Osveta a médiá neboli tejto tabuizovanej téme naklonené. Museli sme si poradiť sami. Moja asistentka Milka prechádzala po Bratislave zo školy na školu. Všade oboznamovala študentov, učiteľky a riaditeľky škôl o našej prednáške. Osveta sa skončila a pomaly prichádzal deň D, keď vtom zvoní mobil. Volá mi asistentka Milka, že na chodníku pred parlamentom spadla. A to tak nešťastne, že musela ísť k lekárovi na chirurgiu. Teraz má štyri štichy a nohu v sadre.
Aj Vám niekto pomohol? spytujem sa.
Nie, nikto, počujem z mobilu Milkin smutný hlas. Sama som sa dvihla a pomaly som odkráčala na dolnú zástavku. Tu som počkala na trolejbus. A v trolejbuse ma mladá slečna upozornila, že mám na ľavom stehne krv. S hrôzou som sa pozrela na moje nohavice. Cez tmavú látku sa predierala červenkastá tekutina. Hneď som vytiahla z tašky vreckovku a začala silno obväzovať ľavé stehno. Ale to mi veľmi nepomohlo. Trolejbus ma odviezol do nemocnice a tam mi urobili zákrok. Ranu mi zošívali. popisovala Milka svoj smutný zážitok.
Tak to je, ale robota! To Vám nikto na chodníku nepomohol?
Nie, nikto tam ani vtedy nešiel. Ešte chvíľu sa venujeme chodníku pri parlamente. Prečo sa nikto o to nestará? Toľko vybratých kamenných kociek z chodníka a nikto to nevidí? Kto je za to zodpovedný? Zistím si to v parlamentnom inštitúte po prednáške. Aj tak dnes večer nič nevyriešim.
Je mi to ľúto, vravela mi uboleným hlasom Milka. Som stále na internáte v Bratislave. Pre ten úraz som ostala tu. Noha ma strašne bolí. Budem na Vás zajtra myslieť, keď už Vám nemôžem pomôcť - rozlúčila sa so mnou Milka.
Ráno som sa dostavila do vestibulu parlamentu v očakávaní, že sem budú prichádzať davy mladých ľudí,zo všetkých škôl, ktoré Milka obehla. Cez sklenené dvere parlamentu vchádzali muži, ženy, ale nie na moju prednášku. Už - už sa zdalo, že prednášková miestnosť ostane prázdna, keď sa poniektoré prichádzajúce ženy a muži vypytovali vo vstupnej hale na moju prednášku. Ale neboli to študenti. Boli to obete mobbingu zo Žiliny, z Martina, z Bratislavy, z Košíc, z Čadce, z Marianky, zo Stupavy, z Malaciek, z Nitry, z Nových Zámkov, z Kráľovej Lehoty, zo Žarnovice, z Lučenca. Postupne som ich zaviedla do prednáškovej miestnosti. Skôr, ako sa usadili, obzerali sa okolo seba. Neskrývali príjemný pocit, že sa nachádzajú v budove nášho slovenského parlamentu. Privítala som všetkých odvážlivcov, ktorí sem prišli. A začali sme. Opakovanie, matka múdrosti. Vyberiem niektoré dôležité poznatky z prednášky.
