Programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky začína slovami:
„V parlamentných voľbách dňa 10. 3. 2012 občania podporili realizáciu programu založeného na spoločenskej stabilite, istotách pre ľudí a proeurópskej orientácii.“ Môžeme iba súhlasiť s dôvodmi, pre ktoré občania takto volili, a pridávame dôraz, volebné fakty hovoria aj o iných – spodných prúdoch v spoločnosti.
V posledných parlamentných voľbách občania SR ukázali svoju podporu sociálno-solidárnej vláde, ale silným a temným hlasom vyjadrili aj túžbu mať sociálno-právny štát. Ukázali svoju túžbu po riešení sociálno-právnych otázok v ľudských intenciách spravodlivosti.
Občania Slovenskej republiky žiadajú právny štát s ľudskou, ale najmä etickou, a predovšetkým spravodlivou tvárou. Moji voliči ma presvedčili,že sa im nepáči súčasná situácia násilia a moci v „našom právnom štáte“ Moji voliči z vlastnej skúsenosti vedia, že náš štát je majetkom boháčov, tých, ktorí si kupujú politikov, aj poslancov; a zároveň vedia, ako má veľmi ďaleko náš štát od právneho štátu.
Vláda, ako to uviedla vo svojom Programovom vyhlásení vlády SR, má svoj cieľ zvýšiť kvalitu života občanov a sľubuje, okrem iného, že zameria pozornosť na reálne zvyšovanie zamestnanosti, ďalej na sociálnu ochranu finančne slabých občanov, aj na minimalizáciu sociálneho vylúčenia, tiež na vysokú úroveň vzdelávania, na odbornú prípravu, alebo aj na zdravie občanov, na podporu vedy, na výskum a inovácie, a podobne.
Súhlasím s vyslovenými cieľovými ideami Programového vyhlásenia vlády SR, ale považujem ich v tej forme, ako boli prezentované, za inkoherentné a diskordantné s praktickou stránkou veci, de facto nerealizovateľné.
Vezmime si sociálny problém, pre občana najdôležitejší: Zamestnanosť. Programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky sa tejto problematike venuje na strane 18 a na strane 19.
Vo svojom Programovom vyhlásení vlády SR vláda vynechala reálny spôsob riešenia: Stratégia tvorby pracovných miest a budúcnosť práce v zamestnaneckom pomere musí mať také vnútorné a vonkajšie prostredie, ktoré je schopné priebežne obnovovať rovnováhu medzi dvomi miskami váh:
1. ekonomické potreby podnikateľov a celej spoločnosti na jednej miske, a
2. schopnosť efektívne motivovať zamestnancov na miske druhej.
Kroky, ktorými sa uvedený stav dá dosiahnuť, napríklad pevne stanovenými pravidlami na trhu práce s pozitívnymi štátnymi stimulmi pre dynamické prijímanie nových pracovných síl – ako istota pre zamestnávateľov; a obmedzeným prepúšťaním zo zamestnania – ako istota pre zamestnancov; také kroky mali byť aspoň načrtnuté.
Poučme sa od politík vyspelých štátov Európskej únie. Roky tolerované praktiky nespravodlivého a neetického vyháňania zamestnancov z pracovísk si vyspelé štáty Európskej únie vyriešili legislatívou, sociálnu rakovinu už nepoznajú. Hovorím o Švédsku, Francúzsku, Nemecku, Švajčiarsku, alebo Rakúsku. Podobné roky sociálnej choroby budú musieť skončiť aj u nás – legislatívnou úpravou. Dovtedy si musíme priznať, zatiaľ žijeme v bezprávnom štáte v ktorom bujnie sociálna rakovina.
Psychický teror na pracoviskách bol pomenovaný už dávnejšie ako mobbing, bossing, a v niektorých štátoch Európskej únie boli aktualizované právne úpravy na elimináciu uvedených sociálnych rakovín. Štát môže, ba musí vstupovať, stimulovať, robiť rozvoj dosiahnuteľným uplatňovaním pevne stanovených stimulačných pravidiel a zákonov, ktoré budú čitateľne a predvídateľne riešiť nežiaduce zmeny v globálnom prostredí. Štát by mal byť rodinným mediátorom, ktorý nedovolí silnejšiemu členovi rodiny žrať do prasknutia, a nemal by dovoliť ani umieranie na ulici inému, mentálne, fyzicky, či obojako slabému členovi rodiny!
