o pomoci občanom. Z celého kolosu nášho parlamentu v tomto končiacom volebnom období mali prospech tí, ktorí mali svoju väčšinu poslancov. U nás to bola politická strana SMER. Predkladanie zákonov opozičnými politikmi sa stalo úplne zbytočné. SMER vždy rozhodol počtom svojich hlasov, či sa zákon schváli. Hľadieť na takéto parlamentné divadielko možno zdôrazniť otázkou, prečo to dosiaľ za 26 rokov vývoja našej demokracie nikto nezviditeľnil? Koleso stále nových a nových zákonov predkladalo aj politické hnutie OĽaNO. Akoby nevedeli, aká je stará, zaužívaná náplň práce poslancov, ktorých si občania volili do parlamentu. Ale nechceli vytŕčať z radu.
Množstvo zákonov, ktoré nám vládnuca strana SMER schválila, mali a majú zle nastavený systém kontrolného mechanizmu. Ak sa aj nejakému opozičnému poslancovi podarilo poslancami SMERu schváliť jednu novelu zákona, tento poslanec potom nikdy nesledoval, ako sa „jeho“ zákon aplikuje v praxi. Prijatím návrhu zákona poslanecká práca skončila.
Nikto z poslancov nevie, čo je to aplikované právo. Nikto nepozná dopady nových zákonov na občanov. A práve v tomto mieste by mala začať druhá fáza legislatívnej činnosti, či náplne práce poslancov – mali by dosledovať dopad nových zákonov na životy občanov. Je to predsa súčasť zákonotvorby, alebo si myslíte že nie? Tak sa Vás opýtam: Ako zistí výrobca automobilov či jeho produkt bude žiadúci? A zákonotvorba je tiež len produktivita. A keď nás nezaujíma, čo produkujeme a pre koho, potom sa nesmieme čudovať, že sudcovia, prokurátori, policajti si robia čo chcú. A chudáci trpiaci poškodení platcovia daní sú odkázaní do ničoty. Nikto im nepomôže.
Prax na Slovensku je taká: Nikto nemá právo vysvetľovať zákon, iba Najvyšší súd a Ústavný súd. Ale nikto sa taktiež nedostane na Ústavný súd ,aby sa mohol opýtať, či jeho zamestnávateľ neporušuje jeho ľudské práva. Takže zákon si vysvetľuje mobbér tak, ako sa jemu chce, a sudca mu to odklepne – veď silnejší musí mať pravdu, no nie? Keď zamestnanec vstupuje do firmy, zamestnávateľ mu rovno oznámi: „Zákon skončil pred bránou mojej firmy.“, alebo „Zákon som ja a kto ma nebude poslúchať, môže odísť, zástupy nezamestnaných čakajú pred bránou.“, alebo vám povie „Ty sa sem nehodíš.“ A prijme si nekompetentného príbuzného, a my sa potom prekvapene pýtame, prečo sa poschodová budova v strede mesta prepadla pod zem. Zamestnávatelia majú aj svojich poslancov a tí im „ušijú zákon na mieru“. Viem, že žijeme v krajine plnej bezprávia a o tom si píšeme našu históriu budovania demokracie. Od príchodu do parlamentu bojujem, aby sa občania zobudili a nenechali si porušovať ľudské práva. Každá politická strana chcela občanom pomôcť. Boli to všetko sladké reči pomocou kľúčeniek kalendárov, gulášu , pivečka a pod. A rovnako je to aj dnes.
Ale po voľbách zaviedli tvrdý režim. Dnes som bola u súdneho exekútora, ktorý vedome porušuje zákon prijatý v parlamente. Je mu to jedno, tak ako stovkám iných exekútorov. Všetci sa chcú nabaliť na utrpení prenasledovaných občanov. Každému povinnému najprv zablokujú účet a potom mu dovolia podať námietky. Tie sa riešia na súde. A kolobeh bezprávia začína. A to všetko, ako vravia naši štátni úradníci, je v súlade so zákonmi. V tomto utrpení žijeme už 26 rokov.
O chvíľu tu máme voľby. Vážení občania, nebojte sa voliť Priamu demokraciu č. 1, č. 5, č, 9, č 12. Prečo? Napríklad preto, lebo už nebudem môcť Vám pomáhať. Aj ja sa stanem len obeťou tejto bezprávnej spoločnosti. A jediné čo tu ostane bude história našich 735 prípadov obetí mobbingu, obetí bezprávnej spoločnosti.