"Mimochodom sme zistili dosť tragikomický úkaz. Porovnávaním rôznych záhadných úkazov na pracoviskách sa potvrdil zvláštny bossing zo strany šéfa-prenasledovateľa, a to hrozbou vysťahovania či presťahovania z miesta na iné miesto.Príliš časté sťahovania zamestnancov z miesta na miesto sú dôkazom zlej firemnej kultúry. Je to móda, alebo zbraň mobbérov? Zatiaľ sa ukazuje, že je to zbraň mobbérov. Je „módou“ aj v štátnych úradoch. Rôzne sťahovanie podriadených z kancelárie do kancelárie, z budovy do budovy, alebo spájanie kancelárií začína v každom vládnom profile každé štyri roky, vždy po voľbách. Medzi nižšími a regionálnymi úradníkmi sa to stáva oveľa častejšie, ak im šéfuje mobbér. Táto „náplň“ práce mnohým šéfom vyhovovala, dobre sa pri nej strácajú nepohodlné dokumenty, potom netreba riešiť rôzne pálčivé podnety od občanov, a zároveň to poslúži aj na zastrašenie podriadených. Mobbér si vždy nájde dôvod, prečo musí byť ten alebo onen presťahovaný. vVytláčanie z pracoviska začína vždy týmto aktom. Taká je „kultúra“ na slovenských pracoviskách.
Porovnávaním rôznych výsledkov pri oslovení štátnych inštitúcií sme zistili zbytočnosť inštitúcií, ktoré boli vytvorené „na oko pre občana“, ale v skutočnosti sú len teplým miestom a mäkkým chlebíkom pre vyvolené persóny. Ani raz neposkytli úplnú právnu či poradenskú pomoc, ani v jednom z prípadov, ktoré poznáme. Jedinou záchranou by mohli byť súdy. Ale na to, aby sa stali skutočnou záchranou občanov, museli by zmeniť od základu svoje postoje takmer všetci sudcovia. Vieme z praxe: slovenské súdy nestoja nikdy na strane poškodeného zamestnanca.
Médiá sú posadnuté niektorými politickými menami a ich chronickými nezmyselnými témami. Stačí, že Lipšic vyhlási, že akú mediálnu bombu prinesie zajtra ráno, a médiá sú zoradené pred ním ako sliepky pred hnojiskom. Uverejnia akúkoľvek hlúposť a vôbec neuvažujú o škodlivosti takejto mediálnej politiky. Ba čo je horšie, v médiách sa praktizuje mobbing. Ťažko nájdete rádio, či televíziu, kam by vás vzali do priameho záberu s témou mobbing. Oni si vás natočia a zostrihajú, nakoniec je z toho nezmyselný guláš. Takže médiá nie, lebo sa boja priamej vysielacej sily Pravdy.
Položme si otázku: Prečo je mobbing taký neľudský a prečo chceme odstrániť tento v úvodzovkách „účinný nástroj vládnutia“?
Mobbingom nazývame všetky komunitné formy prenasledovania jedného člena spoločenstva. Prenasledovanie zaháji jeden člen komunity (obvykle vodca), následne vznikajú a pokračujú fyzické útoky zo strany ostatných členov komunity, ktorí sa striedajú a vždy útočí iba jeden, ale podstata je v submisívnom pridávaní sa na stranu demonštratívne „silného jedinca“ (vodcu). Obeť mobbingu vo zvieracej komunite spravidla uhynie, v ľudskej komunite to býva podobné, obete mobbingu trpia tzv. exogénnou, resp. situačnou depresiou. Pokles nálady, pokles motivácie, príčinou je situácia. Etologické pozorovania sú opakovane potvrdené, výskyt mobbingu je celkom pravidelný v jednodruhových spoločenstvách zvierat (paviány). Názov mobbing je v kultúrnej Európe všeobecne známy, najmä v posledných dvoch desaťročiach. Akceptácia pojmu mobbing v slovenskom jazyku je nevyhnutná pre široko a hlboko špecifické a zároveň obsažné sémantické pole slova mobbing, pre jeho stručnosť. Poznatky o mobbingu sa nám podarilo natoľko rozšíriť a spopularizovať, že nikto nepochybuje ani v parlamente, ani v školstve, ani v súdnictve, ani v zdravotníctve, ani v policajnom aparáte, ba dokonca ani medzi zamestnancami bez maturity, skrátka nikto už nepochybuje, o čom je reč. Aby sa Slovenská republika kompatibilne integrovala v spoločenstve vyspelých štátov sveta, aj u nás musí prebiehať humanizačný proces pracovnoprávnych vzťahov. Chýba nám ako soľ do kuchyne, bez tohto procesu nám hrozí vyčlenenie zo spoločenstva vyspelých štátov. Následky mobbingu na poškodenom občanovi sme uviedli v Zborníku z 1. medzinárodnej konferencie v Bratislave a svoje poznatky sme rozšírili v Zborníku z 2. medzinárodnej konferencie v Košiciach. Obidva Zborníky sme rozposlali do slovenských knižníc.
