Dnes po troch rokoch sa tejto téme stále dostáva málo mediálneho záujmu. Aj napriek tomu, že súdy, to je posledné štádium, kam posielajú občanov štátne inštitúcie zriadené kvázy na pomoc občanom.
"Chcem to dať na súd, myslíte, že uspejem?" To je otázka nespravodlivo vytlačených a ponižovaných, sabotovaných zamestnancov, ktorí sa boja povedať aj svoje meno. A tiež majú strach povedať nahlas svojho zamestnávateľa. Nazvime ho páchateľ, lebo moje bohaté skúsenosti z práce na úradoch práce už dávno mali postihovať páchateľov týchto trestných činov. Dnes už sa tieto praktiky páchateľov rozšírili aj na nepriamu pomoc zo strany advokátov, prokurátorov a sudcov.
Z tejto poslednej informácie môžeme odhadnúť množstvo pracovnoprávnych problémov v našom malom štátiku. Hlasy poškodených zamestnancov ma poslali v minulom volebnom období do kresla parlamentu. To som ani nečakala. A v politike som nahlas začala komentovať nemorálnosť právneho systému na našom Slovensku.
Občania na súdy jednoducho rezignovali, a stále rezignujú – napriek širokej osvete o potrebe súdnych riešení všetkých pracovnoprávnych problémov. Osvetu boja proti násiliu na pracoviskách vykonávam už 9 rokov, ale až v posledných štyroch rokoch som našla odozvu aj od občanov SR, ktorí sa viditeľne ozvali a pochopili môj program: "Poskytnúť občanovi právo na spravodlivý a procesne bezchybný priebeh súdneho vymáhania pracovnoprávnych nárokov, ktoré mu garantuje naša Ústava, a naše Ústavou podmienené jednotlivé zákonné ustanovenia."
Možnosť dovolania sa práva, či vymáhania spravodlivosti, sa odsúva do nenávratna každým jedným zle judikovaným súdnym procesom. Niektoré interpretácie zákonov v súdnych rozhodnutiach sú priamo v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ale aj s judikátom pripojeným k jednotlivému zákonu, paragrafu. Sudcovia automaticky predpokladajú „unavenú obeť“, ktorá prestane bojovať a zmieri sa s tým trusom, čo na ňu nakydal súd.
Nebudem definovať jednotlivé chyby, ktoré sú úplne bežné v justičnej praxi, nebudem ani menovať sudcov, ktorí doslova útočia a púšťajú paragrafové hrôzy na žalujúcu obeť.
Z mojej dobrovoľnej praxe „právneho zástupcu ad hoc“ by som načrtla len jeden príklad:
Obeť mobbingu žaluje zamestnávateľa. Obeť mala úspech na prvom pojednávaní v tom zmysle, že sudca mohol okamžite rozhodnúť v jej prospech, ale keďže chcel pomôcť žalovanému, tak mohol iba nedokončiť spor, ale nariadil nový termín pojednávania. Ešte predtým však poradil žalovanej strane doslova toto: „Musíte dokázať, že si žalobkyňa neplnila svoju povinnosť podľa zákona, a tiež dokážte, že porušenie pracovnej disciplíny je adekvátne a podľa zákona.“
V nasledujúcom pojednávaní ešte pred začiatkom pojednávania žalovaný zamestnávateľ oslovil žalujúcu obeť mobbingu a stalo sa to na chodbe pred súdnou sieňou. Žalovaný navrhol stiahnuť žalobu slovami: „Stiahnite a môžete sa vrátiť na pracovisko.“
V tom okamihu prichádza sudkyňa a svojím výrokom priam zmetie celý právny systém do prachu chodby a opýta sa: „Tak ako ste sa dohodli?“
Pripomínam, že žalujúca sa ani neozvala, ale sudkyňa a žalovaný zamestnávateľ zrejme už boli dohodnutí. Tak vyzerá naša justícia v praxi.
