Poznanie, že som na Slovensku odvážne zviditeľnila psychické násilie na pracoviskách, ktoré zanecháva trvalé následky na zdraví, sa dostalo do povedomia širokej verejnosti a najmä odborníkov z radov lekárov, psychológov. Všetci si uvedomujeme, že rýchle tempo nášho života prinieslo so sebou aj rôzne choroby 21. storočia. Veľký psychický tlak, ktorý vytvára peklo vo vzťahoch, prenikol aj na naše na pracoviská. Komplikované medziľudské vzťahy motivované – alebo jednoducho nekontrolované vzťahy, sú sprievodným javom boja medzi ľuďmi a medzi skupinami. Človek akoby znova prežíval džungľový boj o prežitie. Nepoužíva pritom tesáky a pazúry, ale používa intrigy, sabotáže, ohovárania, ponižovania a iné slovné útoky. Zamestnanci strácajú motiváciu, a záujmy zamestnávateľa sú mu stále cudzejšie práve pre zlý vzťah zamestnávateľa k zamestnancovi. Chýba istota udržania pracovného miesta. Výsledkom je desocializácia.
Zamestnanec, ktorý nemá žiadnu istotu v stabilite pracovného pomeru, nemá pocit sociálnej bezpečnosti, odcudzuje sa svojmu zamestnávateľovi. Stála a dlhotrvajúca neistota a napätie v práci zhoršuje zdravotný stav zamestnancov. Zamestnávateľom prestáva záležať na trvalej pracovnej zmluve pre drahších ale spoľahlivejších odborníkov, radšej zamestnávajú na krátku dobu, resp. na dobu ohraničenú, mladých a lacných zamestnancov. Pre zamestnancov vzniká neznesiteľná situácia, prežívajú ohrozenú ľudskú dôstojnosť a svoj stav v zamestnaní nazývajú otrokárstvom. Začínajú sa otvárať nepriateľské definície a postoje k zamestnávateľovi, a zamestnávateľ odmieta súcit so zamestnancami.
Začalo to začiatkom 20. storočia, keď zoológovia konštatovali – vedeckými metódami vyskúmali a potvrdili určité ustálené vzory jednania v jednodruhových zvieracích spoločenstvách. Dnes už spoľahlivo vieme že aj gorily majú svoju politiku, nielen naši politici. Vieme, že aj levy, alebo divé husi majú určité hierarchické usporiadanie vo svojich spoločenstvách. Vieme, že niektorí jednotlivci sú v týchto spoločenstvách prenasledovaní silným samcom, to je bossing. Inokedy sú jednotlivci prenasledovaní aj ostatnými súkmeňovcami, a to je mobbing. Slovo mobbing môžeme preložiť ako skupinový útok, útok skupiny.
Odborníci na etiku a sociológiu si všimli aj v ľudských spoločenstvách rovnaké útoky s tým rozdielom, že ľudskí útočníci zneužívajú na útoky SLOVO. Hovorenú reč. Ide najmä o psychické útoky, intrigy a šikanovanie s následkami psychického utrpenia obete.
Základným rozdielom medzi mobbingom zvieracích a ľudských komunít je v prvotnom poškodení jednotlivca. Mobbované zviera býva poškodzované fyzicky. Mobbovaný človek je poškodzovaný psychicky – trpí psychotraumou. V mojom projekte, sa zaoberám bezprávnym stavom na pracoviskách, kde mobbing a bossing bujnie, a zanecháva trvale zdravotne poškodených občanov, čo z právneho hľadiska definujeme ako ublíženie na zdraví.
Na prvom mieste je neetické pracovné prostredie – býva prešpikované mobbingom a bossingom.
Na druhom mieste je bezprávny stav – občan sa nikde nedovolá spravodlivého zástoja proti presile, nikto ho neobháji.
Na treťom mieste je kruté psychické utrpenie – pocit krivdy a bezmocnosti so sprievodnými príznakmi ako je nespavosť, chronická únava, zvýšená chorobnosť pre pokles odolnosti.