Kvalitné pracovné miesta sa tvoria v procese zdokonaľovania ľudskej práce, inými slovami zvyšovaním ceny práce. Cieľom vládnej politiky zamestnanosti je aj tvorba trhovo konformných nástrojov, a tiež takých pracovných podmienok, aby hospodárstvo nielen efektívne využívalo pracovnú silu, ale, aby ju aj kvalitatívne rozvíjalo a pridávalo jej hodnotu.
Pre každého občana Slovenska je dôležité mať prácu. Preto je zarmucujúce zistenie, a zároveň veľmi znepokojujúce pre našu mládež, ako roky tvrdého elitného štúdia ukončeného univerzitným diplomom, padajú do balastu sociálnej rakoviny, lebo nie je možné nájsť pracovisko, kde by fungovali dobré pracovné vzťahy budované na princípoch bratstva, vzájomnej úcty, rovnosti, slobody a základných práv ľudí. Na našich pracoviskách nie je možné, aby sa obojstranne výhodne využívala pracovná sila, ako v prospech zamestnávateľa, rovnako aj pre úžitok zamestnanca, a zároveň, s rozvojom úrovne zamestnávateľa, aby sa rozvíjala aj hodnota práce zamestnanca.
V súčasnosti majú zamestnávatelia evidentný trend zakonzervovať a blokovať vývoj ceny práce, a žiaľ, legislatíva im v tom pomáha, čím si ikonicky rámujú bezprávie. Hlúpy a tichý zamestnanec je zamestnávateľmi hľadaný ideál.........v absolútnom rozpore s deklarovanými požiadavkami trhu, že vraj im chýbajú vzdelaní odborníci... Takéto primitívne klamstvá už nespásajú ani kone. Hlúpy a tichý zamestnanec je zbožňovaná ikona kapitalizmu, alias sociálna rakovina, a bujnie už pridlho ďalej uvádza, že vláda chce trvalo udržať rast kvality života na istotách nelen krátkodobých, ale aj dlhodobých. Podľa takejto reči si vláda SR neuvedomuje legislatívnu potrebu zákazu zneužívania nadbytku pracovných síl. Vylúčením psychického tlaku na zvyšovanie výkonnosti zamestnancov nad rámec dohodnutej pracovnej povinnosti, by malo dôjsť k úprave aspoň jedného aspektu v pracovno-právnych vzťahoch. Do tejto kategórie evidentne patrí zneužívanie nadbytku pracovných síl – to by malo byť legislatívne ošetrené výmerom penitencií ako za trestný čin. Snažme sa čím skôr, aby bezprávie, ako právne vákuum nestíhalo brať životy a nespôsobovalo utrpenie zamestnancom a ich rodinným príslušníkom.
Chvála Bohu, dnes máme mediálne vráta otvorené najmä vďaka internetu ktorý sa účinne vysmieva všetkým demagógom, a dokáže bojovať aj proti kapitálovej diktatúre. Vidíme, ako sociálne programy víťazia v celej kultúrnej Európe. Dôležité je, aby si to uvedomila aj naša vládna personalita, a podobne aj parlamentná garnitúra.
Nemôžeme mlčať. Každé politické ticho v právnom vákuu zabíja ľudí a šliape po ľudských právach. Nemôžeme sa tváriť akoby sa nič nedialo. „Trvalo udržateľný rast kvality života založený na istotách nielen krátkodobých, ale aj dlhodobých“, ako sa píše v PVV SR, je zatiaľ prázdnou frázou, a bude ňou dovtedy, kým sa štát legislatívne nepostaví na stranu ekonomicky najmenších jednotlivcov, ktorí sú zároveň svojím počtom najsilnejší občania Slovenskej republiky.
