Naša legislatíva je síce nastavená ako „demokratická možnosť pre každú ženu“, dokonca ani Európska únia nám v oblasti legislatívy nevie nič vytýkať.
Naproti tomu nedostatky politík na Slovensku počas posledných 23 rokov umožnili, aby vo vrcholovej politike nebola po nežnej revolúcii riadne akceptovaná žiadna žena - politička.
Ženy v každej garnitúre iba plnili príkazy, dokonca aj posledná pani premiérka Radičová bola len „akousi“ figúrkou v rukách politických „raptorov“ . To sa potvrdilo aj krátkym trvaním jej vlády. Súvisí to asi aj s kariérizmom. Každá známa politička sa stavala do úlohy „politika“, „obliekala“ na seba mužský avatar, čo dlho nevydržala.
Ak budeme nedostatky analyzovať do hĺbok koreňov, za prvotnú príčinu nemôžeme pokladať systém, ani žiadnu inštitúciu, ale vždy len jednotlivca, muža – politika, ženu – političku, s ich konkrétnymi skutkami a osobnou zodpovednosťou za konanie vo zverených kompetenciách, lebo nič nefunguje samo od seba, ani finančné trhy, ani politické systémy, ani sociálne vzťahy.
Tu zdôrazňujem, že ľudská činnosť podlieha vonkajším vplyvom len do tej miery, koľko človek sám dovolí.
Všetci stále vidíme, že kľúčovou zostáva netaktnosť osôb, ktoré vstupujú do kompetencií riadenia spoločnosti. Týka sa to všetkých, počnúc poslancami, policajtmi cez premiérov, ministrov, až po sudcov a prokurátorov, teda úplne všetkých, ale česť výnimkám, ktoré sa správajú ľudsky a dôstojne.
V politike platia pravidlá úzko súvisiace s pravidelnou odbornou spoluprácou, a ako vieme, spolupráca s odborníkmi prináša dobré ovocie. Všetky pravidlá určujúce spôsoby fungovania politických mocí obsahujú často paragrafy umožňujúce nekalo posilňovať moc, a zároveň umožňujú ignorovať potreby spoločnosti –humánne potreby slušných ľudí.
Ešte iný problém vidím v nastavení politiky Európskej únie. "Spolupráca“ prináša výsledok iba vtedy, keď „spolupracujú“ takmer všetci. Vidím v tom ďalšiu príčinu, prečo nenastali v participácii žien žiadne zmeny počas posledných 20 rokov.
Každá z nás, ktorá má sociálny program, nech by bol akokoľvek dobrý, je odsúvaný nastaveným systémom, v ktorom dominujú muži.
Na prvý pohľad by sa zdalo že masovejšia organizovanosť a spolupráca „ženského rodu“ na širokej občianskej platforme by mala priniesť výsledok, ale chyba v úvahe! Prakticky to funguje takto: Väčšinový princíp politík nepripustí odborný názor menšiny dovtedy, kým sa ho nezmocní straník väčšiny a kým ho ten straník nepoužije na upevnenie vlastnej moci !
Transformácia takéhoto politika na politika s ľudskou tvárou je nemožná. Dejiny to potvrdili, my to vieme, historická poučka z roku 1968 hovorí: Jeden politik s ľudskou tvárou nijakú jar v spoločnosti nepresadí.
Výchovu občanov s ľudskou tvárou treba začať v prvých sociálnych sieťach, kam sa človek dostáva už ako dieťa, teda od jasličiek cez škôlky až po univerzitné spoločenstvá, ale aj v spoločenstvách na pracoviskách. Inak sa nikam nedostaneme a zviera rastúce v ľudskej koži spôsobí zánik človeka.
Zdá sa byť logické, že proporcionálny, stranícky, resp. pomerný volebný systém zlyhal. Voliči volia politické strany a nemajú vplyv na posun svojej mandantky do zákonodarného zboru, ale ani ku kormidlu.
Pre našu malú Slovenskú republiku by bol vhodnejší profesionálny systém, ale ak chcú voliči regionálny zástupný systém. Akokoľvek uvažujeme, zmena je nevyhnutná. Potrebné je zamerať sa na zrušenie nemorálnej politiky a zaviesť eticky čistú politiku s ľudskou tvárou.
Napriek týmto prekážkam mi vystúpenie Evy Horváthovej pripomenulo nové možnosti výchovy občanov s ľudskou tvárou, kde človek cíti význam života, bezpečie a hlavne lásku, lebo "najstrašnejšie je stretnúť muža a nevedieť, na čom u neho som“ (Richard Rorre).