Na štvrtom mieste je funkčná porucha telesných orgánov – počnúc poruchami srdcového rytmu, cez poruchy krvného tlaku, poruchy zažívacieho systému.
Na piatom meste je organické poškodenie telesných orgánov – cievne príhody mozgu a srdca, rakovina žalúdka, rakovina hrubého čreva.
Na šiestom mieste je sociálna izolácia – človek nenachádza svoje miesto v spoločnosti lebo je vážne chorý, ale invalidný dôchodok nedostane.
Na siedmom mieste býva sociálne odvrhnutie s komplexnými následkami nielen pre postihnutého, ale aj pre jeho rodinu.
Táto kaskáda psycho-sociálnych príznakov a telesnej patológie je scholastický, teoretický obraz, ktorý sa v praxi nemusí vždy kompletizovať. V našej spoločnosti je absolútne typickým obrazom kaskáda prvých piatich fáz. Naši občania si zvolia cestu úniku, a odchádzajú zo zlého zamestnaneckého prostredia až po získaní organického poškodenia zdravia.
Najväčšou nepochopenou okolnosťou vo vzťahu medzi zamestnávateľom a zamestnancom býva skryté vytláčanie. Zamestnávateľ neprizná, nemá odvahu otvorene a podľa zákona prepustiť zamestnanca, lebo by to bolo pre neho „pridrahé“, chce ušetriť odstupné. Preto si zamestnávateľ zvolí cestu skrytého vytláčania zamestnanca z pracoviska. Zamestnanec nechápe a nechce si pripustiť že zamestnávateľ je taký krutý, a každý deň čaká na zlepšenie pracovnoprávneho vzťahu. Márne. V globále môžeme povedať, že naši občania pochopia nezvratnosť situácie až po diagnostikovaní prvých funkčných porúch ich telesného zdravia. Žiaľ, situácia je, aká je, z jednoduchého dôvodu: Zákon nepozná neetické pracovné prostredie, a zákon nepozná ani definície mobbingu a bossingu ako psychického teroru na pracovisku.
Vedecké nálezy potvrdzujú všeobecne vzostupný trend agresivity v spoločnosti, vo firmách, podnikoch, v štátnej a verejnej správe. V súkromnom sektore sa extrémne zvyšuje tlak na výkonnosť až do fyzicky neúnosných parametrov. Situáciu výrazne vyhrocuje hrozba nezamestnanosťou.
Právnická definícia pracovnoprávnej pozície zamestnanca v súkromnom sektore je otrokárstvo. Potvrdzuje nám to správa Medzinárodnej organizácie práce (International Labour Organization) z roku 2006, kde sa konštatuje: Európu zasiahla epidémia tyranie na pracoviskách. Odvtedy sa situácia stále iba zhoršuje, a stav je už dávno neúnosný.
Dnešný stav tyranizovaných zamestnancov je taký široký a taký hlboký, že jeho sila je prirovnateľná k predrevolučným rokom a v každom kúte Európy hrozí anarchia. Naše konštatovanie je možnosťou pre nápravu. A to je náš cieľ. Zjednať nápravu skôr ako dôjde k rozvratu v spoločnosti.
Niektorí odborníci vinia z nárastu agresivity stále tvrdší boj o holú existenciu, alebo o kariéru. Ak ste príliš zdatný vo svojej odbornosti, a šéf sa bojí že ho rýchlo prerastiete, alebo ste konkurenciou voči menej pracovitým kolegom, potom určite čakajte útoky a vytláčanie.
Osobnostná charakteristika terča bossingu a mobbingu
Prvé a základné vlastnosti človeka, ktorý sa môže stať terčom mobbingu je inteligencia a slušnosť.
Druhá vlastnosť potrebná k tomu, aby ste sa stali terčom mobbingu je usilovnosť a skromnosť.
Tretia podmienka, aby ste sa stali terčom mobbingu alebo bossingu je svedomitosť a pokora.
