Chcem zdôrazniť, že náš demokratický štát neexistuje tak, že to garantuje nejaký zákon alebo nejaký dokument, ale hlavne tak, že má svojich občanov a hlavne že títo občania majú zákonodarnú moc. A teda priamu alebo zástupnú moc majú v rukách občania. Zákon sú občania. Toľko o zákone.
V našej demokratickej histórii štátu sa nám predvádzali rôzni zástupcovia občanov. Presadzovali a stále sa snažia presadiť vlastnú vôľu v novelizáciách zákonov a často bezohľadne aj proti vôli občanov tvoria špecificky ústavne zakotvený bezprávny systém. Subjektívne novely a egoisticky presadzované zákony boli a sú obvykle schvaľované bez konzultácie s občanmi. Boli a sú nastavené proti slušným občanom našej republiky.Táto prax dokazuje, že skutočnú moc nad našimi občanmi majú vo svojich pazúroch rôzne elitárske oligarchie, ktoré si nahonobili svoje majetky podvodmi v privatizačných machináciách a v neskorších finančných podvodoch. V ich prospech sú prijímané nové a novšie novelizácie. Vážení zákonodarcovia, zamyslime sa, komu sa od roku 1989 polepšilo? Komu štát garantuje vysoké príjmy a vysokú životnú úroveň? Odpoveď je jasná. Polepšilo sa ústavným činiteľom, polepšilo sa poslancom parlamentu. A to v každom volebnom období. A tvárili sa akoby sa občanom vodilo tiež dobre. Dnes si môžeme dať otázku? Nie je im hanba? A to nehovorím ešte o bočných príjmoch zakorenených poslancov, ktorí majú podchytené miestne samosprávy alebo vedia zariadiť eurofondík pre priateľa, či štátne dotácie pre podnikavých súkromníkov. Takíto zakorenení poslanci sa starajú v úvodzovkách o svojich voličov iba raz za štyri roky, aj to iba tak štyri týždne. Vyrážajú na poslanecké turnusy iba tesne pred voľbami a vôbec ich nezaujímajú starosti slovenských občanov! Zákony umožňujú zdierať najchudobnejšieho občana. A dokonca aj vtedy , ak ho obhajujú advokáti, ale len fiktívne a reálne mu ešte aj poškodia...je to normálne? Medzi nami ľuďmi je to definované ako bezprávie pre občanov a privilégiá pre právnickú oligarchiu. Štát garantuje vysoké ceny za právnické služby. Právnik je dobre platený ako exekútor, notár, advokát či právnik v štátnom úrade. A vždy si môže privyrábať bez kontroly a bez daňového priznania. Zneužitie svojho poslania si nenechá nikým dokázať ani skontrolovať. Advokácia je štát v štáte. Štát garantuje advokátske služby aj pre nemajetných občanov, ale iba na papieri. Ak je advokát nedostupný pre neodkladné úkony, tak má nemajetný občan smolu a môže si nohy uchodiť, advokáta nedostane. Ako je možné a či je možné odstrániť tento nehorázny stav? Zatiaľ sa nám predlžujú súdne konania a občania dovolávajúci sa svojho práva sú odročovaní a odročovaní. Čo robiť proti týmto koreňom súdnych prieťahov. Stačila by jedna vyhláška ministerky spravodlivosti. Postačilo by, ak by svojou vyhláškou obmedzila počet úkonov, napríklad jeden súdny proces na dve platené pojednávania. Ostatné súdne úkony by boli neplatené, nezaplatili by sa ani sudcovi, ani prokurátorovi ani advokátovi. Každé pojednávanie nad rámec dvoch pojednávaní by bol dôvodom na zníženie odmeny. Takže po niekoľkých úkonoch navyše, by nemuseli mať zaplatené nič. Súdne spory by sa rýchlejšie skončili, vymožiteľnosť práva by sa zlepšila. A čo nie je zanedbateľné, odmeňovanie by nebolo krkolomne horibilné, ale bolo by primerané a bonus pre spoločnosť by bol pokles korupcie medzi advokátom a justíciou.
Takmer vo všetkých volebných programoch politických strán aj kandidátov na prezidenta vidíme a videli sme deklarácie o znížení miery korupcie, že vraj na zníženie vymožiteľnosti práva. Takmer každá vláda si do programového vyhlásenia vlády dávala ten istý cieľ. Ako vždy aj teraz po voľbách a po sto dní vlády voliči sú sklamaní a zisťuje sa vzostup korupcie a pokles vymožiteľnosti práva. Preto sa pýtam dokedy môže ešte korupcia stúpať a vymožiteľnosť práva klesať?
