Ale pekne po poriadku. Prinášam úryvok z mojej knihy Zápisky z parlamentu.
"Prvý výsledok volieb mi zaslal mailom bývalý kolega, ktorého vytlačili z nezávislého štátneho úradu a ktorý ešte nevedel spáchaný skutok páchateľa pomenovať. Súčasne s ním mi telefonoval bývalý kolega z Národného inšpektorátu práce a oznámil mi moje zvolenie do parlamentu. Bola som mimoriadne prekvapená. To som vôbec neočakávala. Ja som v parlamente? Bola to pravda, postupne sa Slovensko prebúdzalo do nového dňa a ja som si plne uvedomila, že bez bilboardov, bez zverejnenia môjho volebného programu v novinách, v časopisoch, ba ani v "plátku" lídra politického hnutia Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti, tak som sa ocitla v poslaneckom kresle. A hlavne, vďaka Bohu, som sa zachránila pred útokmi mojej šéfky, ktorá ma sústavne štyri roky vytláčala z pracoviska.
Hneď som požiadala Úrad pre reguláciu sieťových odvetví o poskytnutie pracovného voľna. Teraz ako ústavný činiteľ. Úrad súhlasil a poskytol mi služobné voľno. A čo výpoveď pre organizačné zmeny, ktoré mi dali pred začatím volebnej kampane? - prebleslo mi mysľou? O tom nenapísali páni štátni úradníci v liste ani slovo.
A tak práve tu, na tomto nezávislom štátnom úrade som odvážne a statočne začala na Slovensku boj proti mobbingu a zapojila som Slovensko aj do medzinárodnej spolupráce v rámci členských krajín Európskej únie. Lebo porušovanie ľudskej dôstojnosti je na Slovensku obrovské, o tom už nie je možné mlčať.
Do parlamentu som priniesla nový volebný program pre ľudí. Nikto na Slovensku ešte nevedel správne pomenovať problém, ktorý sa týkal celej našej krajiny, a ten problém sa volá mobbing, bossing. Ale hlavne, že všetci občania už v tom žijú od roku 1989. Žiaľ, v parlamentnom klube OĽaNO to bol opäť primitívny mobbing všetkých poslancov, čím sa naša legislatívna vitalizácia antimobbingu odďaľovala. Slovensko nemá ešte ani jeden legislatívny stĺpik, ktorým by sa mobbing mohol vylúčiť zo života spoločnosti. Predo mnou sa začal odvíjať starý, nastavený kolobeh prijímania zákonov. Hneď od začiatku získať voliča? Veď o chvíľu budú zase voľby. A úloha poslanca? Predkladať zákony a potom hlasovať. Je pravda, že stereotyp mnohým poslancom vyhovoval dlhé roky. Preto tu mnohí "drali" lavice aj druhé či tretie volebné obdobie. A meniť stereotyp by bola zmena a viac aktívnej práce. Prirovnala som to k pracoviskám na štátnych úradoch.
Nič nemeniť, lebo nám to nikto nekáže. Tak, ako sme zabudli, že vývoj medziľudských vzťahov sa vyvíjal, rovnako sme zabudli, že aj v práci poslanca by mal byť posun smerom k voličovi. Sme zaostalá krajina, kde nefungujú ľudské práva. Práca poslanca sa vymedzila na predkladanie a schvaľovanie návrhov zákonov. Kto predloží viac zákonov, bude mať u voliča úspech. Aj socializmus mal rád súťaživých ľudí.
Stala som sa nezávislá poslankyňa a moja poslanecká agenda rieši problém zvyšujúcej sa nezamestnanosti tohto štátu.To som stále zdôrazňovala od začiatku aj v klube OĽaNO. Ale akoby sa nikto v klube OĽaNO nechcel ku mne pridať.
Aj ja som predkladala zákony, lebo takto sme si to v klube dohodli. Ale nielen príprava a predkladanie zákonov sa stalo pre mňa dôležité. Občania po zistení, že je v parlamente poslanec, kto ich situáciu rieši, zverili mi svoje ťažké, pracovné podmienky, zlé pracovné vzťahy, zlé hospodárenie na pracoviskách. Tak som si postupne vytvárala obzor nových skúseností s našou demokraciou po slovensky.
Základom všetkých prípadov bolo, že všetci občania, ktorí za mnou prišli chceli pracovať a mali svoju prácu radi. Ale mobbér na pracovisku nechcel, aby tam zostali, a tak sa rozhodol z pracoviska ich vytlačiť. Každý prípad bolo treba posudzovať zo strany zamestnanca aj zo strany zamestnávateľa. Občania mi začali písať, "ak chcete pomáhať ľuďom tak oni potrebujú pracovné miesta, s dobrými pracovnými podmienkami a tiež, aby zamestnávatelia so svojimi zamestnancami férovo jednali a dali im dostatok pracovných príležitostí."
