Zamestnávateľom prestáva záležať na trvalej pracovnej zmluve pre drahších ale spoľahlivejších odborníkov, radšej zamestnávajú na krátku dobu, resp. na dobu ohraničenú, mladých a lacných zamestnancov. Pre zamestnancov vzniká neznesiteľná situácia, prežívajú poníženú ľudskú dôstojnosť a svoj stav v zamestnaní nazývajú otrokárstvom.
V súčasnej dobe prežívame veľké bezprávie (sudcovia pomáhajú iba bohatým a mocným). Načo sa súdiť, veď mňa nikto neobháji, strach a sociálne poníženia občanov vedú k nahromadeniu sociálnych prípadov mimo sociálnych záchranných sietí. Bezdomovci odmietajú sociálnu pomoc zo strachu pred ďalším ponížením.
Človek, skôr ako sa stane bezdomovcom, prechádza „pod diabolskou taktovkou“ cez poníženie protizákonnou stratou zamestnania, získava poškodené sebavedomie stratou všetkých medziľudských vzťahov (rozvody nezamestnaných), nadobúda choré vedomie, že „nepatrí medzi vyleštené stoličky“ a hľadá si miesto tam, kde ho nikto nevidí a nenájde – v zarastenom a špinavom človeku za okrajom spoločnosti.
V tejto bezprávnej spoločnosti som sa postavila proti psychickému tlaku, ktorý sa vo vyspelej spoločnosti nazýva pojmom mobbing. bossing. Moje poznatky zo súdnych siení priamo na pojednávaniach ukazujú, že Slováci tento pojem ešte stale nepoznajú. “Napriek tomu pokračujem v boji za bezprávnych a trpiacich občanov.
Vrátim sa k našej vláde a jej pomoci našim občanom. V predchádzajúcich článkoch som poukázala, že na začiatku volebného obdobia mi vláda sľúbila pomoc pri príprave legislatívnej úpravy antimobbingového zákona. Prvú “lastovičku” priniesla vláde doc. JUDr. Mgr. Andrea Olšovská, PhD. vo svojom výskume o mobbingu. Tento výskum mal pomôcť vláde zriadiť pracovnú skupinu na legislatívnu úpravu antimobbingového zákona. Pracovnú úlohu dostal JUDr. et Mgr. Jozef Toman, PhD na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny SR. Na moju výzvu, kedy bude zriadená pracovná skupina, pán riaditeľ nereaguje od februára 2014.
Vláda nemá vôľu pomôcť občanom, ktorí sú tvrdo prenasledovaní mobérmi na pracoviskách. Dehonestuje to celú spoločnosť. Strach, ktorý vládne v tejto spoločnosti, vyhovuje mobérom. A poďme ďalej. Parlament aj tento týždeň prijal zákony "hlasovaním" jednej strany. Zamysleli sa niekedy poslanci parlamentu za 25 rokov, čo prináša občanovi a celej spoločnosti takáto práca poslanca parlamentu???? Prečo sa občan nemôže dovolať svojho práva podľa zákona prijatého v parlamente
“Zákon končí pred dverami mojej firmy. Zákon to som ja.” Takéto vyjadrenia predniesli naši občania, zamestnanci súkromného sektoru, na konferencii o mobbingu, ktorá sa konala dňa 13. 11. 2013 v priestoroch parlamentu, kde aj napriek môjmu pozvaniu, nezúčastnili sa poslanci parlamentu ani vláda SR. O týchto informáciách občania nevedia. Lebo to, nie sú informácie, ktoré by prinášali prospech pre vládnuce vrstvy našej spoločnosti.
Posledné prípady násilia na pracoviskách, ktoré sa prejednávali v poslednom týždni na našich súdoch mi zase len preukázali, prečo sa občan sústavne nemôže dovolať svojho práva už ani na súde.
Kauza prezidenta odborovej organizácie železničnej spoločnosti je toho markantným príkladom. Prezident odborov Ján Margala nepodpísal hromadné prepúšťanie v spoločnosti CARGO a následne prišlo okamžité skončenie pracovného pomeru.
Aké je pozadie tejto kauzy? Okresný súd Bratislava II vydal v júni 2014 Uznesenie, ktorým rozhodol o neplatnosti skončenia pracovného pomeru(už som o tomto prípade písala v predchádzajúcom článku). Právo sa "točí" a tak sa zatočilo, dňa 24. septembra 2014 zase v tej istej veci sa na súde pojednávalo. Aká je to hospodárnosť súdneho konania, to si nikto ani len nevšimne. Očakávala som, že sudkyňa poukáže na právoplatné rozhodnutie, ktoré som osobne, dňa 26. júna 2014 prišla na súd správoplatniť. Ale nie, nestalo sa tak. Množstvo odborových funkcionárov, ktorí prišli podporiť svojho prezidenta a slušného občana tejto krajiny, bolo na súde pod sankciou pokuty zastrašení, aby nevyrušovali a aby sa nezúčastňovali pojednávania.
Nakoľko sa právo v tejto kauze neaplikovalo podľa Uznesenia súdu, pred týmto pojednávaním oslovila som generálneho prokurátora, JUDr. Jaromíra Čižnára. Ten mi odpovedal listom, v ktorom uviedol, že neexistuje osobitný zákon, ktorý by postihoval súkromné spoločnosti.
A to vláda za 25 rokov nevidela a nevidí????? A čo poslanci nášho parlamentu ? Na čo si ich tam občania 25 rokov volili??? Ale prípad nekončí. Oslovila som ministra spravodlivosti JUDr. Tomáša Boreca a čakám na odpoveď Je strašné žiť v tejto spoločnosti. Občania by sa mali konečne zobudiť.
http://www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=schodze/interpelacia&ID=1391