Hlavným krátkodobým cieľom vlády je zníženie vysokej nezamestnanosti s osobitným zreteľom na nezamestnanosť mladých, najmä absolventov škôl; a riešenie dlhodobej nezamestnanosti. Vláda by mala pamätať na zamestnávanie mladých ľudí, ich prípravu a plynulý vstup na trh práce, a zároveň sa vyvarovať pred reguláciou direktívami. Potreby štátu sú obstarávané a vykrývané domácou produktivitou a medzinárodným obchodom, to sa týka aj šengenského trhu práce; ale nie reguláciou školstva! Pravdou je, že regulácia školstva nedokáže vykryť okamžité potreby štátu, ani teoreticky, ale ani v dlhodobej perspektíve. Ak by sa chcelo regulovať školstvo pre účely hospodárskeho rastu, musel by sa obmedziť aj slobodný pohyb pracovnej sily... a to už je fakt ťažký stredovek, alebo diktatúra. Potreby trhu prenesené do štátnej regulácie školstva sú jednak fantáziou, ale tiež hrob kultúry (!) už aj preto, lebo trh sa mení každodenne. Naproti tomu legislatíva školstva by mala garantovať istotu vzdelávania od základu až po seniorské vzdelávanie, najmenej pre jednu generáciu.
Pre dosahovanie efektu zamestnanosti mladých absolventov stredných škôl a vysokých škôl vedie jediná cesta – pozitívne stimuly zo strany štátu, ako pre zamestnávateľov, tak aj pre zamestnancov, študentov a žiakov. Dosiahnutie hlavných krátkodobých cieľov sa dá stimulovať iba pozitívnou stimulačnou politikou. Rozdiel medzi diktatúrou a pozitívnou stimuláciou dúfam pozná každý: „zákaz štúdia na gymnáziách“, resp. „určovanie na základe školských hodnotení, že kto musí ísť do výroby (na učňovku), a kto môže pokračovať v štúdiu“, to je diktát (!) a zároveň je to otvorená brána pre korupciu! Ráčte vstúpiť do sveta školstva pán Čaplovič, pomaly sa rozhliadnite po Európskej únii, napr. Francúzsku, či tam náhodou nevidíte menej ako 25 žiakov v štandardnej triede základnej školy alebo strednej školy, alebo či sa tam môže prihlásiť hocikto na VŠ štúdium, každý, kto úspešne absolvuje prijímací pohovor.
Vážení socialisti v demokratickej vláde, čo tak zamyslieť sa trošku inak: Dať učiteľom vyššie ohodnotenie, sociálne výhody ako policajtom, pridať stredoškolských asistentov na chodby, aby nemusel učiteľ stáť na chodbe cez prestávku a robiť tzv. pedagogický dozor. To je konkrétna sociálna choroba stavu učiteľského.
Kalendár nám ukazuje 22 rokov po Nežnej revolúcii. Sťažnosti zamestnancov nám ukazujú „zamestnávateľov“, ktorí zabudli na svoj pôvod. Na ich pracoviskách pracujú im rovnakí ľudia, ich blížni, všeobecne definované: citlivé ľudské bytosti. Zároveň konštatujeme, že nám za tých 22 rokov pribudli humánne zákony na ochranu domáceho zverstva. Naše nové humánne zákony síce zakazujú týranie zvierat, ale psychoterror na pracoviskách – tyrania ľudí – to naše zákony ešte stále ignorujú. Podľa rakovinou prežratej legislatívy je náš občan čosi menej ako zver.Ako na pracoviskách, tak aj v politike, stále viac sa prehlbuje existujúci problém otrokárstva. Túžili sme po vznešenej existencii, vznešene sme zvrhli diktatúru komunistov – ale kde je naša túžba dnes? Vidíme zotročenie človeka človekom v mene mamony a moci. Sťažnosti občanov svedčia – je to oveľa horšie ako v kapitalizme 19-eho storočia. Už neplatí ako vtedy na západe, že „ja Tebe a Ty mne“. Teraz máme platný úchylný stav otrokárstva: „Zhora dole môžeš úplne všetko, a zdola nahor nemôžeš vôbec nič!“ Napriek tomu ľudia dúfajú a stále si volia nejakých politikov. Mnohí politici sú ako hazardní hráči, hrajú o dôveru občanov, sú bežným typom politika. Ale ako povedal pán Madač v Tragédii človeka: „Človeče dúfaj a bojuj!“
Každý problém sa dá riešiť, ale iba vtedy, ak ho vieme pomenovať. Problém násilia na slovenských pracoviskách dosiaľ neriešila žiadna politická moc a zdá sa, že ani táto vláda o tom nič nevie. PVV SR podporíme vtedy, keď sa v ňom objavia záruky boja proti sociálnej rakovine.
