Práve v čase nahlásenia bomby na Bratislavskom hrade sme aj my dostali dve správy s obsahom: Som psychický týraná, už to nevydržím, už mi z toho vypadali vlasy, nemôžem spávať, snívajú sa mi hrozné sny, budím sa a potom už nezaspím.
A druhá správa: Včera mi na pracovisko zavolali sanitku. Nie, nešlo o žiaden úraz, niečo horšie, riaditeľka sa mi už rok vyhráža, aby som odišiel. Viem, že má za mňa náhradu, ale kde pôjdem, pre môj vek ma už nikde nevezmú. Som práceneschopný a lekár mi povedal, nerozčuľovať sa. Viete pracoval som tam viac ako tridsať rokov a teraz mám skončiť na ulici. Táto spoločnosť si neváži ľudí a život človeka.
Tak to teda nie, tu treba pomôcť, hneď sme sa do toho pustili. Prejsť každý prípad mobbingu, bossingu si vyžaduje čas a priestor.
Znovu zvoní telefón. Na bráne Vás čaká akýsi klient. Nedá sa, aby za Vami šiel, musíte si prísť pre neho, lebo celý hrad je uzavretý.
A prečo? Vychádzam z budovy. Oproti stojí policajt. Keď ma zbadá, vykročí ku mne. Odkiaľ idete? Z kancelárie. Tak rýchlo preč. Je nahlásená bomba v budove. Je tam ešte niekto? pýta sa policajt.
Áno, moja asistentka. Tak poďte so mnou, musíme ísť pre ňu. Vchádzam späť do budovy, kde je nahlásená bomba. Policajt kráča za mnou.
Musíme opustiť pracovisko, je nahlásená bomba, vysvetľujem asistentke. Áno opustite priestor, pridá sa policajt.
Opúšťame budovu na Západnej strane hradu a na bráne nás "víta" skupina ďalších policajtov.Odkiaľ idete? Z kancelárie. A Vám nehlásili bombu? Nikto tam nebol Vám to oznámiť? Nie nikto. Nechápavo sa na mňa pozerajú policajti.
Uvedomila som si, že práve v čase nahlásenia bomby, sme my zachránili dve obete mobbingu, bossingu. A policajti, koho zachránili?
Báli sa vojsť do budovy, v ktorej sa nachádzala bomba?
Tak, vidíš slovenský občan, že by zase zlyhal ľudský faktor?
Neboj sa a ozvi sa aj Ty !!!!!
