Nespoliehajte sa na advokáta! Na Okresnom súde Bratislava I, kde sa súdi štátna zamestnankyňa s Úradom pre zahraničných Slovákov, mi mladá advokátka povedala, že klamem, tak som klientke povedala hlasno, že som ústavný činiteľ, vzápätí mladá advokátka reagovala: „Ja že som povedala klamstvo... , to musíme, pani sudkyňa, preformulovať“, a nadiktovala do zápisnice pre sudkyňu zmenu svojho výroku.
Na Okresnom súde Bratislava II, kde sa súdi zamestnanec predseda Odborovej organizácie proti svojmu zamestnávateľovi Železničnej spoločnosti Cargo, a.s., ... sudkyňa odročila pojednávanie dňa 24. 09.2014 na deň 12. 11. 2014 išlo už o viacnásobné pojednávanie ktoré odročila z toho dôvodu, že vraj v spise chýba pracovná zmluva môjho klienta. Ale pani sudkyňa si vôbec neuvedomila, že tým len podkopala svoj sudcovský kredit, lebo podľa OSP mala prípad naštudovať a ak tam niečo chýbalo, mala vyzvať navrhovateľa o doplnenie a to dávno, ešte pred prvým pojednávaním. Jednoducho spis nečítala a nevedela ani to, že v zápisnici je zapísané, že tá pracovná zmluva bola odovzdaná, ale ona ju asi stratila, teda... otázka je takáto: Súdne dvory sú rovnaké chlievy ako parlament?
Súkromný sektor je štát v štáte. Zamestnávatelia sú „nadľudia 3. kategórie“. Vidina majetku ich zlákala a veľmi dobre vedia, že neexistuje postih za páchanie sociálno-právneho násilia. Sudcovia daný stav podporujú, rozhodujú takmer vždy v neprospech poškodených slabých občanov. Ukazujú nám to pojednávania na Okresnom súde Bratislava III, kde sa zamestnankyňa súdi so spoločnosťou SAMEDI spol. s.r.o. Aj tu vidíme, ako sa slovenský manažér dostal na vysoký piedestál moci „nadčloveka 3.kategórie“ a túto moc zneužíva voči svojim podriadeným, z ktorých si spravil doslova otrokov, museli mu „zobať z ruky“, lebo vraj on im poskytuje prácu. Boj proti nadčloveku sudcovi, proti nadčloveku advokátovi a proti nadčloveku zamestnávateľovi, je jeden boj proti ultraotrokárstvu . Pokračuje formou donkichotského boja s veterným mlynom. Mobbéri porušujú zákony, sú presvedčení že oni môžu. Je to typická vlastnosť mobbérskeho myslenia.
Poznámka pre právnikov: Tak ako vzniká celoeurópska sieť boja proti mobbingu, podobne treba rátať aj s odvetou mobbérov. Formujú sa skupiny zamestnávateľov, ktorí sa snažia vypracovať také formy mobbingu, na ktoré by nestačil žiadny zákon. U nás na Slovensku zatiaľ nemáme ani zákon proti mobbingu. Z toho je viditeľná zaostalosť našej právnej teórie o praxi nehovoriac.
Prečo sa nedarí slovenskú zákonodarnú činnosť orientovať na potlačenie psychického násilia na pracoviskách? Lebo Slovensko je „štandardný“ štát v rámci EÚ, má svoje pestované psychické násilie na pracoviskách. Legislatívna činnosť zákonodarcov je typická, je paneurópsky zameraná „na objednávky lobistov“. Zamestnávatelia majú svojich poslancov a tí im „ušijú zákon na mieru“. Naposledy sa tak stalo so zákonom o hmotnej núdzi, z ktorého vyrobili prostriedok na šikanu a vydieranie tých najslabších. Účinnosť tohto zákona nikto nesleduje a navyše, nikto mu ani nerozumie.
