Ak by sa novinári spýtali, tak moje rozhodnutie začalo už skôr. Ale to pre nich nebolo asi dôležité...
A tak pán Viskupič, ja som nechodila na klub, kde ste sa Vy sústavne hádal s Matovičom a Hlinom. Kto Vás mal stále počúvať. Občania nepotrebujú Vaše hádky, občania potrebujú riešiť nedostatky doterajšieho vládnutia, ktorých je tu neúrekom. Nikdy ste v klube môj program na ochranu ľudskej dôstojnosti, na zlepšenie kultúry na našich pracoviskách nepodporili. Nikdy ste ma nepočúvali, koľko občanov potrebuje pomoc a treba to riešiť.
Nepotrebujem platiť do spoločného teamu Vašich právnikov, ktorí robia zákony pre chudákov našich občanov. Vari nie sú už dosť zotročovaní? Choďte von medzi ľudí!
Keď sedíte v rokovacej sále parlamentu nezaujíma Vás, aké je v našom štáte obrovské bezprávie, ako ľudia prežívajú utrpenie na svojich pracoviskách, nie je tam žiadna kultúra. Ani Vy neviete ani len pozdraviť. Je to základný prejav slušnosti. Učiteľ by mal ísť vzorom a dodržiavať základné pravidlá spoločenského správania. Ale to je robota, robota navyše. Žiaľ, potom to aj v našej spoločnosti tak vyzerá.
Choďte do terénu, pozrieť sa na naše pracoviská, ako to robím ja. Stretnite sa so zamestnávateľom. Pozrite sa na sudcov, čo „stvárajú" na pojednávaniach, ako deptajú našich slušných a poctivých občanov.
Vy neviete nič o živote, nič o ľuďoch, kto Vás volil? Rozdajte všetko, čo máte chudobným. Dokážete to? Prejavte lásku k blížnemu, viete to?
Pomôžte tomu najbiednejšiemu bez toho, aby ste od neho pýtal, čo len cent.
Ak to dokážete, potom budete hoden poslaneckého kresla v parlamente.
Poslaneckú prácu treba vykonávať zodpovedne.