Neprestávam vychádzať z údivu, aký je pekelný stav nášho bezprávneho štátu. Znovu uvediem prípad matky milujúcej svoje deti, ktorý ani médiá nenapíšu. Prečo? Pre veľké množstvo útlaku, ktorý sa zosypal na matku maloletých detí zo strany štátnych orgánov. Sudca v Brezne odňal tejto matke deti na základe psychiatrického posudku. Tento bol vypracovaný na jednom stretnutí s matkou. Na pojednávaní vypovedal psychiater, že vyšetrovanie trvalo cca dve hodinky. Diagnóza znela paranoia (zdĺhavá duševná porucha charakterizovaná bludnými predstavami, vzťahovačnosťou, žiarlivosťou a ďalšími príznakmi).Súd nezisťoval či je matka svojprávna. Matka márne 4 roky bojuje. Postupne oslovila poslankyňu Nicholsonovú ako skúsenú političku, poslankyňu Jurínovú ako predsedníčku Výboru NR SR pre ľudské práva a národnostné menšiny, pána prezidenta, úrad vlády, ministra práce, sociálnych vecí a rodiny....snáď všetky štátne inštitúcie, ktoré boli zriadené na pomoc občanom. Čím viac ich oslovovala, tým horšie bolo pre ňu. A pre odborníkov zo štátnych úradov bol cieľ jasný: urobiť z nej pacienta s diagózou paranoia.
Naši politici, ústavní činitelia, vláda SR sú hlavnými protagonistami „slepej baby“ alebo jednoducho podvádzajú občanov kriminálnymi manévrami na ochranu svojich priateľov. Sme hluchí a slepí voči páchanému násiliu, a to nielen voči tejto matke. Deti jej štát odňal a zveril otcovi. Z matky, ktorá nebola vyhlásená za nesvojprávnu, a tiež má spôsobilosť na právne úkony, sa postupne stáva ľudská troska. Kto pripravil matku o deti? Nepomohli jej štátne orgány, ani vládni činitelia, ani poslanci parlamentu. Všetky podnety, ktoré im podala, vyzneli zúfalo a niekde sa stratili, akoby boli zametené pod koberec. Kam sa môže táto matka ísť sťažovať, že prišla o deti a ešte aj o svoje zdravie? Tento prípad je akýmsi príkladom našej ilúzie o demokracii a o slobode, po ktorej občania túžili po roku 1989. Namiesto toho však občania vidia ako politici, sudcovia a médiá ťahajú za jeden povraz a neváhajú klamať občanov rovno do očí.
Bezprávie a korupciu máme zakotvené aj v Ústave. Podľa našej Ústavy nie každý sa môže domáhať svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zákonom ustanoveným postupom, pretože novelizované zákony znemožňujú občanovi toto právo využiť. Na jednej strane sa píše v Ústave, že občan sa môže obrátiť na Ústavný súd, ale na druhej strane sa od občana vyžaduje presný jurisdikčne formátovaný a v úvodzovkách scenár, podľa ktorého Ústavný súd bude akože postupovať a tento formátovaný scenár musí občanovi napísať akože právnik, lebo inak jeho podanie bude zamietnuté. Čo je to, ak nie korupcia?Je to zabezpečenie príjmov sudcom a zabezpečenie príjmov advokátom. Toto je úradne zakotvená korupcia. Zároveň je to bezprávie, lebo občan, ktorý je poškodený, má zásadnú prekážku vo vymáhaní práva, ak je zároveň aj chudobný. Ako postupovať v prípade matky maloletých detí, ktorá nemá na drahého advokáta? Obrátila som sa v mene matky maloletých detí a požiadala o pomoc pri výklade zákonov na Najvyšší súd Slovenskej republiky a tu je jeho odpoveď: „Od 1. júla 2016 sa sporové a nesporové konania na súdoch začali riadiť novými pravidlami, čo znamená, že od 1. júla 2016 stratili ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku platnosť a účinnosť. Zjednotenie odlišných názorov na procesnú úpravu, ktorá už stratila platnosť a účinnosť, stráca praktické opodstatnenie. V prípade procesných otázok, ktoré súdy riešili podľa doterajších ustanovení Občianskeho súdneho poriadku spravidla už nemožno nájsť kontinuitu s novými procesnými kódexmi, ktoré vychádzajú z iných zásad a princípov.“ Ale to, či tento výklad Najvyššieho súdu SR matke pomôže odstrániť bezprávie, o tom tam nie je ani slovo.