Ako dopadlo rozhodnutie v tomto prípade? Žalovaný zamestnávateľ neuspel, ale obeť mobbingu sa na pracovisko už nemohla vrátiť. Obeť sa nedomohla svojich práv. A posledná perlička tohto príbehu je, že intrigy voči obeti pokračujú a bývalý zamestnávateľ ju prenasleduje aj v civilnom živote. A bude ju prenasledovať až do smrti.
Ak si vezmeme tento príklad ako kľúčový a pridáme k nemu ešte finančný problém, potom máme štatistický obraz ľadovca pracovnoprávnych problémov v našej spoločnosti. V našej spoločnosti sú pracovnoprávne problémy viditeľné iba ako vrchol ľadovca. Nikto ich dosiaľ neskúmala už neriešil. Preto Inštitút ochrany ústavných práv pokračuje v osvete a monitorovaní,dokumentovaní prípadov, lebo naši občania odmietajú súdne spory so slovami: Je to zbytočné, súdy sú na strane mocných a bohatých.
Bohužiaľ prežívame tragédiu. Ako vyzerá situácia po 1. júli 2016, odkedy platia nové civilné sporové poriadky? Minulý týždeň som bola na súde vypočúvaná ako svedok.
Právnik zamestnávateľa sa ma pýtal: Prečo ste oslovila zamestnávateľa?
Jednoducho preto, aby som preventívne informovala zamestnávateľa, že výpoveď, ktorú napísal, je neplatná. Chceme predchádzať súdnym sporom z hľadiska hospodárnosti. Lebo je zbytočné sa súdiť, keď po naštudovaní prípadu zistím, že výpoveď je účelová.
Toto bolo a malo byť kľúčové pre riadne ukončenie prípadu. A pán sudca, ale pojednával ďalej. Nové civilné sporové poriadky sprísnili dokazovanie zo strany žalovaného. Prax na súdoch ukazuje, že dokazovanie na súdoch bude nekonečné. To je diabolsky zlé.
Stále zdôrazňujem: Mnohé štáty Európskej únie pokročili v kultúre pracoviska podstatne ďalej ako Slovensko.V Nemecku sa prevencia násilia na pracoviskách citlivo rieši v prospech poškodeného, a je to iniciatíva nemeckej justície ktorá si osvojila terminológiu mobbingu. V našich slovenských pomeroch je to zatiaľ nemožné, lebo slovenská justícia nie je pripravená vnímať patologické vzťahy na pracoviskách.
A ďalší prípad. Krajský súd v Bratislave rozhodol a vrátil vec na prvostupňový súd do Pezinka. Sudca dôraz kladie na ďalšie doplnenie dokazovania. Tiež sa pýtam dokedy? Nemôžeme dokazovať, čo je už dávno dokázané.
Mizerná pracovná kultúra je spôsobená priamou záštitou slovenskej justície, ktorá má tisíce výhovoriek, prečo rieši pracovnoprávne spory v neprospech poškodených, a vždy v prospech poškodzovateľov. To nie sú silné slová, naopak, to sú slabé slová proti tomu, čo som videla v praxi!
Ako dosiahnuť kultúru pracoviska aspoň na úrovni Nemecka? Nemecká justícia napríklad rieši prípady mobbingu finančnými kompenzáciami poškodeným, prisúdi náhrady omeškanej mzdy, zruší neoprávnené prepustenie zo zamestnania, rozsudkom zaviaže zamestnávateľov k odškodneniu poškodených zamestnancov, náhradu trov na liečenie a iné zabezpečenia pre poškodeného.
Slovenský občan – zamestnávateľova obeť – svoj problém skrýva, dusí v sebe a trápi sa doma. Postupne ochorie lebo zamestnávateľ ho začne prenasledovať aj doma. Utrpenie prechádza na celú rodinu a zanecháva stopu na deťoch. To chceme? Chceme, aby to pokračovalo?
