Alebo: Jednoducho v riadiacich pozíciách sú ľudia buď so širokými lakťami a dlhými jazykmi, čiže morálne na nízkej úrovni alebo potom ľudia, ktori kývnu na čokoľvek a je im bližšia košeľa než kabát (samozrejme česť výnimkám ). A pokiaľ sa toto nezmení, tak môžeme prijať ďalšie zákony a zamestnanec, pokiaľ nie je dostatočne odolný a nejde súdnou cestou, stále bude ťahať za kratší koniec.
Toto sú dve reakcie našich občanov na otázku medializovaného prípadu pána učiteľa Otta Žarnaya.
Ale konečne bolo potrebné pre našu spoločnosť niekde začať a k tomu určite prispela aj prvá konferencia o mobbingu, bossingu, ktorú zorganizovali Nové školské odbory. Pribúda počet obetí mobbingu z radov učiteľov rôznych typov škôl. Na tejto konferencii bola aj TV JOJ, ktorej som poskytla rozhovor na tému, prečo je u nás veľká nezamestnanosť, prečo majú sestry také nízke platy, prečo bojujú zdravotné sestry za zvýšenie platu, prečo tvoríme toľko zákonov, ktoré sa nevedia aplikovať, prečo neexistuje zodpovednosť poslancov parlamentu za svoje zákony, prečo...... Na Slovensku existuje moc aj v médiách, čo potvrdilo, že o tomto rozhovore nevyšlo ani písmenko.
Podľa samotných svedectiev, ktoré na konferencii predniesli učitelia, existuje obrovské šikanovanie v radoch učiteľov, kde najsilnejšie útoky sú z radov riaditeľov školy (bossing) a v menšej miere z radov kolegov (mobbing).
Naši rakúski kolegovia sú v boji proti mobbingu podstatne ďalej a zaznamenali už šikanovanie aj z radov rodičov žiakov a vzájomné šikanovanie medzi žiakmi.
Jeden z prvých prípadov, ktorý sme zaznamenali v našom OZ Práca a vzťahy, bol prípad učiteliek materskej škôlky v Bratislave. Podobne ako u pána učiteľa Otta Žarnaya aj tu sa pani riaditeľke nepáčili aktivity mladých učiteliek, cítila sa byť nimi ohrozená, a preto sa rozhodla tvrdo ich prácu podceňovať. Akokoľvek sa snažili a ukazovali, že ich práca s deťmi baví, že ich deti majú rady, nikdy jej nebolo nič dobré.
Nepomohli im ani rada rodičov, ani starosta, ani zriaďovateľ materskej škôlky, ani školské odbory, ani Inšpektorát práce, ani Slovenské národné stredisko pre ľudské práva, ani Ministerstvo školstva SR. A čo súdna cesta. Pri prvom pojednávaní sme mali dojem, že právo a spravodlivosť v tejto krajine funguje. Sudca vytýčil druhé pojednávanie a dal predvolať pani riaditeľku. Žiaľ neprišla. Prečo? Nikto jej nič do poštovej schránky nedoručil. Pán sudca mal trpezlivosť a zopakoval predvolanie.
Na treťom pojednávaní prišlo k zmene, sudca obrátil postoj a svoje rozhodnutie o spravodlivosti zrazu prešlo v prospech riaditeľky materskej škôlky, ktorej patrí moc rozhodnúť sa, koho bude mať na pracovisku. A to všetko napriek tomu, že nám prednášal dlhú záverečnú reč o zneužití postavenia riaditeľky materskej škôlky, ktorá sa svojím konaním dopustila porušenia ľudskej dôstojnosti.
Kto má ešte väčšiu moc, ako sudca, ktorý má rozhodovať v tejto krajine nestranne a spravodlivo? Naše prípady dokazujú, že ani jedna obeť mobbingu sa predsa nebude súdiť, ak v konaní páchateľa mobéra v tomto prípade riaditeľky materskej škôlky by bol zachovaný zákon. Ale tu bol priamy úmysel aj s následkami pre obeť mobbingu - poruchy spánku nervozita, podráždenosť, problémy so sústredením, vnucujúce sa myšlienky na samovraždu, pocity strachu, obava z opakovania situácie zo strany páchateľa.
Náš výskum pokračuje: Obete mobbingu nám na otázku, aký majú pocit bezpečia pomocou pracovného prostredia uvádzajú, že nemôžu zabezpečiť záruku bezpečnosti na pracovisku. Obete mobbingu sa tiež vyjadrili aj o pravidelnom psychickom týraní a vyhrážkami mobéra. To znamená, že vplyvom útokov mobéra na obeť došlo u našich klientov k zníženiu vnímania ovplyvniť svoju bezpečnosť na pracovisku. Potvrdil nám to aj prípad medializovaného učiteľa pána Žarnaya. Ale na rozdiel od iných prípadov na tomto učiteľovi sa „priživujú“ médiá svojou senzáciou a poslanci politickými rečami. Ako však pánovi učiteľovi pomôžu, nedostaneme odpoveď.
Ako ďalej ukazuje náš výskum, je veľa občanov, ktorí sa nevedia v prípade násilia na pracovisku kam obrátiť, preto pokračuje aj naša cesta zviditeľniť problémy občanov v rámci Komisie proti násiliu, ktorej vznik iniciujem v parlamente.