Štvrtá charakteristická črta terčov psychických útokov je odolnosť, výkonnosť a empatia.
Piata vlastnosť obetí je trpezlivosť.
Šiestym atribútom je sebaobviňovanie.
Siedma podmienka je sebaobetovanie.
Ak niekto má všetkých sedem uvedených vlastností – presnejšie dobrou výchovou dozrel do stavu potencionálnej obete a nestal sa obeťou psychického útoku, určite je mimoriadnou skutočnosťou, že na neho útok ešte nebol vedený. Na Slovensku je to zatiaľ takto.
Zhrnutie symptomatiky evidovanej už viac ako polstoročia na celom svete zisťujeme, že najkvalitnejší zamestnanci sa stávajú terčom útoku. Príčina útoku teda nie je v zamestnancovi, ale v útočníkovi. Výskyt sociálneho patologického javu mobbing v našich zamestnaneckých pracovnoprávnych vzťahoch možno definovať ako zlo vychádzajúce z nadriadenej psychopatickej osobnosti.
Človek ako terč bossingu a mobbingu, si zo začiatku nič neuvedomuje. Po určitej dobe si začína uvedomovať, že slovné útoky prekračujú rámec pracovnej výčitky. Boss, alebo mobber úspešne uniká pred rozhovorom s obeťou. Boss nepripustí žiadne vyjasnenie pozícií.
Obeť začne hľadať vinu v sebe – a obvykle sa to prejaví jeho neverbálnymi prejavmi, smútkom a skleslou náladou. Napriek tomu, obeť nechce vyzerať vzťahovačne, tvári sa že narážky zhovievavo odpúšťa a dokonca že ich berie na ľahkú váhu. Pevne verí, že sa všetko časom urovná. Ale neurovná. V tej chvíli robí presne to, čo boss a mobberi očakávajú. Stáva sa „vďačným“ terčom útokov.
Obeť pátra v okolí po príčine útokov, priťahuje pozornosť ostatných a uzaviera okolo seba mobbérský kruh. Keď v okolí nič nezistí, začne pátrať po logických príčinách útokov, hľadá ich vo svojej pamäti vo svojom správaní, dokonca v obliekaní a podobne.
V tej dobe začína silnieť pocit diskomfortu, vie že niečo nie je v poriadku. Váha, či sa niekomu zdôveriť, pretože sa situácie dajú ťažko popísať, nechce byť obvinený z paranoidného vnímania. Je neustále v strehu, obáva sa mobberových reakcií. S pribúdajúcimi konfliktami, s nemožnosťou konfrontácie, obeť začína podliehať psychickému zmätku. Diskomfort sa mení na chronický stres.
Medzi najčastejšie psychické problémy obete patrí nepokoj, nervozita, úzkosť, poruchy koncentrácie. Nasledujú poruchy sebahodnotenia, pochybnosti, narušené sebavedomie. Stály stres a neistota vedú k poruchám spánku a k únave. Klesá výkonnosť, trvalé psychické vypätie vyústi do skľúčenosti, trvalého smútku, poruchám nálady, k strate chuti do života. Chorobné pocity narušia vzťahy s rodinou a priateľské väzby sa mu rozpadajú. Dlhodobé problémy môžu vyústiť až do exogénnej depresie.
Pridružujú sa problémy psychosomatické: zvieravý pocit pri dýchaní, bolesti hlavy, šije, chrbta, chronické tráviace problémy. Neustále zvýšená hladina stresových hormónov v krvi má za následok zvýšený krvný tlak a poruchy srdcového rytmu zvýšené riziko kardiovaskulárnej smrti. Trvalé oslabenie imunity môže viesť k zvýšenému nebezpečiu infekcií a následne vzniku nádorových ochorení. Bezvýchodisková situácia môže viesť k zneužívaniu psychotropných látok, závislosti, či k myšlienkam na samovraždu.
