Všade nám hovoria, všade nám píšu, že justičný systém zlyháva. Občania sú už z toho znechutení. Ale všetko je to zase, že niekto ba všetci majú strach o prácu. Vážení, jeden cez druhého sa nám prezentujú politici a hľadajú svojich fanúšikov. Kto však potrebuje politiku, kde si každý len zakorenil svoju moc?
Pri nastavení súdneho systému stačí jedna kvalitne a odborne napísaná žaloba a jej preštudovanie sudcom spolu s právnym úkonom skončenia pracovného pomeru. Inak nás čakajú zdĺhavé súdne konania, ktoré vo veľkej miere ohrozujú kvalitu súdneho konania a v neposlednom rade odbornosť sudcu a advokátov. Aj v mojom volebnom programe z roku 2012 (https://www.mojevideo.sk/video/26347/marika_ritomska_1_vystupenie_v_nr_sr_2012.html a teraz v pokračujúcom projekte Inštitútu ochrany ústavných práv sa len potvrdilo, že tu zlyhal a zlyháva ľudský faktor. LEBO z hľadiska súčasného nastavenia súdnych sporov v pracovnom práve ( a nielen tam) si stále neuvedomujeme nedostatky legislatívy. Chýbajú nám kvalitné zákony, ako sme o tom hovorili už na konferencii v roku 2015. Aj tu boli prenasledované učiteľky.
Potvrdzujem povedané: Kto sa neovláda v politike, je ako zviera. Táto krajina potrebuje riešenia a nie rétoriku. Rétorika na chvíľu zaujme svojou šírkou a objemom, ale potom zostáva prázdnota . V parlamente vidím a videla som veľa rétoricky zdatných „samcov“, ktorí si pestujú svoju moc a svoje ego. Žiaľ, náš občan to má veľmi ťažké, ak chce pomocou nich niečo vyriešiť. Môj program a teraz aj projekt vychádza z dlhoročných skúseností nemeckého sociológa Heinza Leymanna, ktorý v roku 1969 skúmal vplyv pracovného prostredia na ľudí. Skúmal aj ľudí na vedúcich pozíciách. Všimol si, že „vedúci“ jedinec si vytvára „svoju moc“ na pracovisku, ktorou postupne likviduje jedincov, ktorí sa stávajú terčom jeho útokov. Vypracoval systém, ako situáciu diagnostikovať a ako veci riešiť. Česť jeho pamiatke, zanechal nám cenné informácie. Spomínam si na účastníčku z Nemecka p. Anku Kampku, keď povedala na našej 2. konferencii v roku 2014 v Košiciach: „Počas viac ako 15 rokov, čo som sa začala venovať problémom násilia, som často zdesená, koľko existuje klubov a inštitúcií zapojených do šikanovania na pracovisku a koľko z nich neváha oponovať utýranej obeti a postaví sa zoči –voči proti nej aj na súde."
Diskusia s nemeckými kolegami ma poučila, že aj na Slovensku máme kluby a veľa koučov, ktorí sa zaoberajú ľudskými právami. Aj nás (Inštitút ochrany ústavných práv) v júni 2019 oslovila mediálna komunikačná agentúra s tým, že pripravuje pre klienta v štátnom sektore školenie pre jej riadiacich pracovníkov, týkajúce sa pálčivej témy v spoločnosti, akou je mobbing, bossing - pracovne „šikana na pracovisku". Ale pri obrovskom množstve našich poznatkov sa svojej aktivity vzdali.
Zamyslime sa na tejto 5. konferencii dňa 23.9.2019, komu z občanov, voličov politika pomáha.
Inštitút ochrany ústavných práv sa zúčastnil vo februári 2019 pojednávania v právnej veci žalobného návrhu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, ktoré sa na súde začalo ešte v roku 2008. V jeho priebehu sme si všimli: Zúčastnené strany si od roku 2008 prechádzali "opakovaným kolesom" súdneho procesu. Najprv Rozsudok Okresného súdu Bratislava I (2014). Potom Rozsudok Krajského súdu v Bratislave (2016). Tento vec vrátil na prvý stupeň, aby doplnil odôvodnenie svojho rozsudku. A tu na prvom stupni opakovane súd dokazuje. A tak stále kolom dokola. Pani sudkyňa so svojou praxou už by konečne mala zastaviť toto koleso bezprávia.