Alebo : "Všade sa hovorí, ako štát musí podporovať rodiny, ktoré tvoria základ spoločenskej bunky, ale to že ľudí, ktorí tvoria tú rodinu (rodičov detí, ktorí majú v budúcnosti vytvárať hodnoty pre štát) prepúšťajú (aj v štátnych úradoch, pričom veľa dôchodcov si tam drží miesta a popritom poberá aj dôchodok a tých odtiaľ nikto nemôže dostať), to nikoho nezaujíma? A potom ľudia v produktívnom veku alebo mladí s rodinou - sú bez práce, lebo je priveľa zamestnancov. Nikoho nezaujíma ani to, že najviac pomáhajú svojim deťom rodičia a to aj finančne aj iným spôsobom - napr. varovaním detí, keď ochorejú a pod. a že, keď oni budú bez práce - často zaniká aj zdravo fungujúca rodinná bunka, ktorá má pre štát vychovávať nové generácie dobrých a kvalitných ľudí, ktorí sa majú neskôr zapojiť do pracovného procesu a tak napomáhať štátu v rozvoji zdravej ekonomiky. Nečudujme sa potom, že v rodinách, kde sú ľudia nezamestnaní vznikajú často rozvody, niekedy aj samovraždy, u dlhodobo nezamestnaných môžu vznikať aj depresie, hádky kvôli peniazom, týranie žien, detí, starých ľudí, a pod a v konečnom dôsledku potom v takejto spoločnosti nechcú zostať ani mladí ľudia a to, keď doštudujú a mohli by pre štát vytvárať svojou prácou nejaké hodnoty, lebo doma vidia, aké možnosti uplatnenia ich vo svojej krajine čakajú - súdiac podľa skúseností svojich rodičov a svojich osobných. Štát tak prichádza o príjmy z daní, o mozgy a zdravo sa vyvíjajúcu ekonomiku."
Na kluboch OĽaNO sa neriešili problémy občanov. Politici v klube sa predháňali, kto je “múdrejší” rovnako ako hociktorí iní zamestnanci. Poslanci nespolupracovali a ich činnosť bola na míle vzdialená od pomoci konkrétnym občanom.
Preto ja nemôžem strácať čas akýmsi "slovným prekáraním sa". Milý občan - volič, keď som sa dostala do parlamentu, nemôžem predsa strácať čas predkladaním zákonov, ktoré mi v klube OĽaNO neodsúhlasili. A zostať v krútiacom sa kolese, ktoré tu nastavili poslanci parlamentu za predchádzajúce volebné obdobia a predkladať návrhy zákonov, keď ani tým, ktoré tu máme nerozumieš. Všade sa všetko vyvíja a mení. Sústavne sa točiaci kolobeh prijímania zákonov zabúda na zodpovednosť a už vôbec nezahŕňa kontrolu.
Môj vykonaný prieskum prijímania zákonov v parlamente ukázal, že opoziční poslanci nemajú žiadnu šancu, aby ich návrhy zákonov boli prijaté. Je to zase veľa administratívy, papierov , spotreba elektriny, tepla v rokovacej sále, aby sa tu poslanci cítili ako doma. Veď občania im to zaplatia. Občania zatiaľ nemajú žiadny rozvoj v chápaní základných ľudských práv a slobôd človeka. Odkaz, ktorý nám v súčasnosti poskytujú, a to riešenie problému psychického teroru na pracovisku súdnou cestou, zlyháva na množstve dôkazov, ktoré si ten, ktorý súdny prípad, vyžaduje.
Naša krajina patrí do krajín postihnutých syndrómom nedotknuteľných zbohatlíkov, a preto obyvateľstvo už právom očakáva morálne autority slovenského národa, a nie takých, ktorých moc zlákala. Potrebujeme vážených politikov, ktorí nebudú príkladom zlej moci a zlého výkladu zákonov. Žiaľ ani súčasná vláda SR sa nevenuje problematike ochrany ľudských práv. Pripravili sme Správu o násilí na pracovisku, ktorú som predniesla na prvej schôdzi parlamentu, ako rozšírenie Programového vyhlásenia vlády. Účelom tejto správy bola pomoc občanom, aby skôr, ako budeme mať zákon na ochranu násilia na pracovisku bola za pomoci štátu vytvorená Inštitúcia, ktorá pomôže občanom, aby výklad zákona pri porušovaní základných ľudských práv a slobôd neurčovali nominanti politických strán v úradoch či v podnikoch. Môj návrh poslanci koalície prehlasovali. A tak som postupne zistila, že akokoľvek sa budem snažiť s prípravou zákonov, väčšina poslancov SMERU mi ho neschváli." pokračovanie
