Takto som sa prihovorila prítomným občanom na 1. medzinárodnej konferencii o mobbingu, ktorá sa konala priamo v parlamente v roku 2013. Bola to prvá lastovička, ktorá mala oboznámiť našu vládu a poslancov parlamentu o problémoch občanov v našej krajine, ktoré sa okolo nich vyskytujú. Poslanci parlamentu neprejavili záujem o problémy občanov. Rovnako odignorovala konferenciu aj naša vláda. Na ďalšej medzinárodnej konferencii o mobbingu v Košiciach sme zistili, aké je potrebné, aby sa ľudia venovali problémom, ktoré sa okolo nich vyskytujú. Poznatky z obidvoch konferencií sme zaznamenali do Zborníkoch a uložili do našich knižníc. Priniesli sme dôležité skúsenosti historického vývoja ľudských vzťahov na pracoviskách za posledných 25 rokov, ktoré nás viedli k uplatňovaniu práva a zákona v praxi. Zaznamenali sme v nich bezprávny stav v našej spoločnosti. Prečo tomu tak je? Podstatou tohto stavu je deficit koreňa práva. Aplikované právo na Slovensku je nulové. Právnemu systému chýba „koreň života“. Koreňom zákona je právnik, ktorý je schopný vysvetliť fungovanie zákona. Ale na Slovensku je to ako v džungli - právo vysvetľovať zákon majú iba Najvyšší súd SR a Ústavný súd SR. Nikto z radových občanov Slovenskej republiky sa však nedostane ani na najvyšší, ani na ústavný súd a nemôže sa opýtať, či jeho zamestnávateľ neporušuje jeho ľudské práva. Keď zamestnanec vstupuje do firmy, zamestnávateľ mu oznámi: „Zákon skončil pred bránou mojej firmy. Zákon som ja a kto ma nebude poslúchať, môže odísť, zástupy nezamestnaných čakajú pred bránou.“ Alebo vám povie: „Ty sa sem nehodíš,“ a prijme radšej nekompetentného príbuzného.
Prax nám ukázala a to sa potvrdilo aj v uplynulom týždni, že súdne procesy našich prípadov sú stále na súdoch. Existuje akási „slovenská súdna šablóna“, podľa ktorej predsedovia senátov pojednávajú všetky prípady porušovania zákona z oblasti pracovného práva. Je to o sudcoch a ich prístupe k spravodlivosti. Ak chcete nájsť múdreho a spravodlivého sudcu,niekedy musíte ísť do zahraničia. Postup je zdĺhavý, ale možný. Musíte vyčerpať všetky zákonné prostriedky na Slovensku a potom ísť až do Štrasburgu. Aby sa Slovenská republika kompatibilne integrovala v spoločenstve vyspelých štátov sveta, aj u nás musí prebiehať humanizačný proces pracovnoprávnych vzťahov. Chýba nám ako soľ do kuchyne, bez tohto procesu nám hrozí vyčlenenie zo spoločenstva vyspelých štátov.
