Menovitá medializácia psychoteroristov. Ihneď po prvom útoku treba útočníka upozorniť, čo urobil, a treba ho varovať, že bude na výstave, napríklad na mojom webe. To by pre začiatok mohlo stačiť. Ak sa situácia správne pomenuje, môže sa ešte vydiskutovať . Obvykle je však situácia zlá. Útočník sa zatvári, že výhrady akceptuje a po čase zaútočí znova a ešte zákernejšie, lebo zákon proti útočníkovi nič nemá! Po druhom útoku treba požiadať advokáta o pomoc. Po treťom útoku treba útočníka nemilosrdne ukázať na internete s celou jeho sociopatiou a nemorálnosťou, nech skúsi on žalovať poškodeného – toto útočník nevie urobiť. Útočník sa bojí, že jeho sociálna choroba bude prezentovaná pred súdom. Skutoční psychopati sa proti medializácii vôbec neohradia, ale pokračujú svojimi útokmi na oveľa širšom bojovom poli – dokážu telefonovať poškodenému domov počas jeho práceneschopnosti. A to by malo byť tiež medializované.
K vôli správnej identifikácii psychoteroru som už publikovala počas môjho volebného obdobia mnoho článkov, tiež píšem na internet, uverejnili sme Zborník z medzinárodnej Konferencie zo dňa 13.11.2013, kde občania nájdu základné informácie, ako pomenovať a ako sa ohradiť proti psychoteroru, pripravujeme druhú Konferenciu o mobbingu dňa 12. 11. 2014 v Košiciach na Právnickej fakulte P.J. Šafárika.
Ale na to, aby sme dokázali reálne bojovať s týmto celospoločenským problémom budeme potrebovať ústavnú väčšinu a legislatívne úpravy vrátane nových garancií v Ústave SR.
Čo je prehra a kto prehrá pri rozvode manželov? Prehrajú obaja, ale najviac deti. Čo je prehra, ak niekto vybojuje roky trvajúci súdny spor, ale medzi tým prekoná infarkty a mozgové príhody? Kto je víťaz, ak poškodený zostane na pracovisku, ale musí užívať lieky na krvný tlak, na srdce, na cukrovku, na spanie, na celodenné upokojovanie nervov?
Riešením je vždy to, čo je najlepšie pre poškodeného, a to sa musí zisťovať, posúdiť pre každú poškodenú osobu prísne individuálne. Zisťovať by sa malo konziliárnymi konzultáciami s internistami, psychiatrami, psychológmi a právnikmi. Robíme to, ale právne zázemie nám chýba – nemáme zákony proti mobbingu.
Aj keď poškodená osoba nájde na pracovisku nejakého spojenca, nemôže sa na neho spoliehať dlhšie ako desať dní. Prečo? Lebo aj ten sa stane obeťou, resp. nechce sa stať obeťou.
Špirála sociálnej tragédie sa začne roztáčať márnym bojom poškodeného. Preto ja každá rada strašne ťažká a veľmi zaväzujúca. Zaväzuje toho, kto radí. Pýtame sa: Kto má pomôcť? Inšpektorát práce ? Nálezy, písomné vyjadrenia Inšpektorátu práce nemajú právnu váhu. Je to napísané v závere každého jeho nálezu. Osloviť vVerejnú ochranckyňu práv? Poslanci za SMER v NR SR, Vláda SR a justícia si z Verejnej ochrankyne práv robia posmech. Slovenské národné stredisko pre ľudské práva? To je úplná chyba, tam ani nevedia, čo je to mobbing. V našom štáte nie je nastavená žiadna štátna inštitúcia ani len na monitoring mobbingu.
Spoločnosť doposiaľ nemá právne vedomie o ľudských právach. Obeť psychoteroru nie je chránená nikým a ničím. Obete končia v invalidite, alebo nadužívajú nejaké drogy – alkohol, marihuanu, ťažké drogy a psychiatrické lieky vrátane. Mnohé obete si ukončia pozemské utrpenie. Pýtam sa kto je vinný? Sociopat, ktorý svoju obeť utýral? Určite nie. Zodpovedný je štát, ktorý tento stav ignoruje. Keby štát mal zodpovedné osobnosti v čele svojich rezortov, mali by sme zodpovedajúce zákony a tyrani by sa nemohli uplatňovať ani v súkromnom rezorte, nie to ešte v štátnom sektore!
Sú dnešní manažéri dostatočne vyškolení na tento druh problému? Ako reagujú, keď zistia, že sa na ich pracovisku niečo také deje? Nie. Naši manažéri vôbec nevedia o čom je reč, keď sa spomenie psychoteror na pracovisku Zamestnávatelia, či štát alebo súkromník, by sa mali postarať o doštudovanie morálnej etikety zamestnávateľa a zamestnancov. Schopnosť morálne a eticky riadiť spoločnosť by mala byť zvlášť hodnotená. Ten, kto nie je spôsobilý morálne, humánne a eticky riadiť firmu, či spoločenstvo zamestnancov, ten by takú úlohu mal mať zakázanú.
Mali by sa o to pričiniť dvaja: Štát a súkromní zamestnávatelia. Podľa našich doterajších skúseností máme vladárov, ministrov, manažérov a podnikateľov, ktorí páchajú tvrdý mobbing s cieľom zisku – človek pre nich nič neznamená. Vieme že ani štát, ani súkromníkov nepresvedčíme aby si túto úlohu vzali na plecia, posledné dva roky to dokazujú, vidno to na odpovediach na moje interpelácie. Preto ich musíme donútiť.
Preto budeme žiadať od našich voličov parlamentnú väčšinu v NR SR. Naša Strana Práce Slovenska bude riešiť všetky ľudsko-právne otázky v celej šírke a v celej hĺbke – ak nám dajú občania mandát. My im takúto možnosť ponúkame, všetky otázky budeme riešiť jednoducho, rýchlo a bez výnimiek.
Kto častejšie mobbuje? Muži či ženy? Sú nejaké rozdiely v prístupe ničenia obeti u oboch pohlaví?Odpoveďou by mohla byť opäť otázka: V ktorom rode sa vyskytuje viac sociopatií – v ženskom či v mužskom, alebo v transvestitovom či v intersexuálnom? Táto otázka je zle postavená, je obrazom všeobecnej tabuizácie humanitárnej katastrofy. Naša humanitárna katastrofa spočíva vo zvieracích spôsoboch konania, ktoré ľudia akceptujú ako spoločensky prijaté. Na to sa opýtam toto: My sme ľudia alebo zvieratá?
Doterajšie sledovania stavu spoločnosti nám ukazujú rodovú rovnosť vo zvieracom type konania. Malé rozdiely vidíme v zamestnaniach, kde prevládajú ženy vo vedení zamestnaneckého kolektívu, ako sú štátne úrady a školy.
Rodové rozdiely sa nedokázali v prípade, keď berieme rovnaký počet vodcov a rovnaký počet vodkýň. V oboch skupinách je rovnaké percento psychoteroristov – to číslo je alarmujúce. Takmer 90 %. Poviem to inak. Ešte som nenašla morálneho a morálnu vedúcu pracovnú silu. Naša spoločnosť je vo všeobecnosti amorálna.
Rovnako sa stáva mobbérom muž ako žena. Možno zjednodušiť identifikáciu aj takto: Keď predstavení mobbujú, zneužívajú svoje nadradené postavenie. Ide o svojvoľné, neprimerané, exaltované, teatrálne a právne prehnané správanie vo výkone moci. Stručne psychologicky možno definovať mobbérov ako sociopatické, alebo psychopatické osobnosti. Je logické, na danom mieste nemajú byť.
