Vchádzam do miestnosti, kde ma s milým úsmevom víta moderátorka. Vymieňame si informácie o tom, ako sme počas včerajšieho dňa posielali e-maily našim novinárom.
A prídu vôbec? Pozerám na hodinky, je deväť hodín štyridsať minút. Malá sála sa pomaly zapĺňa. Do posledného miestečka. Pripravujú sa kamery, všímam si logo našich známych televízií: Markíza, Joj, či TV Bratislava. Príprava notebookov v rukách niektorých novinárov, ma nenecháva na pochybách, že ideme do tuhého.
„Dobrý deň“, milo sa prihovára naša moderátorka k prítomným novinárom, ako aj k obetiam, ktoré sa nebáli prísť.
Prečo a ako som sa dostala k problematike mobbingu?
V roku 2000 som nastúpila na úrad práce, kde prichádzali nezamestnaní s tým, že ich z pracoviska vytlačil zamestnávateľ. Hľadali pomoc na úrade práce. Prípad za prípadom každý deň.
V roku 2008 som na pracovisku sama zažila tlak zo strany zamestnávateľa. „Dokedy tu chcete byť, vari tu nechcete ostať do dôchodku? Dala som Vám už ponuku z internetu, je ich tam dosť. Dohodli sme sa, že skončíte do konca roka a teraz je už máj a Vy ste stále ešte tu.
Je veľa spôsobov, ako sa zo zamestnanca stáva obeť nežiaduca. Kde to žijeme? spomenula som si na obete z úradu práce, akým psychickým tlakom museli odolávať.
V tom čase som ešte nevedela o mobbigu, o bossingu ani o tom, že v krajinách Európskej únie sa tento problém vyriešil legislatívnou úpravou. A u nás na Slovensku?
Pustila som sa do skúmania problému vytláčania zamestnancov z pracoviska s cieľom legislatívnej úpravy aj na Slovensku.
V ďalších vstupoch o svojich praktických skúsenostiach s mobbingom, bossingom porozprávali PhDr. Ivetka Šípošová, doc. PhDr. Eva Jaššová PhD. a Ing. Soňa Ďurčová.
Odvážne vystúpili aj tri obete, ktoré popísali praktické skúsenosti so psychickým terorom na pracovisku, s ponižovaním ľudskej dôstojnosti.
A teraz môžete klásť otázky. Vyzvala novinárov moderátorka. Len jedna novinárka mi položila otázku priamo. Nikto viac. Prečo? Na tlačovkách s predsedom vlády, či ministrami vedia klásť otázky.
Naša milá moderátorka sa poďakovala všetkým prítomným za účasť.
Po skončení tlačovky prišla za mnou jedna z prítomných novinárov, keď som Vás počúvala, spomenula som si na nášho šéfa. Presne toto zažívame už pekných pár rokov. Ale čo nám ostáva? Zvykli sme si. Ani u nás na pracovisku vedúci nikoho nechváli.
Áno, je to vysoko tabuizovaná téma, netreba si špiniť ruky. Ani naši novinári to nemajú na pracovisku „ružové“. Vládne tam boss, ktorý riadi. Jeho riadenie sa obmedzilo na „akúsi“ výmenu podriadených zamestnancov: „Vonku mám za Vás desať náhradníkov.“
Kto chce byť úspešný novinár? Aj tu vládne diskriminácia na trhu práce, a ešte k tomu zamestnávateľ našiel legálnu cestu, ako sa zbaviť nežiadúceho zamestnanca. Tak na to treba mať dobrý žalúdok.
Spoločnosť ich priviedla k pasivite, lebo v prípade výskytu mobbingu sa nevedia na koho sa obrátiť o pomoc. Ale pokiaľ sa psychický tlak dá vydržať, tak to ide. A čo keď utrpí moje zdravie, hlavne mám v týchto ťažkých a tvrdých podmienkach prácu. A preto radšej každý mlčí.
Kam by išli, keď na Slovensku, ako informovalo v piatok Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, bolo v máji bez práce 13,19 percenta obyvateľov. A v júni stúpla nezamestnanosť na 13,34 percenta. Počet registrovaných nezamestnaných, ktorí mohli nastúpiť do práce, v júni presiahol hranicu 360 000 ľudí. Oproti predchádzajúcemu mesiacu sa rady nezamestnaných rozšírili o 4190 ľudí. V porovnaní s vlaňajším júnom, keď miera nezamestnanosti bola tesne pod 13 percentami, pribudlo na Slovensku 14 200 ľudí bez práce.
