Mobbingom a bossingom manipuluje najmä zlý, nespoľahlivý, alebo neschopný manažment. Aj u nás, na Slovensku dozrel čas, je veľmi potrebná právna definícia a vymedzenie trestnoprávnej zodpovednosti za takéto psychopatické spôsoby manipulácie s podriadenými v práci, alebo aj v súkromí. O tom chcem informovať občanov a našu vládu. Chcem zahájiť liečbu, legislatívnu úpravu tohto vredu na tele našej spoločnosti.
Najčastejšie vidíme normálne sformovanú pracovnú skupinu ľudí, kde sa agresori – zo začiatku – ukazujú ako normálni ľudia. Mobber vyčnieva zo skupiny naoko „dobrou vlastnosťou“: chce byť nadštandardne obľúbený v skupine.
Po získaní si určitých nadštandardných kontaktov v skupine – či už vydieraním, alebo zvýhodnením – začne odstraňovať zo skupiny hodnotných ľudí, najmä tých, ktorí odolávajú „podmaneniu“, ktorí by mohli ohroziť mobberovu kariéru svojím slobodným, poctivým a pravdivým konaním.
Neschopných ľudí neprepustia, hoci je jednoduché prepustiť ich, ale jednoduchšie sa manipulujú. Ak sa neschopný človek stane „šéfom“, zákonite sa z neho stane pliaga zvaná mobber.
Slušný a pracovitý človek nemá šancu, ak sa mobber na pracovisku rozhodne, že slušného nepotrebuje. Zvýši štatistickú hladinu nezamestnaných, alebo práceneschopných. Doteraz nikto na Slovensku neskúmal štatistický výskyt mobbingu. Je to sociálne dôležitá výzva pre Úrady práce.
Oslovila som poslancov Národnej rady SR s riešením návrhu legislatívnej úpravy mobbingu a bossingu, ktorý má za následok poškodenie zdravia občana. Navrhla som vklad zákona do Trestného zákona a tiež do Zákonníka práce, nakoľko tu ide o poškodenie zdravia spôsobené zamestnávateľom. Neuspela som príslovečne: „Lebo medveď a na Slovensku je to tak“.
V Česku existuje Občianske združenie „Práce a vztahy“ s hlavnými cieľmi monitoringu, publikovania a šírenia osvety. Venujú sa zviditeľneniu prípadov mobbingu, bossingu a šikany na pracoviskách.
Predseda združenia mi odporučil, aby som svoj príbeh publikovala na internete. Zvážila som svoju situáciu na nezávislom štátnom úrade. Rozhodla som sa a publikovala svoj príbeh na internete. Stala som sa nedobrovoľnou a legálnou bojovníčkou za ľudské práva.
Chcela som dodať odvahu všetkým mlčiacim terorizovaným osobám na slovenských pracoviskách.
Ako ďalej, Slovensko ?
Situácia v štátnej správe sa nezmenila ani po verejnom odhalení mobbingu na Slovensku. Dobrým príznakom mojej činnosti je fakt, že táto téma sa stáva každodennou a odznela už aj v súkromnom rozhlase. Ľudia vidia, a hovoria o mobberoch, ktorí si z úradov vytvorili súkromné vlastníctva v zmysle „je to moje a kto sa mi tu nepáči, ten tu nebude!“.
Ako štátna zamestnankyňa v stálej štátnej službe v trvaní štrnásť rokov, som sa ešte nestretla s odvahou tieto problémy pomenovať a riešiť. Pustila som sa do toho ako osamelý pešiak, ale dnes už hrdo vyhlasujem, mám odozvy statočných a odvážych občanov a viem že postupujem správne!
Je veľa takých, ktorí by nám vedeli niečo povedať o šikane, mobbingu a bossingu na svojom pracovisku, ale pritlačení k múru, išli radšej do psychiatrickej ambulancie a liečia sa na diagnózu „depresia“. Upozorňujem však, že liečenie zlým činom poškodeného človeka nenapráva zločinca, ktorý poškodil!
Dovolím si uviesť, že problematika narušených vzťahov, kde dochádza k ponižovaniu ľudskej dôstojnosti na pracovisku ma viedla až k prijatiu mojej Kandidátky ako nezávislý na kandidátke OBYČAJNÝCH ĽUDÍ a nezávislých osobností a tento článok vyjadruje môj osobný postoj, ktorý môže, ale nemusí byť zhodný s postojmi a názormi iných kandidátov. V mnohých názoroch sa zhodujeme, v iných zasa nie a považujem to za správne. Prekáža mi umelá a falošná názorová jednota členov strán a hnutí a otvorene sa hlásim k vlastným názorom bez ohľadu na to, či vyhovujú väčšine. Rozdiely nás nedelia, ale spájajú, ak spolu hľadáme cestu k pravde.