Zákony, ktoré sa prijímali a prijímajú, žiaľ, nemajú nastavený systém kontrolného mechanizmu. Ako to, že nikoho nenapadlo zaviesť kontrolný poslanecký systém na monitoring účinnosti nových zákonov? Jednoducho preto, lebo zverstvo v parlamente sa honosí počtom legislatívnych návrhov. Robia si štatistiku a médiá ich v tom podporujú, že kto koľko návrhov podal a koľko z toho bolo schválených. Je to choroba, vôbec ich nezaujíma dopad zákonov na život občanov. Koho zo štátnych radových úradníkov vypočuje poslanec alebo vláda? Ani jeden poslanec, ktorému sa podarilo niečo upraviť a zmeniť pomocou zákona, nikdy nesleduje, ako sa „jeho“ zákon aplikuje v praxi. Splnil požiadavku lobbistov, urobil si poslaneckú čiarku a tým to zhaslo.
Problémom je uplatňovanie práva a zákona v praxi. Po schválení zákona v parlamente by sa mala začať druhá fáza legislatívnej činnosti poslancov – aplikovanie práva a skúmanie dopadov nových zákonov na život občanov. Má to byť súčasť tvorby zákona, ale nie je. Myslíte, že nemá byť? Tak sa opýtam: Ako zistí výrobca automobilov, či je jeho produkt žiadúci? Tvorba zákonov je tiež produktivita. A keď poslancov nezaujíma, čo produkujú a pre koho, potom sa nesmieme čudovať, že sudcovia, prokurátori a policajti si robia čo chcú. Strieľa sa na auto študentov, prokurátori kšeftujú s bytmi, sudcovia si telefonujú s bossmi podsvetia. A chudáci trpiaci poškodení platcovia daní sú odkázaní do ničoty. Nikto im nepomôže.
Myslím si, že na Slovensku je bezprávny stav. Podstatou tohto stavu je deficit koreňa práva. Aplikované právo na Slovensku je nulové. Právnemu systému chýba „koreň života“. Koreňom zákona je právnik, ktorý je schopný vysvetliť fungovanie zákona. Ale na Slovensku je to ako v džungli – právo vysvetľovať zákon majú iba Najvyšší súd SR a Ústavný súd SR. Nikto z radových občanov Slovenskej republiky sa však nedostane ani na najvyšší, ani na ústavný súd a nemôže sa ani opýtať, či jeho zamestnávateľ neporušuje jeho ľudské práva – nemá sa koho opýtať. Advokát nemá čas, sudca nie je vôbec dostupný, prokurátor ho odkáže na policajta, policajt na to nemá kompetencie... Keď zamestnanec vstupuje do firmy, zamestnávateľ „nadčlovek 3. kategórie“ mu oznámi: „Zákon skončil pred bránou mojej firmy. Zákon som ja, a kto ma nebude poslúchať, môže odísť, zástupy nezamestnaných čakajú pred bránou.“ Alebo vám povie: „Ty sa sem nehodíš,“ a prijme radšej nekompetentného príbuzného.
Prax nám ukazuje, že súdne procesy našich prípadov sú stále na súdoch. Existuje akási „slovenská súdna šablóna“, podľa ktorej predsedovia senátov pojednávajú všetky prípady porušovania zákona z oblasti pracovného práva. Je to o sudcoch a ich prístupe k spravodlivosti. Ak chcete nájsť múdreho a spravodlivého sudcu, musíte ísť do zahraničia. Postup je zdĺhavý, ale možný. Musíte najprv vyčerpať všetky zákonné prostriedky na Slovensku. Ale občas aj motyka vystrelí. V mesiaci októbri 2014 sme na Okresnom súde v Pezinku dosiahli úspech, pani sudkyňa rozhodla v spore proti starostovi obce Budmerice, že výpoveď, ktorú dal riaditeľke Centra sociálnych služieb je neplatná. Teraz čakáme na právoplatnosť Rozsudku. Ak sa podarí, táto tŕňová cesta bude prvá korunovaná hviezdnou korunou.