Pozorujeme, že ľudia každé 4 roky s dôverou volia zástupcov do parlamentu a dúfajú, že sú to tí, ktorí budú občanov dôsledne zastupovať a tiež pravidelne informovať. Zvolení poslanci navonok chcú robiť rozhodnutia akože v prospech ľudu. Nedokážu to? Prečo? Lebo si musia zabezpečiť sponzora, ktorý „prefinancuje“ ich volebnú kampaň. Kto má peniaze vysadí pri cestách „billboardy“ a platí kampaň v médiách. Počas volebného obdobia sú poslanci ako rozhnevaní „zvlčilí bratia“, každý očierňuje, vyťahuje na druhého špinu a snorí, čím by ešte ublížil. Slováci majú radi „tradície“. Nič nové neprinieslo ani politické hnutie Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti. Občanov oklamali, že oni „nie sú strana. Žiadna nová politika, ale zvieracia, vlčia politika – kto nevyje s nimi, zavýja proti nim, a toho treba roztrhať. Ako to v našej politike vlastne bolo? Rabovačka vo veľkom štýle pokračuje až do dnešných čias, a neobchádza ani cirkev. Je tu hlas volajúceho na púšti. Občan s hrôzou zisťuje, že ani v tomto volebnom období nenachádza politickú vôľu vlády k hľadaniu spravodlivosti. Občan nemá, ako vymáhať svoje práva. Niektorí si naivne myslia že hádam kresťan-politik by mohol byť príkladom na zmenu, a kto, ak nie kresťanský politik?! Chyba! Kresťanských politikov je v parlamente ako maku, všetci sú „poctiví kresťania“, to je nová devíza, kedysi to boli „poctivo zarábajúci“, ale diablovo semä sa nezaprie. Je to záhada? Máme vládnu stranu, v ktorej sa hrajú poslanci na „všemohúcich zametačov“, čo zametú pod koberec akúkoľvek špinu, a máme tu akéhosi opozičného „snoriča“, ktorý vyhrabáva spod koberca každý chlp. Pýtam sa: Ktorého z nich zaujíma holý život občana? Ba je to ešte horšie. Keď som navrhovala rozumné zákony v prospech slušných občanov, z každej strany som dostávala iba podrazy. To je politika? To je hnojisko a špina. V takom chlieve ako je náš parlament sa ochrana občanov nedá presadiť – nijako. Niektorí si naivne myslia, že hádam kresťan-politik by mohol byť nositeľom radostnej zmeny. Vláda Čarnogurského nestačila, vlády Dzurindu tiež nestačili, a stále sa ešte nájdu voliči, ktorí si myslia že evanjeliové požiadavky sú garantované názvom strany „kresťanská“. Je to podvod! Náš parlament je ukážkou samoľúbych vyhlásení a rétorických cvičení. Je tam plno bahna a hnoja od lobistických presadzovaní účelných zákonov v prospech najbohatších. Je tam púšť ľudského ducha pre nedostatok súcitu a pre neochotu súhlasu s najtrpiacejším občanom. Úspechom našej osvety bez bulvárnych médií je, že sa zvyšuje počet občanov, ktorí prejavili záujem o veci verejné, ktorým nie je jedno, v akej spoločnosti budú žiť ich deti. Dobrá vec sa šíri sama. Potvrdili mi to aj posledné stretnutia s občanmi. Za všetky len jeden z nich: "Pri čítaní príspevkov som zistila, že som i ja obeť mobbingu. Tiež už piaty rok som denne šikanovaná zo strany nadriadenej /v štátnej správe/ a to takým spôsobom, že idem ráno do práce a neviem akú prácu budem vykonávať, Sústavne musím celodenne vykonávať inú prácu, nie takú, akú mám v pracovnej náplni a pracovnej zmluve. Keď som sa ozvala, dostala som porušenie pracovnej disciplíny a možnosť dať výpoveď. Samozrejme, že potom svoju prácu zvládam len, ako sa vraví z posledných síl. A to mám aj hmotnú zodpovednosť za finančné prostriedky. Žiaľ v tejto dobe sa nedovoláte pravdy a samozrejme ostatné kolegyne sú na strane nadriadenej, lebo by tú prácu museli vykonávať i ony. No a naposledy došlo ku konfliktu zo strany nadriadenej – povedala mi , že ma majú všetci plné zuby. Samozrejme za prítomnosti ostatných kolegýň a ešte mi povedala aj meno zamestnankyne, ktorá sa vraj na mňa sťažuje. Pritom s ňou ani neprichádzam do styku, nakoľko sa jedná o domovníčku a kuričku. Kolegyne so mnou komunikujú len cez zuby, ale pani nadriadená dosiahla svoje, psychicky som sa zrútila a musela mi volať sanitku. Teraz som práceneschopná a neviem, čo ma čaká, keď sa vrátim do práce. Ale konečne som našla niekoho, kto chce tieto obludné vzťahy riešiť."
Občana vo vzťahoch na Slovensku opíšem v jednej vete: Občan nemá právo na nič, je zodpovedný za všetko a každý omyl, či výstrelok vlády aj parlamentu musí zaplatiť občan.