Zarmucujúce a zároveň veľmi znepokojujúce je zistenie, že mládež po rokoch tvrdého elitného štúdia ukončeného univerzitným diplomom, nemôže nájsť pracovisko, kde by fungovali dobré pracovné vzťahy vybudované na princípoch vzájomnej úcty, humanity, slobody a základných práv ľudí. Trpiaci a poškodení občania Slovenska dúfajú a stále čakajú, kedy začne vláda ochraňovať záujmy pracujúcich ľudí.
Naši občania vo svojom priemere chcú len pracovať, dostávať spravodlivú odmenu, a chcú mať istotu že budú pracovať aj zajtra. Nehovorím nič nové, čo sa týka túžob zamestnancov. Na rozdiel od nás, mnohé štáty Európskej únie skúmali problematiku násilia na pracovisku omnoho skôr ako Slovenská republika, a hoci dosahujú len minimalistické výsledky v tvorbe legislatívy, predsa prekročili horizont vnímavosti v spoločenskom vedomí, najmä, čo sa týka prevencie mobbingu a bossingu.
Podľa pribúdajúceho počtu káuz mobbingu, ku dnešnému dňu evidujeme 865 prípadov, ktoré sa obrátili priamo na moju osobu, hodnotíme situáciu ako veľmi znepokojivú. Poškodení občania a ich príbuzní svojimi vlastnými požiadavkami stále viac posúvajú naše aktivity k legislatívnym zmenám.
História a okolité štáty nás učia: Zákon musíme vytvoriť a schváliť čo najskôr, inak bude ekonomika nášho štátu rýchle upadať aj vplyvom amorálnych vzťahov na pracoviskách. Súčasťou toho, čo mobbing spôsobuje, je zhoršenie zdravia nezamestnaných občanov. Z ekonomického hľadiska je to zbytočný a veľmi luxusný výdavok ak si uvedomíme, že nemusel byť, ak by sme mali funkčné súdnictvo a dobré antimobbingové zákony. Ekonomický následok mobbingu je rozvetvený najmenej do dvoch veľkých, okamžitých výdavkov. Poškodený zamestnanec je chorý – sú s ním spojené výdavky na liečbu. Druhá strana mince je podpora v nezamestnanosti – a to všetko len preto, že niektorý zamestnávateľ sa neovláda a nemorálne si uvoľní svoje zvieracie móresy a prenasleduje zamestnanca.
Niektoré štáty EÚ už začali odhodlane brániť psychickú a fyzickú integritu zamestnancov jednak legislatívnymi prostriedkami, ktorých účelom je zákonná ochrana, ale tiež justičnou praxou. Medzi prvé lastovičky ohlasujúce storočie etiky a etických kódexov patria štáty: Francúzsko, Belgicko, Švédsko, Nemecko, Švajčiarsko, Rakúsko, Česko, Taliansko. V Nemecku existuje veľké množstvo antimobbingových skupín pomoci pre občanov. Spoločnými silami bojujú proti mobberom. Problematike sa venujú aj advokátske kancelárie, pomáhajú obetiam riešiť situácie súdnou cestou. V prípadoch preukázaného násilia na pracovisku, súdne spory končia úspechom – vysokou sumou kompenzácií škôd pre obete, aj napriek tomu, že dôkazné bremeno spočíva na obeti.
Fenomén akčnej agresivity preniká z televíznej kultúry na pracoviská. Mnohí bossovia a mobberi sa realizujú patologickou formou iba na pracovisku. Patologická kultúra má za následok patologické vzťahy. Zlá kultúra práce sa prejavuje mobbingovým syndrómom.