Aj na Slovensku potrebujeme mať odvážnych, statočných zamestnancov na pracoviskách tak, ako to je v krajinách Európskej únie. Potrebujeme občanov, ktorí sa nebudú báť poukázať na nekalé praktiky zamestnávateľov. Ak chceme vidieť viac demokracie a viac humánnych postojov, nemusíme chodiť ďaleko, stačí sa obzrieť cez plece, keď stojíme tvárou k východu, a máme ako na dlani švédsky, nemecký, švajčiarsky, alebo rakúsky, či iný sociálne vyspelý štátny systém. Pýtam sa: My nie sme schopní znovu objaviť naše ľudské korene a vložiť ich do zákonov ako dôstojnú ochranu občana? Môžeme sa poučiť od politík vyspelých štátov Európskej únie. Roky tolerované praktiky nespravodlivého a neetického vyháňania zamestnancov z pracovísk budú musieť skončiť aj u nás, na Slovensku. Psychický teror na pracoviskách bol pomenovaný už dávnejšie ako mobbing, bossing, a v niektorých štátoch Európskej únie boli aktualizované právne úpravy na elimináciu spoločenskej rakoviny.Všetci predsa chceme aby náš štát predbehol vývoj ostatných postkomunistických systémov. Hovorím nielen za svojich voličov, hovorím za všetkých inteligentných, morálnych a sociálne cítiacich občanov Slovenskej republiky. Našu činnosť považujeme za dôležitú a uvedomujeme si našu exkluzívnu zodpovednosť tým viac,
¼ čím prázdnejšie je právo na ochranu zamestnanca;
¼ čím mohutnejšie je právne vákuum okolo zamestnanca;
¼ čím viac odvracajú politické nomenklatúry svoje konzervované hlavy od tejto témy;
¼ čím je národ ohlušenejší hlúposťami žabomyších vyhlásení niektorých politikov;
¼ čím ťažší je život morálneho človeka;
¼ čím viac je lož pracovným nástrojom politikov;
¼ čím viac sa riadenie zamestnancov podobá na politiku;
¼ čím viac mohutnie násilie na pracoviskách ako sociálna rakovina...
Každé politické ticho v právnom vákuu zabíja ľudí a šliape po ľudských právach. Nikto sa nemôže tváriť akoby sa nič nedialo.
Snažme sa, aby právne vákuum nestíhalo brať životy a nespôsobovalo utrpenie zamestnancom a ich rodinám. Snažme sa vyplniť sociálny defekt, utvorme kompaktný právny systém kompatibilný s právnymi systémami iných európskych vyspelých štátov.
Nedostatočná definícia pojmov v zákonoch je otvorenou možnosťou deklinácie výkladu práva, paralelného, scestného, až protikladného výkladu. Toto by sme mali mať pred očami, ale nie nad hlavou ako Damoklov meč. Iba tak je možné tvoriť Spravodlivosť v Zákone.
Potrebujeme účinné zákony na ochranu najmenšieho zamestnanca proti moci zamestnávateľa. Zákony ukázali hrubé defekty, ktoré sa stali zubami hlodajúcimi kosti každého zamestnanca. Potrebujeme nové definície zla, pomenovať rôzne formy útlaku jednotlivca: od psychických, sotva postrehnuteľných foriem, až po „zamestnaneckú šikanu“. Tiež pomenovať rôzne útlaky zo strany pracovného kolektívu: od emotívnych akoby vtipných náznakov, cez výsmech za chrbtom, až po fyzické strpčovanie výkonu takzvanými „stratenými“ materiálmi, ktoré už boli hotové, a pod...
Od prvej právnej úpravy Zákonníka práce v novej ére uplynulo už viac ako 10 rokov. Vláda vo svojom Programovom vyhlásení vlády SR absolútne nerieši problémy novej spoločnosti vyplývajúce z nových okolností. Celých 22 rokov narastá početná skupina utláčaných zamestnancov. Opisujú svoje moderné zotročenie, a všetci unisono zviditeľňujú problém, ale žiaľ, nikto ich doteraz nechcel ani vidieť, ani počuť. Títo zamestnanci nikdy nedostali od slovenskej úradnej legality ani jenu kompetentnú odpoveď na svoje otázky a sťažnosti. Tam, kde sa odpovedá de iure neadekvátne, bezprávne, tam sa de facto neodpovedá, tam evidentne neexistuje vládna legalita, neexistuje ani zákon, ani žiadny kompetentný úrad, či orgán, tam vládne bezprávny stav.
