Preto je čas takéto nedostatky riešiť. Výhodou by boli špecializované pracovné súdy zaoberajúce sa pracovným právom resp. pracovnými spormi.
Ani som sa nenazdala a po víkende som dostala ponuku zúčastniť sa dňa 2. 10. 2013 v Bratislave vedeckej konferencie s názvom Pracovné súdy. To je už skvelá a rýchla réžia! A ešte k tomu mi bola ponúknutá téma Ľudskoprávny rozmer ochrany práv zamestnancov. Dávam odkaz na link, kde napísali "akési" informácie o konferencii.
Márne som hľadala aspoň vetu, že som prišla ako poslankyňa Národnej rady Slovenskej republiky so svojimi praktickými skúsenosťami pri zastupovaní zamestnacov v pracovnoprávnych sporoch pozdraviť túto konferenciu. Nenašla som. Že by to bola zase konferencia, aby sme niečo robili? Alebo je to strach, aby sa občan nedozvedel pravdu o súčasnej situácii na našich súdoch?
Preto aspoň takto prinášam zopár informácií z obsahu môjho vystúpenia.
V tomto volebnom období som sa stala poslankyňou v Národnej rady Slovenskej republiky. Zvolili ma občania, ktorí mali a majú pracovno-právne problémy. Vôbec som to nečakala, lebo mojím hlavným cieľom bolo ako mimovládna nezisková organizácia pomôcť vláde Slovenskej republiky riešiť problém porušovania ľudskej dôstojnosti, problém porušovania práv našich občanov, problém násilia na našich pracoviskách, problém nefunkčnosti našich súdov.
Keď som už v politike, tak mi nedá, aby som nahlas nekomentovala nemorálnosť právneho systému nášho štátu. Dovolím si vyhlásiť: Naše súdy neregistrujú a sudcovia nevedia, akí sú naši občania znechutení ! Občania na súdy jednoducho rezignovali, a stále rezignujú – napriek širokej osvete o potrebe súdnych riešení všetkých pracovnoprávnych problémov.
Naši občania odmietajú súdne spory so slovami: Je to zbytočné, súdy sú na strane mocných a bohatých.
Zlá firemná kultúra na pracovisku je spôsobená priamou záštitou slovenskej justície, ktorá má tisíce výhovoriek, prečo rieši pracovnoprávne spory v neprospech poškodených a vždy v prospech poškodzovateľov. To nie sú silné slová, naopak, to sú slabé slová proti tomu, čo som videla v praxi!
Aj naši občania chcú chodiť do práce a mať v práci dobré vzťahy. Ako dosiahnuť kultúru pracoviska aspoň na úroveň Nemecka? Nemecká justícia má svoje mechanizmy na potieranie bossingu a mobbingu, prípady rieši finančným odškodnením obetí, súdy rozsudkom zaviažu zamestnávateľov, aby odškodnili poškodených zamestnancov.
Na Slovensku občan - obeť mobbingu svoj problém dusí a trápi sa ním doma a postupne prenáša svoje utrpenie na rodinu.
Slovensko je štát v bezprávnom stave. Veľkú časť problémov v pracovnoprávnej oblasti tvoria hybridné patologické trendy v medziľudských vzťahoch. Novodobí postkomunistickí otrokári sa prirodzene naučili hovoriť: „Ja rozhodnem...“, „Teba tu nechcem...“, „Ty odtiaľto pôjdeš preč...“
Ak občan – obeť – neodíde dobrovoľne, zamestnávateľ – agresor – sa postará o to, aby sa na Slovensku nikde nezamestnal. A občanovi obeti nikto nepomôže, žiadny právnik..., hovorím žiadny, lebo súd je posledná inštancia – a tam dopadne zlo zase na obeť. Toto sa volá bezprávny stav.
Nikoho nezaujíma, že poškodený človek je dobrý odborník a slušný občan, že tento slušný občan sa náhle stáva sociálnym problémom, zdravotným problémom, a môžeme byť radi ak sa nestane aj kriminálnym problémom. Toto je humanitárna katastrofa Slovenska, lebo ľadovec skrytý pod hladinou Vášho vnímania hrozivo narastá.
Legislatívny nedostatok zákonov postihujúcich vzťahové problémy na pracoviskách je len drobná epizóda v mori nevyriešených nespravodlivých prepustení zo zamestnania. Sudcovia ignorujú porušenia zákonného procesu pri prepúšťaní. Zamestnávateľ môže prepustiť zamestnanca tak, ako sa jemu zachce a nikto ho za to nevolá na zodpovednosť. Nedodržiavajú sa ani tie zákony, ktoré existujú! A nesúdi sa podľa tých zákonov, podľa ktorých sa súdiť má! To je právna katastrofa Slovenska. Zdá sa, akoby boj proti takejto presile, ktorá chráni zločinnosť, nemá za súčasných podmienok v spoločnosti žiaden význam. Takáto štátna politika je právna demagógia najhrubšej kategórie !
Nášmu Slovensku chýba občiansky sektor podľa vzoru Nemecka. Chýbajú nám ľudia, ktorí by nahlas povedali, že ten, alebo onen právnik nie je spravodlivý, alebo že ten, alebo onen zamestnávateľ nemá právo zamestnávať ľudí.
Slovensku chýba šľachetný a rytiersky sudcovský talár, ktorý by stál na strane poškodeného zamestnanca! Chýbajú nám dôstojné procesy na súdoch.
Zamyslite sa nad odkazom pre štát, žiadame empatiu štátu v tomto:
1. Človek, ktorý prišiel o prácu chce vedieť, že iná možnosť nebola a prepustenie bolo spravodlivé.
2. Prepustený človek chce naďalej žiť dôstojným životom.
Momentálny stav v spoločnosti je chaotický a nikto nemôže s istotou povedať „mne sa to nikdy nestane“. Stačí, aby ktokoľvek prišiel o peniaze, o moc, o rodinu..., a okamžite je zhodený v patologickej hierarchii pod úroveň zvieraťa. Otáčať sa chrbtom k neľudským a patologickým vzťahom v spoločnosti, na pracoviskách, to je postoj nezlučiteľný s postojom slušného človeka.