Z medzinárodných konferencií, ktoré som na Slovensku organizovala, vzniklo poučenie: Prejavy násilia v zamestnaní sú vo svojej podstate takmer v každej krajine rovnaké, líšia sa len jazykom a niekedy tradičnými formami hierarchie. Legislatívne kroky požadované proti mobbingu sú v každom štáte Európskej únie rovnaké. Psychické násilie a tzv. vzťahová patológia vo firmách i v spoločnosti (mobbing, bossing, bullying) majú s ekonomickým násilím a šikanou (krádeže, korupcia, defraudácia) spoločné oveľa viac než je oficiálna prezentácia systému ochotná pripustiť. V súčasnosti je Slovensko hlboko premorené pliagou pasívneho otroctva. Všetci tí čo odmietajú aktívnu podporu etického a morálneho pracovného prostredia, tí všetci sú otroci. Mobberi sú otrokmi zla. Či o tom vedia? Určite nie. To vieme podľa toho že im stav, aký je, vyhovuje. Problém je hlbší než sa zdá na prvý pohľad. Bez ohľadu na elitné vzdelanie, každý zamestnanec môže byť otrokom svojho zamestnávateľa. Zamestnávateľ má možnosť vyžadovať prácu nad čas bez honorovania; môže prepustiť otca rodiny bez udania dôvodu; môže zobrať príplatky; môže nedať odmeny; môže zobrať zamestnancovi všetko, čo je v súčasnosti cenené a čo je dôležité pre život.
Je to naša slovenská súčasnosť, ktorú si mnohí poslanci nedokážu predstaviť, lebo do parlamentu prišli ako potencionálni otrokári – podnikatelia.
V mnohých preskúmaných prípadoch nevznikla protiprávnosť úkonov takzvaným porušením právnej povinnosti plynúcej z pracovnoprávneho vzťahu, ale vznikla a stále vzniká výkonom práva spôsobom ktorý deformuje, deklinuje, kriví pôvodný výklad zákona, a sám zákon nemá v sebe definovaný mantinel na zákaz deformovaného výkladu. S týmto problémom súvisí aj priame zneužitie zákona na bossing a šikanovanie. Ako všade v krajinách EÚ prebieha boj o miesta a všade pribúda počet psychiatrických pacientov následkom nekalého prepustenia zo zamestnania.
Je dôležité aby všetky štáty EÚ prijali potrebnú preventívnu legislatívnu a účinnú ochranu zamestnancov. Štatistika únikov zo štátneho rozpočtu prezentuje vysoké čísla strát. Aj to je dôvod, pre ktorý je legislatívna prevencia mobbingu nevyhnutná. Mobbing sa dotýka každého z nás – niekto je obeťou, iný mobberom, a ostatní sú viac či menej aktívnymi alebo pasívnymi spoluúčastníkmi. Za týchto okolností štát nesie finančnú ťarchu a financuje liečbu trvale poškodených pacientov ktorých takpovediac „vyrobili“ sociopati zamestnávatelia.
Momentálny stav v spoločnosti je chaotický a nikto nemôže s istotou povedať „mne sa to nikdy nestane“. Každý z nás má nejakého šéfa a nikto z nás nedá ruku do ohňa za svojho šéfa – taký je stav našej spoločnosti. Otáčať sa chrbtom k sociálnym patológiám na pracoviskách, to je postoj nezlučiteľný s postojom slušného človeka.
Mobbing a bossing sú sociálne patológie rôznych foriem úmyselného znepríjemňovania pracovného života. Najviac postihnutou skupinou ľudí sú zamestnanci v produktívnom veku. Náš projekt má cieľ pôsobiť preventívne a informatívne aj na mladých ľudí, pripraviť ich na úlohu slušného morálneho zamestnávateľa, alebo na úlohu sebavedomého zamestnanca ktorý vie obhájiť svoje ľudské práva. Toto je oblasť v ktorej zlyhala rovnako Cirkev, ako aj každá doterajšia vláda SR. Bezprostredným následkom neoprávneného mobbingu sú príznaky depresií, poruchy koncentrácie, psychiatrické syndrómy a najrôznejšie psychosomatické ochorenia. Ako sa dá brániť proti mobbingu? Na to som sa pozrela z hľadiska súčasného práva a konštatujem – zatiaľ nijako.
