" ........ Pri výkone inšpekcie práce vychádzajú inšpektoráty práce z predložených dokladov a nerozhodujú o sporných nárokoch vzniknutých z pracovnoprávnych vzťahov medzi zamestnancom a zamestnávateľom, ale o týchto rozhodujú výlučne súdy v zmysle ust. § 14 Zákonník práce, kde je uvedené cit. „Spory medzi zamestnancom a zamestnávateľom o nároky z pracovnoprávnych vzťahov prejednávajú a rozhodujú súdy.“
Je to len dôkaz, že štátne úrady nie sú nastavené pre občanov. Prečo v tých dokumentoch nie je odkaz, aby sa občan obrátil na svojho zvoleného poslanca? Lebo to nikto nenariadil, lebo to nikoho nenapadlo.
Ale takáto odpoveď je skoro ako diabolský výsmech do tváre trpiacich otrokov. Musíš sa narodiť, aby si bol otrokom. Nikto nerieši neredukovateľné právo ľudí na pokoj v práci, na pokoj v štáte! Čo je dôležitejšie? Mať prácu a klamať? Alebo povedať pravdu a prísť o prácu? Odpoveď sa odkrýva v pojednávacích miestnostiach.
Aj v tomto volebnom období je Slovensko hlboko premorené pliagou pasívneho otroctva. Všetci tí, čo odmietajú aktívnu podporu etického a morálneho pracovného prostredia, tí všetci sú otroci. Mobbéri sú otrokmi zla. Či o tom vedia, alebo nevedia. To vieme podľa toho, že im stav, aký je, vyhovuje. Fenomén akčnej agresivity preniká z televíznej kultúry na pracoviská. Mnohí bossovia a mobbéri sa realizujú patologickou formou iba na pracovisku. Patologická kultúra má za následok patologické vzťahy. Zlá kultúra práce sa prejavuje mobbingovým syndrómom.
Aj na Slovensku občania hľadajú pomoc pred vytláčaním z pracoviska. Skúmali sme to v minulom volebnom období, ako sa občania správajú, ak nájdu v parlamente nejakého poslanca, kto im chce pomôcť. Dlhé hodiny rozhovorov, pri ktorých som počúvala problémy utláčaných zamestnancov alebo priamo nezamestnaných.
Sústavne sledujeme rovnaké a zaužívané postupy v parlamente, resp v rokovacej sále parlamentu viedli a ako vidíme aj dnes, tieto sústavne vedú k neefektívnej práci. Hádky a kritizovanie jeden druhého, údery pod pás sú len znížením sa až pod hranicu ľudskej kultúry. Takéto prijímanie zákonov ešte žiadnemu občanovi nepomohlo, skôr to svedčí o tom, že na Slovensku platí: občan pomôž si sám. V tradovanom politickom systéme riadenia spoločnosti, ktorému sa dá prilepiť nálepka európsky politický systém, (je úplne jedno, či je pri moci socialistická, alebo pravicová vláda) stále vidíme rovnaký európsky politický systém budovaný na princípe upevňovania získanej moci.
Princíp všeobecného blaha je potlačený starosťou o moc. Klamstvo je sústavne tolerované a kultúrno-politický trend je zúfalo chorý. Lož je pracovná forma politiky, ale lož je nezlučiteľná s prirodzeným cítením žien. Človek ktorý neskúsil bezprávie, nevie, čo ho čaká v politike. .Bezprávie a klamstvá, intrigy a osočovanie od mocichtivých dinosaurov. To je moja skúsenosť. Samozrejme, že občania potrebujú politikov, ktorí nemajú zlú minulosť, ktorí sú odborníci a reči potvrdia skutkom.
Ale poďme ďalej: v praxi som preskúmala, ako nám sudcovia vykonávajú zákony. Lebo: Zamestnávateľ prepustí zamestnanca a tento sa začne brániť, ocitne sa pred sudcom, ktorí svoju obeť začne posúvať cez množstvo súdnych pojednávaní. Na súdoch je vytvorená štruktúra práce, podľa ktorej sudca rozhodne v priemere až na treťom pojednávaní.
Tieto nedostatky tu niekto zaviedol a žiaľ nikto ich tu nevidí a nechce vidieť. Tieto nedostatky sú však nedostatky odborné, ktoré smerujú k prezentácii zlej vzdelanostnej úrovne našich právnikov. Výpoveď nepíše právnik. A to je dôležité zistenie. Právnika zavolajú až do pojednávacej siene. A tento má akože pomôcť zamestnávateľovi. A robí to aj pomocou klamstiev, podvodov, špekulácií. Ale je to ešte horšie, lebo takouto nekalou činnosťou klesá jeho odborná a vzdelanostná úroveň. Začali sme evidovať odborné nedostatky na súdnych pojednávaniach.