LEBO: Predlžovanie súdnych konaní pomocou advokátov je tu viditeľné. A tak sudkyňa zase odročuje pojednávanie na koniec apríla 2019. Dajme si otázku: uvedomuje si, ako sa s ňou advokáti "hrajú"? Alebo má strach, že by prišla o prácu? Tu je meritum veci. Kto to pozná? Len ten, kto je odborník na neredukovateľné právo. Aj o tom som už hovorila v parlamente v minulom volebnom období. Nuž prácu tu má zabezpečenú aj sudca aj advokát. Už len "zaplatíme" zapisovateľky súdnych konaní. Huráááá! A je to. Vivat naša justícia!
Vážení, preto naša osveta je dôležitá. Inštitút ochrany ústavných práv monitoruje historické skúsenosti s demokraciou našich občanov na slovenských pracoviskách. Poznamenávam, že všetci občania, ktorým som podala žalobu (od roku 2012) pracovali a mali svoju prácu radi, len mobbér ich na pracovisku nechcel a tak sa rozhodol z pracoviska ich vytlačiť. V týchto prípadoch zničenej existencie občanov poukazujem na procesné nedostatky pri vzniku právnych úkonov skončenia pracovných pomerov a ktoré som uviedla už na 1.konferencii v roku 2013, ktorú som zorganizovala v parlamente pre našu vládu a pre našich poslancov parlamentu a v neposlednom rade pre kačdého občana. Ale prišli len občania.
https://www.mojevideo.sk/video/2de4b/marika_ritomska_pracovne_sudy.html
Ako nás učí história sudcovia ignorujú procesné chyby pri prepúšťaní. Znovu zopakujem: Postkomunistické hybridné otrokárstvo socialistického všemocného šéfa riadeného mamonou a rodinkárstvom, či korupciou, je umelo udržiavané nehoráznym trendom sústavných novelizácií Zákonníka práce, pričom zásadné nedostatky v pracovnoprávnych vzťahoch nikto nerieši.
Odkaz pre nového ministra spravodlivosti: Ako stále zisťujeme na pojednávaniach, sudcovia nevedia jednať a prípady vymáhania náhrady škôd spôsobených z titulu sústavných psychických útokov, ponižovania, sabotovania a zneužívania práce obetiam mobbingu – ani nechcú riešiť. Kauza na Okresnom súde Bratislava I je toho do neba volajúcim príkladom.
Dôkazy (ktoré súdy za 10 rokov nedokázali) v našom dnešnom súdnom konaní pred tým než došlo k skončeniu pracovného pomeru sú nasledovné:
1. žalobca mal zablokovaný prístup do systému,
2. aká bola jeho príčina,
3. po zablokovaní dostal príkaz na plnenie pracovnej úlohy,
4. ak žalobca nesplnil pracovnú úlohu, lebo prístup do systému mal zablokovaný, potom sa vytvorí skutkový stav, kedy sa ukladá upozornenie na porušenie pracovnej doisciplíny,
5. zamestnávateľ navrhol žalobcovi dovolenku,
6. po návrate z dovolenky dochádza k ďalšiemu porušeniu pracovnej disvciplíny z titulu jeho absencie v práci umelo vytvorenej,
7. po dvoch upozorneniach na porušovanie pracovnej disciplíny už je vytvorený stav, aby žalobca obdržal okamžité skončenie pracovného pomeru.
Poznámka pre študentov práva: Psychické násilie na pracovisku nesleduje priame poškodenie obete, ale jej zastrašenie, aby ju prinútili odísť na vlastnú žiadosť.
Vykonaný prieskum Inštitútu ochrany ústavných práv ukázal, že súdy na Slovensku sa len veľmi pomaly rozhýbali, aby odborne zachytili zmeny v riadení našich zamestnávateľov. Zatiaľ nemajú žiadny rozvoj v chápaní základných ľudských práv a slobôd človeka na pracovisku. Odkaz, ktorý nám v súčasnosti poskytuje štát, a to riešenie problému psychického teroru na pracovisku súdnou cestou, zlyháva na množstve dôkazov, ktoré si ten, ktorý súdny prípad, vyžaduje.
