní do ničoty. Nikto im nepomôže.
Už na 1. medzinárodnej konferencii konanej v parlamente v roku 2013 nám doc. PhDr. Stanislav Benčič, PhD., predniesol Mobbing na univerzitách - jeho symptómy a dôsledky, z ktorého citujem:
" Aj vysoko-vzdelaní ľudia sú schopní zomknúť sa pod nátlakom alebo bol vplyvom autority a podporiť podvod, nepravdu, psychický teror a zlo. Mobbéri to plne využívajú. Pri vyšetrovaní mobbingu na vysokých školách treba rátať aj s konformistami, ktorí budú vypovedať tak, ako si praje ich nadriadený. Avšak nie je to beznádejné, pretože pravda je niekedy veľmi jednoduchá a lož veľmi zložitá. Ide o to, dať každému psychicky týranému možnosť prehovoriť. Prehovoriť osamote pred nestranným vyšetrovateľom. Toho sa mobbéri veľmi boja, najmä preto, aby nestratili svoju dobrácku a poctivú tvár. Ostáva len veriť, že aj rezort školstva sa bude viacej zaoberať šikanovaním pedagógov a študentov. Majme nádej, že všetky prípady sa starostlivo prešetria a na školskú chodbu sa zavesí tabuľka, že toto miesto má nulovú toleranciu pre akékoľvek násilie (vrátane psychického). Takáto tabuľka od vlády Chorvátskej republiky je na škole v Záhrebe. Bojovať proti zlu by sa dalo na každej univerzite, fakulte, katedre tak, že sa podnietia demokratické štruktúry namiesto ustrnutých hierarchií a podporí sa otvorená komunikácia namiesto mlčania. Ak sa začne riešiť mobbing na vysokých školách a pripustí sa otvorená diskusia, celá naša spoločnosť sa začne posúvať vyššie, bližšie k päťsto najlepším univerzitám sveta a na Slovensko začnú v hojnejšom počte chodiť platiaci zahraniční študenti. Všetko môže byť vo všeobecnosti lepšie, lebo „dolárik“ zo vzdelávacej a konferenčnej turistiky sa dostane do každého vrecka. Naša krajina má na to, aby vybudovala kvalitné celosvetovo uznávané univerzity. Tejto orientácii sa dá predpovedať veľký ekonomický úspech.
Na vysokých školách platí myšlienka Carla Rogersa: „Sme múdri, ale zlí“.
Už nie sú medzi nami Andrej Hlinka, Alexander Dubček, Gustáv Valach a ostatné osobnosti, ktoré museli znášať psychický teror, a pretože ani autor tohto článku sa necíti najlepšie, tak zanecháva svedectvo o mobbovaní vysokoškolských učiteľov a študentov na Slovensku, a to už viac ako dvadsať rokov po nástupe demokracie."
