Posledný pracovný deň skúšobnej doby zamestnávateľ skončil pracovný pomer s príjemným a sympatickým mladým mužom, ktorý mal len jeden nedostatok nemal kvalitné vedomosti zo slovenského jazyka. Pred skončením pracovného pomeru vykonal vedomostný test. A výsledok? Údajne jeho vedomostí neboli vhodné, aby mohol u zamestnávateľa úspešne čeliť nastavenej latke výkonu požadovaných pracovných úloh, jednoducho neuspel. Zdá sa, že by na tom nebolo nič zvláštne. Skúšobná doba umožňuje skončenie pracovného pomeru zamestnávateľovi alebo zamestnancovi.
Ale predsa! Už z jeho osobných spisov pri prijímaní do pracovného pomeru zamestnávateľ veľmi dobre mohol zistiť, aké má znalosti zo slovenského jazyka. Tak na čo ho prijímali. Škoda všetkých finančných výdavkov, ktoré musel zamestnávateľ vynaložiť na takéto výberové konanie. Ale to si na pracovisku v tej chvíli nikto nevšímal. A prečo by to malo niekoho zaujímať? Každému sa povie, že mladý muž skončil pracovný pomer v skúšobnej dobe a je to.
Onedlho na jeho miesto prijali staršiu pani magisterku. Bola tiež prijatá na skúšobnú dobu. Tri mesiace sa na pracovisku zaúčala. Po uplynutí skúšobnej doby sa pani magisterka zúčastnila výberového konania na svoje miesto. Zdalo sa, že zamestnávateľ nemá problém s jej prijatím. Je rozhodnuté. Aspoň takéto pravidlo tu doposiaľ platilo. Ale čo to? Čo sa to stalo v tomto prípade? Pani magisterka neuspela. Ako je to možné? Veď si ju tri mesiace testovali, overovali. Fakt, to nie je možné?
V tomto prípade to možné bolo, zamestnávateľ jej oznámil, že neuspela vo výberovom konaní, a tak aj s ňou bol ukončený pracovný pomer. Zamestnávateľ rýchlo na jej miesto preradil ďalšiu kolegyňu z iného odboru. Znovu by na tom nebolo nič zvláštne. Kto to tu všetko takto riadi ? Dôsledkom takýchto praktických postupov bolo: Nepomýliť sa a dodržiavať zákon! A znovu nikto nič nevidel. Prečo to zamestnávateľ urobil?
Ale, ale počuli ste, že tá mladá inžinierka je chorá? Už viac ako štyri mesiace? Ani nie po polroku sa mladá inžinierka ukázala. Priniesla výpoveď. A život aj na tomto pracovisku šiel ďalej. Prečo prijali inžinierku, keď jej o chvíľu začali dávať najavo, že je nežiaduca a jej ďalšie pôsobenie na pracovisku tu nie je potrebné?
Prečo rozhodoval len zamestnávateľ?
Prečo tu nie je žiadna inštitúcia, na ktorú by sa zamestnanec mohol obrátiť, ak hľadá pomoc na ochranu svojho práva proti svojmu zamestnávateľovi?
Kam sa podela ochrana práva? A spravodlivosti?
Dovolím si uviesť, že problematika narušených vzťahov, kde dochádza k ponižovaniu ľudskej dôstojnosti na pracovisku ma viedla až k prijatiu mojej Kandidátky ako nezávislý na kandidátke OBYČAJNÝCH ĽUDÍ a nezávislých osobností a tento článok vyjadruje môj osobný postoj, ktorý môže, ale nemusí byť zhodný s postojmi a názormi iných kandidátov. V mnohých názoroch sa zhodujeme, v iných zasa nie a považujem to za správne. Prekáža mi umelá a falošná názorová jednota členov strán a hnutí a otvorene sa hlásim k vlastným názorom bez ohľadu na to, či vyhovujú väčšine. Rozdiely nás nedelia, ale spájajú, ak spolu hľadáme cestu k pravde