Potrebujeme vážených politikov, ktorí nebudú príkladom zlej moci a zlého výkladu zákonov. Cesty k spravodlivejšej spoločnosti potrebujú prevenciu, a tú by mal zabezpečiť najmä štát, navrhovaním a vytváraním adekvátnych nástrojov a mechanizmov podporujúcich verejné politiky v tejto oblasti. Ale problémy pri výklade zákonov existujú, odkedy sa ľudská spoločnosť začala organizovať. A preto stále viac vidíme, že aj keď bojovať je ťažké, ale pre občanov potrebné. Na Slovensku z pohľadu kontroly výkonu moci nie je demokracia, ale iba jej karikatúra plná chýb a vád. Slovenská spoločnosť nebude pripravená uchopiť svoj životný priestor, pokiaľ občania našej vlasti nedospeli k presvedčeniu o potrebe, ale aj životnej nevyhnutnosti priamej demokracie, ktorá je jedinou zárukou slobody v histórii ľudstva.
https://www.mojevideo.sk/video/2ecdc/ideme_spolocne_menit_ustavu_sr_.html?
Príbeh troch štátnych zamestnankýň z Ministerstva spravodlivosti nie je čitateľom môjho blogu neznámy. Len pripomeniem. Dňa 15. 2. 2013 tri štátne zamestnankyne Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky boli postupne - telefonicky - zavolané k riaditeľke osobného úradu. Tu boli už prítomné svedkyne Mgr. S. D., Ing. D. T., Ing. Z. M., PhD., Riaditeľka osobného úradu im oznámila, že ich pracovné miesta boli zrušené, a tým sa stali nadbytočné. Vtedy ešte nevedeli, že celá štátna správa dostala na pokyn Vlády Slovenskej republiky preriediť stav štátnych zamestnancov. Tento pokyn neobsahoval postup, akým spôsobom majú pracovné miesta zrušiť. A komu zo štátnych úradníkov majú pracovné miesta zrušiť. Všetci štátni úradníci mali strach pred prepustením.
Bolo to v moci jednotlivých štátnych úradov. A ďalej to mali vykonať služobné úrady. A práve táto kauza troch žien, bojovníčiek Ministerstva spravodlivosti SR je príkladom nesprávnej aplikácie zákonov. Lebo dosiaľ nikto nemonitoroval "vyhodenie" alebo ak chcete prepustenie zamestnancov na slovenských pracoviskách. Inštitút ochrany ústavných práv monitoruje od roku 2013 prípad troch žien, matiek, ktoré sa stali na Ministerstve spravodlivosti SR terčom prepustenia na pracovisku.
Dnes je to už siedmy rok, čo trvajú súdne procesy skončenia štátnozamestnaneckých pomerov týchto bojovníčiek za právo a spravodlivosť.
Vážení, pozrime sa na nedostatky celej sedemročnej kauzy skončenia štátnozamestnaneckých pomerov týchto žien. Zase tu prebieha ten istý kolotoč zlého nastavenia nášho súdneho systému. Komu to vyhovuje? Sudcom? Advokátom? Vyšším súdnym úradníkom? Zapisovateľkám? Našim mladým koncipientom? Je tu veľa pracovníkov, ktorým prepustenie či vyhodenie z práce prinieslo prácu. A v nesposlednom rade celému "manšaftu" zamestnancov okresných súdov, krajských súdov, ba dokonca Najvyššiemu súdu a často aj Ústavnému súdu. Až potom môže ísť slovenský občan bojovať za svoje práva na Európsky súd pre ľudské práva do Strasburgu.
Ale vráťme sa k pojednávaniu dňa 18. 01. 2019. Je to už v poradí 8. pojednávanie v tejto kauze zničenej existencie ženy, matky. Pojednávanie otvára v poradí už druhá sudkyňa, ktorá prípad znovu musela naštudovať. A kde zostalo meritum veci? Meritum veci sa už obidvomi sudcami na Okresnom súde Bratislava I a potom na Krajskom súde poriadne pokrútilo tak ako tie naše paragrafy.
Nikto si nevšimol (ani sudkyňa), že táto žena, štátna zamestnankyňa sa stala obeťou aj na súdoch. Pred nami sa odkryla príčina zbytočnej kauzy. Žalobkyňa podala žalobu na Okresný súd Bratislava I v roku 2013, ten žalobu zamietol v roku 2014, potom Krajský súd v Bratislave prípad vrátil naspäť s právnym názorom dokázať, či na pracovisku bola, či nebola iná vhodná práca pre žalobkyňu, teda počet voľných štátnozamestnaneckých miest. A zase sa dokazovalo, čo už malo byť dokázané na prvom pojednávaní. Nikomu nevadí, že sa už siedmy rok pojednáva? A kde sa nám zase stratila zásada hospodárnosti, ktorú učíme mladých právnikov na právnických fakultách?
