https://www.youtube.com/watch?v=ZE8TckAGFnc
https://www.youtube.com/watch?v=O-XOuAaS0vI
https://www.youtube.com/watch?v=vuVTg1Xa_Uw
Prinesie ich aktivita vyššie platy a viac peňazí do školstva? Ulica si ich rada vypočuje. Možno ich prídu podporiť aj niektorí poslanci a delegáciu prijme aj predseda parlamentu. A to bude všetko. O probléme na slovenských školách som predniesla na kongrese organizovanom Nezávislými kresťanskými odbormi Slovenska v spolupráci s Európskym centrom pre otázky zamestnancov dňa 21. júna 2014 ako o najneriešiteľnejšom probléme našej doby. História ukázala, že problém psychického násilia, mobbingu, bossingu neobišiel ani našich učiteľov. Skúmala som tento problém mobbingu ako poslankyňa parlamentu a dokonca ako právna zástupkyňa poškodených, mobbovaných obetí. Už nie je verejným tajomstvom, že k legislatívnej činnosti ma nikto nepustil, nepodpísali i ani jeden z mojich návrhov zákonov. To nie je moja hanba, ale je to hanba poslancov parlamentu. Ani vláda nespolupracovala, o tom som už na týchto stránkach písala. Aké bolo moje rozčarovanie z celého parlamentu a z politického hnutia OĽaNO, to sa dá zhrnúť iba jedným slovom. Chaos. V parlamente a v politikách strán sa vôbec nejedná o riešenie problémov. Moje návrhy v prospech občanov, v prospech spravodlivosti a v prospech práva zostali osamelé. To, čo ľudia žiadali a žiadajú, to som začala presadzovať sama. A ako sa hovorí, jedna lastovička jar neurobí. Bonusy a trináste platy nemajú miesto v štátnej správe, pokiaľ existujú ľudia na hranici existenčného minima. Čo je to za morálku, že naši poslanci majú tri a pol tisícové platy a našim občanom určia zo zákona tzv. minimálnu mzdu. A to ešte nikto nerobí kontrolu, či sa vypláca v zákonom stanovenej výške. Na každú moju interpeláciu som dostala primitívne výhovorky a nič neriešiace bla, bla, bla, – a to od tých, čo poberajú najlukratívnejšie privilégiá a bonusy zo štátnej kasy. Je to hanba na ich hlavy. A rovnaká politika pokračuje v ďalšom volebnom období, politika planých sľubov a nič neriešiacich výhovoriek.
Mobbing je pokračovanie politiky vo vzťahu k ostatným spolupracovníkom agresívnym spôsobom, zaručuje nadradenosť pre toho kto mobbing aplikuje. Mobbing je sociálne správanie opísané aj v iných skupinách jedného druhu, napríklad vo veľkých kluboch šimpanzov a paviánov. "Politika opíc" je nápadne podobná politikám našich politických zástupcov. Mobbing je geneticky predurčený v každom primitívovi ako pud sebazáchovy, keď zlyháva iná politika. Karl Filip Gottfried von Clausewitz, pruský generál, žil v rokoch 1780 až 1831, definoval vojnu takto: Vojna nie je samoúčelná, vojna má dôvod, vojna je pokračovaním politiky účinnejšími, vojenskými prostriedkami. Mobbing je celkom to isté. Mobbing je to pokračovanie politiky vo vzťahu k ostatným spolupracovníkom agresívnym spôsobom, zaručuje nadradenosť pre toho, kto mobbing aplikuje. Je to naša definícia vychádzajúca z Clausewitzovej definície vojny. Mobbing a vojna sú rovnaké spoločenské úkazy, líšia sa len rozsahom a hromadnou ničivosťou, v čom je vojna podstatne účinnejšia. Oboje sú súčasťou programovej likvidácie ľudí. Oboje sú spoločnosťou tolerované. Oboje sú zákonom chránené – myslím tým napríklad zastrelenie dezertéra vojaka, je na to vraj zákon, alebo sociálnu likvidáciu spolupracovníka, ktorý sa postaví proti mobbingu, vraj sa nemal do toho starať.Je to hanba pre človeka. V 21. storočí uplatňujeme nízke a primitívne správanie človeka voči človeku a dokonca je to vraj norma. Psychológovia hovoria o ťažkej poruche komunikácie. Mobbing je vojna vo vzťahoch, a nie je to žiadna porucha komunikácie, ale je to tvrdý boj o život. Následky tomu zodpovedajú. Kto prežije s ľahkým zranením, ten si môže gratulovať. Mobbing spôsobuje obetiam ťažké psychické utrpenie, poškodzuje duševné a telesné zdravie, spôsobuje trvalé, zdravotné následky, a často doženie obete k samovražde.