Slovensko je hybridný štát tváriaci sa sociálne, ale s trhovou ekonomikou, v ktorom peniaze rozhodujú aj o zdraví a chorobe, o živote a smrti občana. Občan si platí dane, poistenia, ale fundované ošetrenie dostane iba, ak si doplatí, alebo podplatí. Podobne je to na súde – boháči a lotri vyhrávajú. To, že sa vopred vyberajú peniaze, kupujú sa lukratívne štátne úrady, alebo rodinné pracovné miesta, to už ani nebudem spomínať.
V mojom výskume pracovnoprávnych vzťahov som dospela k záveru:
Slovensko je štát v bezprávnom stave. Veľkú časť problémov v pracovnoprávnej oblasti tvoria hybridné patologické trendy v medziľudských vzťahoch. Novodobí postkomunistickí otrokári sa prirodzene naučili hovoriť: „Ja rozhodnem...“, „Teba tu nechcem...“, „Ty odtiaľto pôjdeš preč...“
Ak občan – obeť – neodíde dobrovoľne, zamestnávateľ – agresor – sa postará o to, aby sa na Slovensku vôbec nikde nezamestnal. A občanovi obeti nikto nepomôže, žiadny právnik..., hovorím žiadny, lebo súd je posledná inštancia – a tam dopadne zlo zase na obeť. Toto sa volá bezprávny stav.
Nikoho nezaujíma, že poškodený človek je dobrý odborník a slušný občan, že tento slušný občan sa náhle stáva sociálnym problémom, zdravotným problémom, a môžeme byť radi, ak sa nestane aj kriminálnym problémom. Toto je humanitárna katastrofa Slovenska, lebo ľadovec skrytý pod hladinou Vášho vnímania hrozivo narastá.
Legislatívny nedostatok zákonov postihujúcich vzťahové problémy na pracoviskách je len drobná epizóda v mori nevyriešených, nespravodlivých prepustení zo zamestnania. Nedodržiavajú sa ani tie zákony ktoré existujú! To je právna katastrofa Slovenska.
Neviem o tom, či niektorý štát na svete má takú hlúposť v svojich úradných dokumentoch, ako sa nachádza v závere šetrenia Inšpektorátu práce. Celý dokument môže hovoriť o tom že sťažovateľ je oprávnený a má pravdu, že zamestnávateľ ho poškodil, ale v závere je napísané: Obráťte sa na súd. Vyjadrenie Inšpektorátu práce nie je právne záväzný doklad, resp. nemá právny dosah na rozhodnutie súdu. Rovnako neslúži svojmu účelu Centrum právnej pomoci zriadený akože na bezplatnú pomoc občanom.
Na idiotstvo v úradnom dokumente nadväzuje súdny proces. Poškodený sa domáha svojho práva, veď aj inšpektori práce mu povedali, že má pravdu a má sa obrátiť na súd. Predložený dokument sudca ani nečíta – ale doslova zhodí zo stola ako smeti. Pri dokazovaní nám nepomohlo ani stanovisko Inšpektorátu práce a ani Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR. Vážení občania, stále sa točíme v kolese dokazovania a jeho doplňovania zo strany zamestnávateľa. A to platí aj po 1. júli 2016.
Z toho vyplýva, že celý Inšpektorát práce je len na to, aby slúžil štátu, ale nesmie slúžiť občanovi! Toto je štátne otrokárstvo a právna šikana !
Iná smiešna inštitúcia na ochranu práv poškodených je Verejný ochranca práv, alebo Slovenské národné stredisko pre ľudské práva. Ich výklad zákona je len krásnou slohovou prácou na tému „porušenie zákona“, ale vzápätí všetko negujú a nedajú občanovi žiadnu šancu bojovať s násilím na pracovisku. Do svojho záveru si píšu rovnaký idiotský výrok, ako to robí Inšpektorát práce. Takáto štátna politika je právna demagógia najhrubšej kategórie !