Kto si tu urobil z týchto žien, ktoré prišli o prácu tvrdý "právnický chlebíček"? Predsa každý, kto vstúpil a vstupuje do tohto súdneho procesu má zabezpečenú prácu. Vari sme si na tento súdny systém zvykli? Akoby nebolo možné ho zmeniť? Kto si to kedy všimol? Komu to vyhovuje? V konečnom dôsledku občanovi, ktorý prišiel o prácu, to vôbec nevyhovuje. Ale nemá inú šancu sa brániť.
Vari minister spravodlivosti SR alebo nedajbože poslanec parlamentu zmení tento nehospodárny súdny systém? Nie! Ani poslanec ani minister toto nezmení. Oni o tom vôbec nevedia. Nemajú žiadnu spätnú väzbu o súdnych procesoch na súdoch. Neučíme to ani našich mladých adeptov práva, ktorý prichádzajú na súdy. Vari to zmenia politické strany OĽaNO, SAS, Progresívne Slovensko, KDH a iné stále novinármi zviditeľňované. A či to zmenia pochody za slušné Slovensko? Všetko je to platené a každý má zaplatené..Alebo to všetci robia zadarmo? A pre občanov? Ak áno už dávno by bol raj na zemi.
Vráťme sa k našej kauze. Aj v tejto našej dnešnej kauze súdi mladá sudkyňa podľa starej zaužívanej súdnej šablóny. A po siedmich rokoch prejednala náhradu mzdy, ktorú má obdržať žalobkyňa, štátna zamestnankyňa. Mladé právničky v pojednávacej sieni sa "zapotili", kým to vypočítali. Po siedmich rokoch pojednávaní je tu víťazstvo pre žalobkyňu. Je to tvrdé víťazstvo. Priznáva sa nárok náhrady mzdy za 12 mesiacov.
Tak vážení, toto nie je úspech, toto je porážka celého súdneho systému. Aj keď ho tu reprezentuje Ministerstvo spravodlivosti SR. A tak, ako povedal generálny riaditeľ jednej prepustenej žene, matke " Spravodlivosť neočakávajte aj keď pracujete na Ministerstve spravodlivosti SR", toto sa preukázalo v plnom rozsahu.
A v našom výskume IOÚP sme zistili: Zrod mobbingu vznikol v normálnej skupine, kde sa agresori javili ako celkom normálni ľudia, často v skupine obľúbení. Mali dobrú pôdu vykonať skutok nespravodlivého prepustenia žien, matiek LEBO: všetci štátni zamestnanci Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o likvidácii zamestnancov vedeli, ale boli ticho, aby práve im nevzali prácu Hlavne, že sa niekto iný stal obeťou, tentokrát to boli JUDr. Ľ: P., Ing.V. G. a Ing K.S. - dve ekonómky a jedna právnička. Ufff, všetci štátni zamestnanci si vydýchli.
Súd prvého stupňa opomenul nedostatky skončenia štátnozamestnaneckého pomeru ženy, matky: Vo výpovedi/ach chýbala aplikácia ustanovenia § 74 Zákonníka práce. Každý študent práva sa naučí, že výpoveď je povinný zamestnávateľ prerokovať s odborovou organizáciou, A toto prerokovanie má zamestnávateľ aj uviesť vo výpovedi. Písomne. A toto pri dokazovaní v tejto kauze stačilo na preukázanie, že výpoveď je neplatná. Ostatné dôkazy, ktoré súd pripustil, už boli zbytočné.
Zopakujme si poučenie: Ak by bol zachovaný postup procesu výpovede našich štátnych zamestnankýň podľa litery zákona, tak zamestnávateľ napíše do každej výpovede, že výpoveď bola prerokovaná s odborovou organizáciou. Ale táto veta vo výpovedi štátnej zamestnankyne nebola.
A tak sme dnes zase zmonitorovali, súdny proces, kde sa žena, matka zbytočne súdila sedem rokov. Kto je za to zodpovedný? Zostáva otázka: Kto nám pomôže zmeniť súdny systém? Vari zajtrajšie pracovné stretnutie zvolané predsedom vlády, ktorého cieľom je navrhnúť možné legislatívne zmeny zamerané na reformu súdov a prokuratúry. Tak sledujme.