Titul tzv. osobnostného práva na ochranu osobnosti resp. právo na ochranu osobnosti, nič nehovorí ani sudcom – čo dokazuje súčasná prax, a nič nehovorí ani zamestnávateľom. Porušenie osobnostných práv je zatiaľ iba teoretická, profesorská rovina, ktorá existuje v knižnom formáte, ale žiaľ, neprenikla zatiaľ ani do praxe, ani na prokuratúry.
Právny následok je tiež len teoretický knižný titul, nad ktorým sa usmeje prokurátor aj sudca. Využijú ho iba vo svoj prospech, taká je všeobecná skúsenosť. Nahliadnutím do pracovno-právnych ustanovení zisťujeme:
Žiadna definícia na ochranu proti mobbingu, bossingu, stalkingu neexistuje. Nahliadnutím do Trestného zákona je výsledok detto: Každý zamestnávateľ môže beztrestne mobbovať a prenasledovať slovnými útokmi ktoréhokoľvek zamestnanca, To potom môže byť evidované po diagnostikovaní pracovnoprávnej sociálnej patológie ako následok, ktorý vzniká. Mobbingový syndróm je finálny ekonomicko-medicínsky problém sociálnej patológie pracoviska.
Zodpovednosť za daný stav, to je širšia téma, ale súvisí s otázkou, kedy vláda začne akceptovať chybu kontrolných mechanizmov a kedy vláda zavedie legislatívne úpravy proti sociopatickým zamestnávateľom.
Zamestnávateľa absolútne nezaujímajú osudy rodiny zamestnanca. To je humanitárna katastrofa, s ktorou si nevie rady ani vláda, ani Cirkev. Vláda mi v minulom volebnom období navrhla pomoc pri legislatívnej úprave zákona, ale zistili sme, že vlastne ani ministri a ani ich podriadení nevedia, kde začať. Vláda zaplatila peniaze akémusi inštitútu za výskum násilia na pracoviskách.
Musíme si uvedomiť, že sociálne vedomie Slovenska je choré. Je choré predovšetkým vďaka demokraticky zvoleným predstaviteľom tohto štátu, ktorí odmietajú ozdravenie medziľudských vzťahov.
Príchodom do parlamentu v minulom volebnom období som si všimla sociálne patologizmy aj v parlamente. „Starí parlamentčíkovia“ čo „vyrastajú“ v parlamente už 26 rokov, jednajú ako župáci c. k. cisárskej armády. Noví poslanci nemajú šancu presadiť nič, čo by mohlo ochraňovať slušných ľudí. Mobbing je sociálna patológia pestovaná aj v parlamente. Patológia je hlavne v tom, že bossovia a mobbéri nie sú schopní viesť dialóg, nevedia zmysluplne komunikovať.
Zopakujem niektoré dôležité fakty povedané na konferencii: Úrady práce sú nastavené na registrovanie nezamestnaných, ale chýba im právne poradenstvo. Vláda argumentuje, že právne poradenstvo zabezpečujú advokátske kancelárie, dokonca bezplatne. Prax je taká, že nikto z „čerstvých“ nezamestnaných nedokáže "navštíviť" advokátsku kanceláriu, lebo vie, že „advokát nemá čas“. Psychologický moment zničenej existencie a reálny nedostatok peňazí nezamestnaného je skutočná prekážka a zdeptaný nezamestnaný má po krk úradovania, ktoré ho ďalej iba deptá – úradovanie okolo svojho stavu nezamestnaného vníma ako pokračujúce prenasledovanie. Východiskom je to, čo malo byť už dávno zriadené: Na každom Úrade práce má fungovať právne oddelenie pre nezamestnaného. Právnik má byť k dispozícii a má poskytovať právne rady pre nezamestnaného.
Záver: Moja aktívna účasť na konferencii dňa 9. júna 2016 Psychológia zdravia posunula boj s veternými mlynmi na ceste k legislatívnej úprave zákona v našej krajine tak, ako je to vo všetkých civilizovaných štátoch Európy.