Len posúďte: Na Okresnom súde v Novom Meste nad Váhom sa na súde riešilo, ako vytlačili z pracoviska učiteľa, skúmali to 4 mesiace až si nakoniec vzali advokáta. Celkovo prepustenie učiteľa vykonali šiestimi právnymi úkonmi skončenia pracovného pomeru.
Na OS v Novom Meste nad Váhom je prípad aj zamestnankyne úradu práce, ktorá najskôr bola rok na dočasnej práceneschopnosti , a keď nastúpila do práce hneď jej navrhli dva spôsoby skončenia pracovného pomeru. Samozrejme, že jej nedali čas, aby sa poradila s právnikom.
Na OS Pezinok sa našou odvážnou bojovníčkou stala riaditeľka Centra sociálnych služieb proti starostovi Budmeríc, ktorý s ňou chcel skončiť dvomi právnymi úkonmi, ak neprijala dohodu, tak musela odisť výpoveďou. Kto už by tu riešil, že mala dostať inú vhodnú prácu podľa Zákonníka práce. Kto by už riešil, že bolo treba prejednať skončenie pracovného pomeru s odborovou organizáciou. Zákonník práce upravuje paragrafové znenia hmotnoprávnych a procesnoprávnych podmienok, ale pri skončení pracovného pomeru zamestnávateľ nepostupuje v súlade so Zákonníkom práce so zákonom o štátnej službe, Občianskym zákonníkom.
Prípad z OS Pezinka je aj prípad vychovávateľa, ktorý bol prepustený pre organizačné zmeny. Pani riaditeľka školy sa nám na prvom pojednávaní priznala, že na druhý deň po prepustení prijala 2 nové pracovné sily, vychovávateľky. Sudca tomu nevenoval pozornosť aj keď som ho na to upozornila. Zbytočne pojednával tri roky, Nakoniec nám sudcu vymenili a nový pán sudca žalobu zamietol.
Súčasná demokracia poslancom nedovoľuje zabezpečiť ľudské pracovné podmienky pre zamestnancov, tak sa nám to ukazuje v praxi. Dnes sa všetci sa starajú len o svoje „smetisko“.
Všetci chceme aby česť, hrdosť, sebavedomie, pravdivosť, spravodlivosť, suverenita a sloboda bez obmedzovania iných, spoľahlivosť, istota miesta v spoločnosti, aby sa tieto hodnoty vrátili naspäť do medziľudských vzťahov.
Všetci chceme aby mobbing, korupcia, rodinkárstvo, lož, vydieranie, zdieranie, neistota, strach o budúcnosť, podvody, aby všetky tieto najhoršie prejavy zlých motivácií zanikli a boli zakázané na pracoviskách.
Pustiť sa do boja s touto pliagou 21. storočia je pripomíname každý deň. Zamestnávateľ si zaplatí peniaze na právnika, ktorý v snahe presvedčiť súd, podnikne aj cestu porušenia Zákonníka práce. Paragraf sa krúti, raz na jednu raz na druhú stranu. A prečo nie je možné rozhodnúť v prospech zamestnávateľa? Tejto otázke som sa venovala pri posudzovaní problematiky postupného vytláčania z pracoviska, postupne od prvého prípadu až po posledný registrovaný prípad už aj teraz v Inštitúte ochrany ústavných práv. Podľa nášho výskumu mnohí zamestnanci prežívajú zlé medziľudské vzťahy na pracovisku, majú strach zviditeľniť nedostatky, porušovanie zákonov, ktoré sa tam vyskytujú, lebo by prišli o prácu. Strach vládne na pracoviskách a je príčinou a následkom stále sa zvyšujúceho výskytu chorôb u zamestnancov a zlej ekonomickej situácie v spoločnosti. Nízke právne vedomie a strach z prepustenia to sú dôvody, prečo sa mnohé obete mobbingu nevedia voči takýmto praktikám brániť a následkom toho trpia psychickými chorobami a poruchami osobnosti.
A práve naše evidované prípady násilia na pracovisku majú naplnenie skutkovej podstaty trestného činu ublíženia na zdraví, v praxi súdov ešte nepoznané. S takýmto zistením sme sa preniesli do diskusie, kde sa prihlasovali študenti so svojimi skúsenosťami. Zlo nevyhubíme, ak nám legislatíva nepomôže o niečo sa oprieť a bojovať
Opoziční poslanci nepochopili svoju úlohu a svoje postavenie. Pre vysvetlenie ešte uvediem: Vláda predloží do parlamentu zákony, poslanci koalície si ich schvália a opozícia si utrie nos, nič si nevyplače.
Slovenský občan – zamestnávateľova obeť – svoj problém skrýva, dusí v sebe a trápi sa doma. Postupne ochorie lebo zamestnávateľ ho začne prenasledovať aj doma. Utrpenie prechádza na celú rodinu a zanecháva stopu na deťoch. To chceme? Chceme aby to pokračovalo?