Vo februári 2014 mesačník Dimenzie ktorý vychádza práve tu v Košiciach, uverejnil môj článok o mobbingu. Budem z neho parafrázovať. Kto je zodpovedný za tyraniu na pracoviskách? Zodpovedá tyran, ale aj sudca ktorý to nevidí a nechce vidieť. Pýtam sa: Zodpovedá sudca za chybné, nemorálne, protizákonné rozhodnutie? Odpovedám: Nie. Zodpovedá prokurátor za krivé obvinenie? Nie. Zodpovedá policajt za nespravodlivé prenasledovanie? Nie. Zodpovedá niektorý minister za zlyhanie svojho rezortu? Nie. Zodpovedá poslanec za nezmyselný šikanujúci zákon? Nie. Kto za čo zodpovedá na Slovensku? Za všetko zodpovedá ten najmenší občan. Tým je dané aj to, kto nezodpovedá za nič. Myslíte si, že obeť po návrate na pôvodné pracovné miesto bude mať pokoj? Určite ani jednu noc nebude mať pokojný spánok a stále bude čakať podraz od toho, kto ho prenasledoval predtým a teraz môže zase... Veď zákony mu to umožňujú. A on si myslí že „on to môže“, lebo je stále tam, kde bol – na mieste bossa – a on je predsa „nadčlovek 3.kategórie“ po sudcovi a advokátovi, ale tých dvoch čo sú nad ním si už kúpil takže od akého zákona by sa mal akože báť ? ... Na Slovensku vládne akýsi druh „právneho nacizmu“. Inak sa to nazvať nedá. Je to „právny nacizmus“ vyvolenej kasty ktorá môže všetko, ešte aj prenasledovať nevinných.
Takže lepšiu budúcnosť zamestnancom by mal priniesť antimobbingový zákon? Asi ťažko. Ústava a ostatné zákony sú tak prehnité lobistickými tunelmi, že treba preorať celý právny systém vrátane silových rezortov. U nás na Slovensku môže nariadiť letecký útok aj minister dopravy, máme nebezpečnejší systém ako na Ukrajine. To je choré. Žiadna zodpovednosť, ale letecký útok prikáže hociktorý amatér vo vláde... je to normálne?
Pozrime na otázku hodnoty zdravia občanov na Slovensku. Je zámerne stlačená pod úroveň zvieraťa. Čistokrvná čivava má väčšiu hodnotu ako trvalý následok pracovného úrazu zamestnanca, čo samo o sebe blokuje vymáhanie slušného zadosťučinenia za poškodené zdravie. Toto je ďalší okruh otázok, ktorý treba vyriešiť. Pri preukázaní trestného činu ublíženia na zdraví následkom mobbingu by sa malo trestať sankciou trestnej sadzby až do výšky dvoch rokov odňatia slobody, nehovoriac o finančnom zadosťučinení za spáchanú škodu na zdraví občana. Najhoršou pascou vo vzťahoch medzi zamestnancom a zamestnávateľom je zákon. Najhorším predátorom žijúcim z krvi občana je zákonodarca, potom vladári v úradoch od najmenšej dediny až po prezidenta – myslím tým úrad nie osobu, potom zamestnávatelia, a nakoniec všetky silové rezorty vrátane prokuratúry, justície a polície. Samozrejme česť výnimkám v každom rezorte, či úrade. Zatiaľ som spoznala iba jedného prokurátora a jednu sudkyňu o ktorých môžem povedať že pracovali svedomito.
Občana vo vzťahoch na Slovensku opíšem v jednej vete: Občan nemá právo na nič, je zodpovedný za všetko, a každý omyl či výstrelok vlády aj parlamentu musí zaplatiť občan.
Taký je stav Slovensku v tejto dobe – na začiatku 21. storočia po Kristovi. Toto, takýto chaos neopísali ani na klinopisoch mezopotámskeho Lagašu v 23. storočí pred Kristom v časoch vládcu Urbabu. Ďakujem za pozornosť. Boh nám pomáhaj. Košice, dňa 12.11.2014