Psychické tyranizovanie, násilie na pracoviskách dnes už dosahuje extrémne rozmery v hĺbke a epidemické rozmery v šírke výskytu. Na túto situáciu zareagovali tretie sektory viacerých krajín Európskej únie. Pridala som Slovensko k vyspelým krajinám, ktoré bojujú – v treťom sektore, proti mobbingu. Máme v EÚ krajiny, kde s mobbingom nič nerobia, napríklad Rumunsko a Grécko, ale máme aj krajiny, kde mobbing už riešia súdne a dokonca aj odškodnili obete mobbingu – v Nemecku. Vo Švédsku zaviedli akýsi štandard proti výskytu mobbingu, švédski podnikatelia sú monitorovaní a platia pokuty za výskyt mobbingu. Portugalský mobbing predstavuje ignorovanie zamestnancov až kým sami neodídu. Toto sa deje na našich pracoviskách a najmä na našich školách. V našom slovenskom školstve sme zaznamenali – vo vzťahu k sledovaniu pracovnej disciplíny, BOZP a poriadku na pracoviskách sa bežne vyvíja na zamestnancov nátlak hrozbou straty zamestnania pod zámienkou „porušenia pracovnej disciplíny“. Inou sledovanou „príčinou k prepusteniu“ býva neskorý príchod do zamestnania. Pri tejto špecifickej, učiteľskej, nátlakovej forme sa zneužíva vnútorný predpis, kde vedenie školy stanoví nereálny príchod do práce, napríklad pol hodiny pred začiatkom prvej vyučovacej hodiny. Veľmi rafinovane zamestnávateľ, resp. riaditeľ školy spolu so svojimi obdivovateľkami chce vypovedať zmluvu zamestnankyni, upratovačke na škole, o ktorej tvrdí, že si nevie po sebe upratať čistiace prostriedky.
Prípad mobbingu riaditeľky školy v Prešove, o ktorom písali médiá, sa zdanlivo posúval k vyriešeniu, ale zostal len odstrašujúcim príkladom. Obete si musia prejsť agóniou, všetkými dostupnými schodmi cez peklá súdov a zamietnutí, až kým sa neobjaví možnosť súdneho podania do Štrassburgu. Naše prípady mobbingu nevyriešia naše súdy. Vyriešia ich až nové zákony a noví sudcovia schopní uvažovať ľudsky a morálne alebo Štrassburg.
Aj napriek tomu sme rozbehli súdne pojednávania, chodím tam grátis obhajovať obete mobbingu a som zhrozená. Na súdoch víťazí zlo ako z Apokalypsy. Vidíme veľké nedostatky pri rozhodovaní sudcov. Pojednávajú prípady mobbingu ako v hoteli Rwanda, chlácholia obete, ale rozhodujú v prospech zloduchov. Na prvom pojednávaní všetko hrajú, ako že právo je na strane obete, ale vzápätí na ďalších pojednávaniach sa pred nami zosype právo a padne na nás peklo, sudca rozhodne v prospech tyrana, ktorý zničil slušného a pracovitého človeka. Tyran si pošle na súd lukratívneho právnika, ktorý má vzťah so sudcom. Scény sú neuveriteľne dráždivé, ako v najhorších filmoch o mafii. Sudcovia si dohadujú s advokátom tyrana ešte aj znenie rozsudku.
Mám takú kauzu pani učiteľky, kde dokazujeme, ako mobbing spôsobil následky na zdraví. Odborník, psychiater, ktorý jej pomáha nám dal za pravdu, že nie je prvá ani posledná.
Iné učiteľky v domnení, že prípad mobbingu zviditeľnia pomocou novinárov, zostali prekvapené, že aj novinári po zverejnení prípadu stratili prácu.