Veľkú časť problémov v pracovnoprávnej oblasti tvoria hybridné patologické trendy v medziľudských vzťahoch. Novodobí postkomunistickí otrokári sa prirodzene naučili hovoriť: „Ja rozhodnem...“, „Teba tu nechcem...“, „Ty odtiaľto pôjdeš preč...“ Ak občan – obeť – neodíde dobrovoľne, zamestnávateľ – agresor – sa postará o to, aby sa na Slovensku vôbec nikde nezamestnal. A občanovi obeti nikto nepomôže, žiadny právnik..., hovorím žiadny, lebo súd je posledná inštancia – a tam dopadne zlo zase na obeť. Toto sa volá bezprávny stav.
Chýbajú nám ľudia ktorí by nahlas povedali že ten, alebo onen právnik je gauner, alebo že ten, alebo onen zamestnávateľ je s prepáčením sviňa a nemá právo zamestnávať ľudí. Slovensku chýba šľachetný a rytiersky sudcovský talár ktorý by stál na strane poškodeného zamestnanca! Chýbajú nám dôstojné procesy na súdoch. Naše zákony sú pre sudcov asi nezrozumiteľné, lebo súdia od buka do buka ako im silnejší, alebo bohatší klient našepká.
Štátny zamestnávateľ si zaplatí drahého advokáta z peňazí štátneho rozpočtu, ktorý v snahe presvedčiť súd podnikne aj cestu porušenia Zákonníka práce a žiada Rozsudok v rozpore so zákonom, paragraf si sudca prekrúti raz na jednu, inokedy na druhú stranu a nakoniec Rozsudok v mene republiky je v rozpore so zákonom, poškodí poškodeného, ale sudca sa má nezávisle dobre a prilepší si aj advokát, aj jeho klient zamestnávateľ. Štátna kasa a dane občanov sú odčerpané tam kde nemali ísť... !
Ako som sama zistila na pojednávaniach, sudcovia nevedia jednať a prípady vymáhania náhrady škôd spôsobených z titulu sústavných psychických útokov, ponižovania, sabotovania a zneužívania práce obetiam mobbingu – ani nechcú riešiť. Advokát je len ovcou v rukách svojho pána. Vykladá paragraf v prospech svojho pána. Je plne závislý na vôli svojho pána. A takto formuje svoje už dávno špinavé vedomie, že ak zlyhá jeho zamestnávateľ, tak príde aj on o prácu.
Situácia po skončení volebného obdobia: Dňa 23. 6. 2017 sme zaregistrovali na Ministerstve vnútra SR Inštitút ochrany ústavných práv, kde základom a motiváciou našho vzniku bolo, že počas volebného obdobia sa nám nahromadila poslanecká agenda pomoci občanom, ktorú ani za 4 volebné roky nebolo možné dokončiť. Sústavne monitorujeme, že problém je v celej našej spoločnosti ďaleko hlbší než sa zdá na prvý pohľad. Prečo? Lebo ho stále nechceme vidieť a nechceme pomenovať. Vyskytuje sa všade bez ohľadu na elitné vzdelanie, každý zamestnanec môže byť otrokom svojho zamestnávateľa.
Kto je vinný? Sociopat, ktorý svoju obeť utýral? Určite nie. Zodpovedný je štát, ktorý tento stav ignoruje. Je to politika ignorácie.
Keby štát mal zodpovedné osobnosti v čele svojich rezortov, mali by sme zodpovedajúce zákony a tyrani by sa nemohli uplatňovať ani v súkromnom rezorte, nie to ešte v štátnom sektore!
Inštitút ochrany ústavných práv prináša ďalšie výsledky výskumu, dokonca sme zaregistrovali aj firmy, ktoré si zarábajú vyučovaním sebaobrany proti mobbingu, ale varujeme pred vierou v takéto postupy. Je to nezodpovedná zárobková činnosť. Tiež evidujeme rôzne pokusy „iniciatívnych občanov“, ktorí chcú zarábať na „koučingu“ zameranom proti mobbingu. Je a bude to zbytočná investícia dovtedy, kým nebudú zmenené zákony SR (vonkajšia schránka), presnejšie, politický režim, resp. právne vzťahy v štáte.
Naša dnešná demokracia si dosiaľ nevybudovala kvalitné základy. Preto, ak chceme v tejto spoločnosti niečo zmeniť nemôžeme byť pasívnymi divákmi, ktorí síce kriticky sledujú, čo sa v spoločnosti deje, ale odmietajú konať, aby riešili zlo, ktoré tu zapustilo svoje korene. Ak sa zameriame na hospodárenie všetkých našich zamestnávateľov, kde došlo k preukázanému mobbingu, vidíme, že jeho zlé riadenie nastavilo krízu v spoločnosti. O tom v našom Zborníku z 3. medzinárodnej vedeckej konferencie , ktorý distrubuujeme do knižníc na celom Slovensku.
