Ich matka mi dňa 14. júna 2012 poslala informáciu o tom, že ako rodičia podali na školu žiadosť o prešetrenie prípadu šikany voči ich synovi, keď niektorí žiaci "mu vyhadzujú celý obsah tašky, hádžu peračník, ničia školské pomôcky žiaka a lámu perá, vysýpajú mu celý školský šanón, kde mal pracovné listy, ktoré sú pokrčené a niektoré zmáčané, celý deň mu bránia nadesiatovať sa, pričom si pohadzovali jeho desiatu, osobné veci, vyvaľovali lavicu a iné zásahy do osoby syna, čím rušia školský poriadok a obmedzujú ho a majú nemiestne poznámky až hanlivé na adresu ich syna.". Toto trvalo od 12. júna 2012, t.j.tri dni, preto sa rodičia rozhodli, že dňa 15. júna 2012 ich syn zostane doma a do školy už nepôjde.
Prípad sa dostal na kontrolu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Brezno, ktorý postupne mal snahu, kontrolovať rodinu, v ktorej potom začalo dochádzať aj k častým nedorozumeniam medzi matkou a otcom. Matka hľadala pomoc a písala na Úrad vlády SR, na Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR. Ale tieto inštitúcie jej odpísali: .......“naše oznámenie nebudete považovať ako nezáujem o riešenie Vami uvedenej problematiky, ale ho prijmete s pochopením pôsobnosti Úradu vlády SR, ktoré sa na vybavenie Vami namietaných skutočností nevzťahuje.“ Veľmi "pôvabne" napísané, ale matke to nepomohlo.
Úrad práce konal a na základe predbežného opatrenia súdu vzal deti z rodičovskej starostlivosti vo februári 2013 do krízového centra AMORET. Čím viac sa matka bránila, tým horšie sa jej dostávala pomoc až ju úplne odlúčili od jej materských práv. Postupne získala presvedčenie, že jej žiaden úrad nepomôže, aby deti dostala späť. Matka požiadala súd o zrušenie odlúčenia sa od maloletých detí.
A práve na prebiehajúcom pojednávaní na súde v Brezne som si mohla všimnúť, ako sa z normálneho človeka stane psychiatrický pacient. Obmedzovanie a zasahovanie do osobnostných práv a do základných ľudských práv občanov je už úradmi priam bežné a súd sa tiež stal len prostriedkom na realizovanie výkonu týchto práv za pomoci psychiatrov či kolíznych opatrovateľov z úradu práce.
V tomto prípade sa z matky stala osoba, ktorej psychiatri, ustanovení súdom, určili diagnózu - bludná paranoidná porucha s úzkostnými stavmi. Nemôže vychovávať deti, nemôže sa s nimi stýkať bez prítomnosti inej dospelej osoby. Ba dokonca styk s deťmi jej obmedzili denne na jednu hodinu.
Za všetky objednané psychiatrické vyšetrenia súd platil z peňazí štátneho rozpočtu v hodnote 938 eur, 641 eur 642 eur 342 eur , t.j. spolu 2.563 eur.
Štát sa nepostavil a nepomohol matke pri vrátení svojich detí, ale naopak.... Matka nebola hospitalizovaná ako psychotička, nebola pozorovaná, aby bola zbavená svojprávnosti. Napriek tomu jej súd obmedzil kontakt s deťmi. Je sporné, ako mohol po dvoch stretnutiach s matkou psychiater dospieť k záveru diagnózy paranoia.
To je a bolo veľmi silné obvinenie matky, ktorá v tomto spore mala obmedzené a porušené ústavné práva a osobnostné práva. Súd nezohľadnil výpoveď odbornej psychologičky, znalkyne a odbornej lekárky matky, ktorá bola a je dlhé roky vedená v jej odbornej starostlivosti. Tieto uviedli, že matka je spôsobilá na výchovu detí.
Záverom každá matka, ak jej vezmú deti, má stanovenú diagnózu podmienenú odobratím detí a umiestnením do akéhosi krízového centra. V tomto prípade to, akú diagnózu má otec, som sa nedozvedela.
V našom štáte výroba psychicky narušených občanov pokračuje už od mladej generácie, nakoľko najviac v tejto atmosfére sústavného napätia a strachu, či sa so svojou matkou stretnú,alebo nie, trpia deti. A kto si uvedomí následky, ktoré už teraz majú tieto deti ich odtrhnutím od matky.