Každý, kto pácha zvieracie zlo sa znižuje na úroveň zverstva a následne to dolieha na jeho nervový systém. Následkami, ktorými trpieva mobbér sú poruchy spánku, obžerstvo, anorexia mentálna, strach, nesústredenosť, dokonca až depresia, rôzne návykové toxikománie, alebo psychopatické úchylky od depersonalizácie až po pederastiu, ktoré takýto človek praktizuje na uspokojenie svojho rozháraného ega. Mobbér spravidla končí svoju životnú púť ako opustený človek bez priateľov a opúšťajú ho aj vlastné deti. Počiatky psychopatických úchyliek vidíme aj na mnohých poslancoch parlamentu, podľa čoho ľahko odhalíme kvalitu ich osobnosti vo zvieracích hodnotách. Pomýlení sociopatickí poslanci často nevedia, čo od nich čaká občan, volič. Máme vládnu stranu, v ktorej sa hrajú poslanci na „všemohúcich zametačov“ čo zametú pod koberec akúkoľvek špinu, a máme tu akéhosi opozičného „snoriča“, ktorý vyhrabáva spod koberca každý chlp.
Naše návrhy si musíme presadiť sami ako ústavná väčšina. K tomu som ochotná založiť a viesť politický boj novou stranou. Bude to Strana Práce Slovenska. Táto strana bude presadzovať zmenu Ústavy v prospech slušného občana a to v každom ohľade. Skúsil už niekto napísať niečo na súd len tak bez advokáta? Stalo sa to, že mu vec zamietli, lebo mu chýba to, hento a tamto a nič sa nerieši. Pýtam sa: Načo nám je taký súd? To je to isté, ako keby občan prišiel k lekárovi s bolesťami a lekár by ho vyhodil, lebo nemá diagnózu a nemá napísaný recept. Presne to robia naše súdy a náš Ústavný súd je v tomto expert číslo jedna, priam diabolské numero. To je tiež dôvod na hlbokú orbu v Ústave aj v zákonoch. Kto to spraví? To môže vykonať iba jedna silná politická strana s ústavnou väčšinou. To je náš budúci cieľ."
Aj po 5. marci 2016 dostávam správy od občanov, zamestnancov o výskyte mobbingu. Stále viac a viac sa dvíhajú hlasy trpiacich, ktorým mobbér berie prácu. Mobbér sa skrýva za nariadenia a zákony. mMobbing v žiadnom zákone nie je definovaný. Mobbér manipuluje iných servilných a submisívnych zamestnancov, a svoj kriminálny čin prenasledovania utajuje a nikdy ho neprizná.
Prečo sa nedarí slovenskú zákonodarnú činnosť orientovať na potlačenie psychického násilia na pracoviskách? Lebo Slovensko je „štandardný“ štát v rámci Európskej únie, má svoje pestované psychické násilie na pracoviskách. Legislatívna činnosť zákonodarcov je typická, je paneurópsky zameraná „na objednávky lobistov“. Zamestnávatelia majú svojich poslancov, a tí im „ušijú zákon na mieru“. Naposledy sa tak stalo so zákonom o hmotnej núdzi, z ktorého vyrobili prostriedok na šikanu a vydieranie tých najslabších. Účinnosť tohto zákona nikto nesleduje a navyše, nikto mu ani nerozumie.