Advokátka ďalšej poškodenej pani učiteľky povedala, že bude jej prípad vyriešený na jednom pojednávaní, lebo toľko porušení zákona sa tam vyskytlo, že to aj sudca poznamenal na prvom pojednávaní. Malo sa to vyriešiť samosudcom, prípad bol jasný a vyriešený sám sebou. Ale my už tretí rok chodíme do pojednávacej miestnosti. To by nikto nevymyslel taký scenár. Každý prípad nám odkrýva nový ľudský osud, často aj s rodinnými následkami. Je to akoby hra na pomalú smrť, kde je vopred jasné, kto má zomrieť.
Ďalší prípad pani učiteľky, ktorá sa bojí povedať aj svoje meno. Je dôkazom strachu, ktorý nám tu v tejto banánovej krajine vládne. Svedectvo odvážnej riaditeľky školy, ktorej zriaďovateľ ponižoval a zneužíval diplom získaný na vysokej škole, sa stal v našich spisových záznamoch mementom našej doby, keď namáhavé štúdium neprinesie vytúžené pracovné miesto a vytúženú slávu, po ktorej každý absolvent vysokej školy túži. Zriaďovateľ tvrdo atakoval pani riaditeľku školy, a to pomocou svojej pozície vládnucej politickej strany SMER. Vysokoškolský diplom sa stal akousi záťažou aj pre pani docentku, ktorá skončila svoju životnú púť pred dvomi rokmi.
Nemusíte ma riešiť, povedala mi školská zamestnankyňa, ktorá pracovala na rektoráte univerzity. Ja si to budem riešiť sama. Ale po nejakom čase mi telefonovala, že všetci zamestnanci školy sa spojili proti nej. Ako svorka vlkov zaútočili na ňu, na obeť a vyštvali ju z kolektívu a z pracoviska.
Kuriozitou je prípad učiteľa, ktorý musel po ôsmich rokoch odísť zo školy, lebo po ôsmich rokoch už nespĺňal pedagogické vzdelanie. Je záhadou, prečo osem rokov pedagogické vzdelanie spĺňal?
Ukázali sa veľké nedostatky orgánov činných pri kontrole dodržiavania našej existujúcej legislatívy. Koho je to chyba, že právo je nastavené proti slušnému občanovi? Lotrov prepúšťajú z väzníc pre procesné chyby sudcov – kto im má veriť že to nerobia schválne? Procesné chyby pri prepúšťaní z práce ani jeden sudca nerešpektuje a vždy sa rozhoduje v prospech porušovateľov práva.
Zákony sa zneužívajú v prospech zla! Kto sa má snažiť v tejto kresťanskej krajine o dobro? Oslovila som aj ministra školstva. Prečo nemôže mať učiteľ pracovný pomer na dobu neurčitú? Načo sú učiteľské pôžičky, keď sú viazané na Zmluvu na dobu neurčitú, ale žiadny z mladých učiteľov takú zmluvu nedostane – tak, kde je chyba? Kto sa to s nami hrá túto odpornú hru? Minister školstva v odpovedi súhlasil, že mám pravdu, a to je všetko. Nič sa nezmenilo.
Medzinárodnú spoluprácu v boji proti mobbingu vnímam ako jednoznačný prínos v prevencii proti akémukoľvek násiliu. Som presvedčená že Európa raz bude mať dôstojné zákony na ochranu statočných a slušných ľudí.
Prišla som oznámiť na kongrese učiteľom všetky moje výskumy v boji za ľudské práva. Vysvetlila som, ako zmeniť parlament, ako zmeniť od základu túto pekelnú, komediantskú politiku na dôstojnú a ľudskú, ľudovú moc s ľudovou kontrolou na všetkých úrovniach spoločnosti. Ako odstrániť všetky imunity, aby nikto neskrýval tajné zbrane kriminálnej politiky. Ako odstrániť všetky bonusy, aby nikto neparazitoval na štátnych prostriedkoch. Ako potrebujeme mať prehľad na každej úrovni spoločenského života. Ako potrebujeme aplikovať našu Ústavu a zákony bez dier v legislatíve a bez možnosti obchádzania zákonov. Iba tak možno vymetať mobbing a iné zvieracie móresy z ľudskej spoločnosti. Ale zostali sme bez podpory našich zmien. Že by to bol strach, či vlastné ego každého z nás? Pravdou je a pravdou zostáva, že politická hra planých sľubov sa presunula do ďalšieho volebného obdobia spolu so svojím scenárom. A naše námestia zostali len populistickými cvičeniami našich hráčov - politikov.
