sa medzi nami šíri. Ani dnes po 4 rokoch neexistuje na Slovensku oficiálna, štátna inštitúcia, ktorá by psychický teror na pracovisku, mobbing, bossing monitorovala, postihovala.
Človek, ktorý by bol dokonalý a bezchybný a nedalo by sa mu v práci nič vytknúť je asi vzácna výnimka, ak vôbec taký človek existuje. Ale ako vieme, k manipulatívnym metódam patria aj lži, intrigy, podrazy toho najhrubšieho zrna a okolie, hoci ich vníma a vidí, alibisticky stiahne chvost a mlčí. Nikto sa nechce stať tým ďalším na rane. Niektorí tamojší zamestnávatelia sa vskutku k obetiam správajú ako otrokári. Ale peniaze nesmrdia. A tak náš človek skloní hlavu a maká za peniaz, ktorý by domácim za to nestál. Nie je to inak ani v ázijských firmách, ktorým z našich daní platíme výhodné podnikanie na našom území a ktorých manažéri nič nevedia o našej kultúre pracovných vzťahov.
Najväčším problémom skúmania každého prípadu mobbingu je otázka smeru medzi príčinou a následkom. Je otázkou, či je na príčine jeho vzniku zlá hierarchia v spoločnosti, ktorá umožňuje vedúcemu agresorovi v skupine nabádať ostatných k mobbingu, a to vyvoláva následok symptómy u šikanovanej osoby? Málokto v otázke mobbingu podá objektívny pohľad, či obeť, či agresor, obaja budú vždy presadzovať odlišné pohľady na situáciu.
Presadzovanie si svojich potrieb za cenu akéhokoľvek lobbingu – to je gorilí móres, neprináša žiadne riešenia pre občanov voličov. Súčasná spoločnosť odmietla existenciu vopred daných a všeobecných mravných noriem. Mierou všetkého sa stal človek a jeho túžby. Dôležité už nie je dobro a zlo, ale uspokojenie jednotlivca. Dobré je to, čo práve chcem. Sme svedkami silného subjektivizmu a relativizmu. Len aby som viac získal, tak nepozerám na to, že ohrozím životné prostredie a naruším medziľudské vzťahy na celej ulici.
Ľudské práva sú dnes viac o politickom boji, než o definovaní univerzálne platných hodnôt. Sme svedkami násilnej hodnotovej revolúcie, ktorá perzekvuje odporcov, vytláča ich na okraj a robí z nich nepriateľov spoločnosti. Za výdatnej pomoci médií a nehorázneho súdneho aktivizmu. Ľudské práva sa stali nedotknuteľnou mantrou západnej civilizácie, ale zároveň je takmer nemožné ich definovať, pretože tá istá civilizácia je schopná za ľudské práva vyhlásiť absurdné, dokonca aj vzájomne si protirečiace “práva“. Sú nedotknuteľné, ale neustále sa meniace.
V poslednom týždni nám médiá zase priniesli správy z vrcholovej politiky našich poslankýň Simony Petrik a Lucie Nicholsonovej.
http://www.pluska.sk/spravy/z-domova/simona-petrik-tom-co-ma-rodic-robit-ked-si-nemoze-zobrat-dieta-do-prace.html?utm_source=Pluska-2014&utm_medium=citajteviac&utm_campaign=vb2014
Novinári sa zamerali na aktivitu týchto žien, poslankýň, ktoré chcú zviditeľniť svoju úlohu matky. Aj oni majú svoje ľudské práva. Na presadenie svojich ľudských práv si dlhoročná poslankyňa Nicholsonová zriadila z poslaneckej kancelárie detský kútik. A všetci poslanci ticho súhlasia s jej konaním? Žiadne argumenty zo strany poslancov parlamentu novinári nenapísali. Každý poslanec mlčí, nevyjadruje sa. Občania slepo hľadia, ako si poslankyňa parlamentu spravila z poslaneckej kancelárie detský kútik.
Áno, tá istá civilizácia je schopná vyhlásiť, že konanie poslankyne parlamentu je v súlade s jej ľudskými právami. Má k dispozícii poslaneckú kanceláriu a ona môže rozhodnúť, ako ju bude využívať. Ale je absurdné, že ako matka by mala poznať svoju úlohu a ako poslankyňa parlamentu ovládať, že ju chráni zákon, ktorý jej po narodení dieťaťa dáva nárok na peňažnú pomoc v materstve. Ako chce pomáhať občanom, ktorí sa na ňu obracajú? Koho z občanov, ktorí ju zvolili do parlamentu, sa pani poslankyňa Nicholsonová pýtala, či môže poslaneckú kanceláriu použiť na detský kútik?
Ja som pani poslankyňu oslovila v roku 2012 ako kolegyňu, poslankyňu a skúsenú političku, aby mi pomohla s prípadom Kataríny Sýkorkovej, ktorej manžel vzal za pomoci sociálnych kurátorov a policajtov deti a umiestnili ich do Krízového centra v Lučenci. O tom matku neinformovali. A ani otec detí ju neinformoval. Pani Nicholsonová už vtedy mohla matke pomôcť. Ako skúsená poslankyňa. Matka si bránila svoje práva. Proti mašinérii štátnych úradníkov na súde skončila s diagnózou paranoidná. Aj napriek tomu, že deti na otázku, komu by šli, odpovedali, chceme bývať s mamou a otca budeme navštevovať. Nestalo sa po vôli detí. Matka detí je duševne zdravá, žiaden lekár, ani psychiater v doterajšom priebehu konania nedal návrh, aby matka maloletých detí bola vyhlásená za nespôsobilú na právne úkony a rovnako nikto nevyhlásil matku za nesvojprávnu.Jediná duševná diagnóza u matky je situačná depresia vyvolaná útokmi zo strany štátu pod manipulačným vedením otca maloletých detí. Dnes sa už nemá matka maloletých detí, kde s deťmi stretávať. Tá istá civilizácia je schopná za ľudské práva vyhlásiť absurdné, dokonca aj vzájomne si protirečiace “práva“.
Pani Nicholsonová, viete pomôcť tejto matke a poskytnúť jej Váš detský kútik, kde by sa so svojimi deťmi stretávala?