Problémom je uplatňovanie práva a zákona v praxi. Po schválení zákona v parlamente by sa mala začať druhá fáza legislatívnej činnosti poslancov – aplikovanie práva a skúmanie dopadov nových zákonov na život občanov. Má to byť súčasť tvorby zákona, ale nie je. A chudáci, trpiaci poškodení platcovia daní, sú odkázaní do ničoty. Nikto im nepomôže. Myslím si že na Slovensku je bezprávny stav. Podstatou tohto stavu je deficit koreňa práva. Aplikované právo na Slovensku je nulové. Právnemu systému chýba „koreň života“. Koreňom zákona je právnik, ktorý je schopný vysvetliť fungovanie zákona. Ale na Slovensku je to ako v džungli – právo vysvetľovať zákon majú iba Najvyšší súd SR a Ústavný súd SR. Nikto z radových občanov Slovenskej republiky sa často nedostane ani na najvyšší, ani na ústavný súd a nemôže sa ani opýtať, či jeho zamestnávateľ neporušuje jeho ľudské práva – nemá sa koho opýtať. Advokát nemá čas, sudca nie je vôbec dostupný, prokurátor ho odkáže na policajta, policajt na to nemá kompetencie. Keď zamestnanec vstupuje do firmy, zamestnávateľ „nadčlovek 3. kategórie“ mu oznámi: „Zákon skončil pred bránou mojej firmy. Zákon, to som ja, a kto ma nebude poslúchať, môže odísť, zástupy nezamestnaných čakajú pred bránou.“ Alebo vám povie: „Ty sa sem nehodíš,“ a prijme radšej nekompetentného príbuzného.
Prax nám ukazuje, že súdne procesy našich prípadov sú stále na súdoch. Existuje akási „slovenská súdna šablóna“, podľa ktorej predsedovia senátov pojednávajú všetky prípady porušovania zákona z oblasti pracovného práva. Je to o sudcoch a ich prístupe k spravodlivosti. Takže lepšiu budúcnosť zamestnancom by mal priniesť antimobbingový zákon? Asi ťažko. Ústava a ostatné zákony sú tak prehnité lobistickými tunelmi, že treba preorať celý právny systém vrátane silových rezortov. U nás na Slovensku môže nariadiť letecký útok aj minister dopravy, máme nebezpečnejší systém ako na Ukrajine. To je choré. Žiadna zodpovednosť, ale letecký útok prikáže hociktorý amatér vo vláde. Je to normálne?
Pozrime na otázku hodnoty zdravia občanov na Slovensku. Je zámerne stlačená pod úroveň zvieraťa. Čistokrvná čivava má väčšiu hodnotu ako trvalý následok pracovného úrazu zamestnanca, čo samo o sebe blokuje vymáhanie slušného zadosťučinenia za poškodené zdravie. Toto je ďalší okruh otázok, ktorý treba vyriešiť. Pri preukázaní trestného činu ublíženia na zdraví následkom mobbingu by sa malo trestať sankciou trestnej sadzby až do výšky dvoch rokov odňatia slobody, nehovoriac o finančnom zadosťučinení za spáchanú škodu na zdraví občana.
Najhoršou pascou vo vzťahoch medzi zamestnancom a zamestnávateľom je zákon. Najhorším predátorom žijúcim z krvi občana je zákonodarca, potom vladári v úradoch od najmenšej dediny až po prezidenta – myslím tým úrad nie osobu, potom zamestnávatelia, a nakoniec všetky silové rezorty vrátane prokuratúry, justície a polície. Samozrejme česť výnimkám v každom rezorte, či úrade. Občana vo vzťahoch na Slovensku opíšem v jednej vete: Občan nemá právo na nič, je zodpovedný za všetko, a každý omyl či výstrelok vlády aj parlamentu musí zaplatiť občan. Taký je stav Slovensku v tejto dobe – na začiatku 21. storočia po Kristovi ".
