ktorí tak urputne bossujú celú spoločnosť, až nás donútili aby sme sa stretli všetci odvážni občania na medzinárodných konferenciách v Bratislave (2013) a v Košiciach (2014). Pýtam sa, ako môže vyzerať rezort, v ktorom funguje bossing a tento bossing je z nepochopiteľných dôvodov vo výkladnej skrini našej sociálnej vlády.
Od roku 2008 sa Európska komisia snaží presadiť prijatie Návrhu smernice Rady o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s osobami bez ohľadu na náboženské vyznanie alebo vieru, zdravotné postihnutie, vek alebo sexuálnu orientáciu, zatiaľ neúspešne. Všeobecne v Európskej únii existuje evidentný rozvoj v chápaní základných práv človeka, ktorý je preverený komparatívnymi štúdiami týkajúcimi sa všeobecných trendov v oblasti všetkých foriem násilia, a dnes už možno hovoriť v celej Európskej únii o novom trende, a to o násilí na pracovisku.
Nedávne prieskumy o pracovných podmienkach, na ktoré som upozorňovala v minulom volebnom období (2012-2016) ukazujú, že zvýšené psychologické zdravotné problémy pri práci sa stávajú dennou realitou nášho života a to naprieč celou Európskou úniou.
U nás si občania v roku 2016 zvolili sociálne orientovanú vládu, a namiesto sociálnej empatie, zamestnanci dostávajú totalitný ministerský bossing. Táto akože sociálna vláda prostituuje s kapitálom, klame a tlačí zamestnancov do otroctva. Na čo myslia páni ministri všetkých rezortov, keď platy nižšie minimálnej mzdy považujú za správne? Majú čím myslieť? Už občania vedia, všetky vlády za posledných 27 rokov klamali zamestnancov, že nemajú na nich peniaze.Toto sú nezameniteľné fakty tesne súvisiace s bezprávnym stavom našej spoločnosti, súvisia s korupciou a klientelizmom na najvyšších postoch vo vláde, sú hanbou celej našej spoločnosti.
Slovensko v novej ére spoločnosti po Nežnej revolúcii, je ťažko choré, trpí vážnou sociálnou rakovinou. Programové vyhlásenie vlády SR znovu nerieši problémy našej spoločnosti, ktoré sa tu nazhromaždili za éry vládnutia korupčných síl. Choroba postkomunistického štátu vznikla skrížením starých sociálnych zvykov a nových sociálnych slobôd. Vzniklo moderné otrokárstvo postavené na báze diktátu zisku a v štátoch bývalého komunistického bloku je už 27 rokov umocňované morálkou diktatúry kresťanského hierarchizmu, ktorá, žiaľ, posilnila „dobré obyčaje“ hierarchizmov zdedených z komunistického bloku. Je to daň za nekrvavú Nežnú revolúciu. Už 27 rokov narastá početná skupina zamestnancov opisujúc svoje moderné zotročenie, a všetci unisono zviditeľňujú tento problém, žiaľ, nikto ich doteraz nevidel.. Evidentne neexistuje vládna legalita, neexistuje ani zákon, ani kompetentný orgán. Evidencia spoločenskej rakoviny neexistuje, ba doteraz neexistovala ani definícia problému. Nepíše sa diagnóza, ani sa nelieči. Je to hniloba, akú medializujú mnohé investigatívne skupiny.
Dňa 15. 3. 2017 sme si pripomenuli tretie výročie úmrtia pani docentky Evy Jaššovej, ktorú sme registrovali ako jednu z prvých odvážnych obetí mobbingu z vysokoškolských radov. Patrila k tým, ktorí chceli ako vedeckí pracovníci na vysokej škole, šíriť svoju odbornú publikačnú činnosť. Ale to jej nebolo umožnené.
Zaujímavosťou sa stalo, že práve na prvej medzinárodnej konferencii, ktorá sa konala v parlamente (2013), mal podobné skúsenosti doc. Benčič, odvážny zástupca vysokoškolských profesorov. Svedčil o svojom životnom príbehu nepochopeného zamestnanca zo strany pani dekanky.
K týmto vysokoškolským profesorom sme registrovali aj obeť na Technickej univerzite, ktorá pre "maniere" svojho šéfa robila len podradnú prácu. Alebo obeť na Slovenskej akadémii vied. Doteraz sa z toho nevie spamätať. Našla si novú prácu na Univerzite Komenského ako asistentka vedúceho katedry. Aj keď mala vyššie vzdelanie ako sa na asistentku požaduje. Ale zostali jej trvalé následky. Nemôže prejsť okolo svojho bývalého pracoviska, lebo má zdravotné problémy. Celá sa trasie.
Napriek našej osvete, nášmu monitoringu na Slovensku je problém psychologického šikanovania a terorizovania na pracovisku zatiaľ zdanlivo latentný. Ani nie tak pre jeho absenciu v reálnom živote, ale kvôli nižšej úrovni právneho povedomia a čiastočne aj kvôli benevolencii a navyknutému tolerovaniu určitej miery hrubosti a šikanovania zo strany vlády a zo strany verejnosti. Subjektívny strach z poukázania na prípady šikanovania v práci pravdepodobne zatiaľ prevažuje nad odvahou dožadovať sa primeraného zaobchádzania zo strany vedúceho pracovníka resp. manažéra alebo nadriadeného.
História posledných dní nám ukazuje, že naša vláda a poslanci budú radšej "vyrábať populistické témy" mečiarových amnestií, na ktorých sa pokĺže právny štát než, aby čo najskôr riešili amorálne vzťahy na pracoviskách. Ale napriek týmto našim žabomyším vojnám v parlamente je dôležité, aby Európska komisia, čo najskôr prijala vysoko kvalitnú a potrebnú, preventívnu, legislatívnu ochranu zamestnancov.