Slovensku chýba šľachetný a rytiersky sudcovský talár, ktorý by stál na strane poškodeného zamestnanca! Chýbajú nám dôstojné procesy na súdoch.
Naše zákony sú pre sudcov asi nezrozumiteľné, lebo súdia od buka do buka ako im silnejší, alebo bohatší klient našepká. Prípad našich antidiskriminačných žalôb je toho markantným príkladom. Občan bojuje proti nezávislému štátnemu úradu, ktorý si najal skorumpovaného advokáta za lukratívnu odmenu. Z etického hľadiska smiešne dohody medzi advokátom a sudcom sú priam do neba volajúca závislosť na úplatkoch !
Štátny zamestnávateľ si zaplatí drahého advokáta z peňazí štátneho rozpočtu, ktorý v snahe presvedčiť súd podnikne aj cestu porušenia Zákonníka práce a žiada Rozsudok v rozpore so zákonom, paragraf si sudca prekrúti raz na jednu, inokedy na druhú stranu a Rozsudok v mene republiky je v rozpore so zákonom, poškodí poškodeného, ale sudca sa má nezávisle dobre a prilepší si aj advokát, aj jeho klient, zamestnávateľ. Štátna kasa a dane občanov sú odčerpané tam, kde nemali ísť.
Výkon právneho systému Slovenska ochraňuje zločincov od zamestnávateľov až k najhorším hrdlorezom! Slušný a skromný platiteľ daní, zamestnanec, nemá žiadne práva pred zamestnávateľom, a nemá ani slova pred súdom! Slovo skromného občana je vždy prehlasované akoukoľvek hlúposťou pochádzajúcou od mocnejších, či bohatších.
1. Človek, ktorý prišiel o prácu, chce vedieť, že iná možnosť nebola, a prepustenie bolo spravodlivé.
2. Prepustený človek chce naďalej žiť dôstojným životom.
Počet podaní na súd je preto nízky, lebo právne poškodení občania nemajú dôveru v súdne orgány. Žiaľ, je to tragická pravda. Ako som sama zistila na pojednávaniach, sudcovia nevedia jednať a prípady vymáhania náhrady škôd spôsobených z titulu sústavných psychických útokov, ponižovania, sabotovania a zneužívania práce obetiam mobbingu – ani nechcú riešiť.
Zmenou režimu zo socialistického na trhový sa ukázala fatálna nepripravenosť našej justície. Riešením by mohli byť špecializované súdy. Diverzifikácia je pojem, ktorý zasiahol všetky sociálne štruktúry – od diverzity energetických zdrojov až po diverzitu ľudských odborných zdrojov.
Bolo by totálnou slepotou nevidieť potrebu diverzity aj v justičnej praxi. Diverzifikácia určite zasiahne aj súdy. Kto by to nechcel vidieť, pripomeniem prvú lastovičku justičnej diverzity – tzv. špecializované súdy. Výsledky mojich odborných prieskumov sa dajú pretaviť do jedinej vety. Druhým krokom diverzifikácie slovenskej justície, alebo ak chcete špecializácie súdov, by malo byť zariadenie pracovných súdov. Rozhodnutia by mali byť promptné, a vždy v prospech poškodeného.
Dcéra starozákonnej spravodlivosti, naša slepá Justícia je zaskočená a neschopná riešiť tieto spory, ktoré sa vyrojili z pracovného prostredia ako muchy zo zdochliny. Riešením sú pracovné súdy so špecializáciou na pracovné právo a na procesné právo. Prečo aj procesné právo? Lebo aj súdny proces môže byť diagnostikovaný ako pochybený pracovný proces. Náš výskum nekončí. Pokračuje.
Preto sme radi novým aktívnym občanom, ktorí sa pridali k nám na ceste odstrániť slepotu našej justície. Nebojte sa! Odvážne píšte na ioupriesenia@gmail.com
http://www.mojevideo.sk/video/28746/vizia_pre_slovensko_alebo_vsetko_sa_da_ak_sa_chce.html