Naša spoločnosť nosí na demokraticko-právnej tvári lepru, a tvári sa že nič nevidí, zrkadlá obchádza, alebo rozbíja. Nepíše sa diagnóza, ani sa nelieči... Slovensko je vnútorne politicko-právne hnilé, ale má našminkovanú hnilobu. Šminkami právnych reforiem natretá chudera sa pretŕča, aby sa predávala svetu ako právna smilnica. Politicko-právnu hnilobu medializujú investigatívni redaktori, píšu a hovoria o našich rezortoch spravodlivosti, zdravotníctva, či práce a sociálnych vecí a rodiny, či hociktorého iného úradu. Už 22 rokov sa na tento problém pozerá celé Slovensko, a doteraz ho nikto z kompetentných nechcel vidieť. Ak sa našiel nejaký odvážlivec, a chcel pomôcť zotročeným zamestnancom, rakovinou zamorená druhá strana rýchlo ukončila jeho aktivitu skôr, než by dosiahol spoločensky relevantný výsledok. Každý odvážlivec vyznel ako Donkichot, pocítil útoky veterných lopát hnilej úradnej moci rovnako, ako všetci otrokárstvom poškodení občania, a bol vylúčený zo spoločnosti, aj prenasledovaný.Doterajšie prijímanie noviel Zákonníka práce smerovalo k zlepšeniu postavenia zamestnávateľa, ako som už spomenula, týmto spôsobom došlo k vyprázdneniu práv zamestnancov. Problém nezamestnanosti ešte nikdy a nikto neriešil v dimenzii psycho-sociálnych a právnych súvislostí.
Narastá počet nezamestnaných podávajúcich sťažnosti na zamestnávateľov. Noví a novší nezamestnaní stále viac pociťujú sociálno-právnu krivdu, ktorá znásobuje ekonomickú dieru v ich súkromnom rozpočte.
Občania Slovenskej republiky s nádejou hľadali v novele Zákonníka práce, či sa v ňom „náhodou“ nepremietla aj otázka sociálno-právnej, aktuálne žitej krivdy. Následná občianska nespokojnosť s prácou zákonníkov vyústila do známeho výsledku posledných volieb.
Občania Slovenskej republiky sledujú naše kroky a podľa našich krokov si nás budú vážiť, alebo defenestrovať.
Vážení, neodporúčam Vám ignorovať rakovinu spoločnosti ktorú vám jasne opisujem na základe bohatého materiálu nahromadeného v databáze OZ PaV a v dokumentoch u našich odborníkov. Odborníkmi na túto interdisciplinárnu politologickú tému sú psychoterapeuti, socioterapeuti, lekári, právnici, ale aj učitelia. Politológovia, ani politici veru nie, lebo sú slepí, doteraz nič nezistili. A vieme, že slepý nemôže vodiť slepých.
Naše odmietavé stanovisko k neúplnému Programovému vyhláseniu vlády SR jasne načiera z temných hlbín stavu spoločnosti, a jasnou rečou hovorí potvrdené mojou pravdivosťou. Pravdivosť mojich slov dokumentujú moji voliči, ktorí si ma všimli, chcú aby som realizovala svoj legislatívny zámer a preto si ma zvolili.
Nakazení sú takmer všetci: Jedni – nechuťou problém riešiť, čo je závažná sociálna rakovina; alebo tí druhí – sú obeťami rakoviny, títo sú zdeptaní rakovinou až na smrť.
Na margo problému sa opýtam: Máme analyzovať otázku príčin narastajúcich dokonaných samovrážd(?); krivka za posledných 22 rokov hrozivo stúpa... aký to je marker (?). Nehrozí nám verdikt, že za komunizmu bolo lepšie?
Nikomu neprajem aby sa ocitol on, alebo niekto z jeho blízkych, v štatistickom rozptyle krivky samovražednosti.Nikdy predtým v dejinách Slovenska nebolo tak veľa zlých právnych noriem, ktoré by umožňovali tak ľahko vyhnať zo zamestnania, bez príčiny, a nevinných ľudí len tak, ako lusknutím prsta (?) ! Keď si zamestnávateľ zmyslí prepustiť, tak to aj urobí, a ihneď, v tej sekunde... neprajem ani zarytým konzervatívnym kapitalistom aby ste niečo také zažili, ale neuškodilo by vám to, že? Veď vy si viete nahonobiť „poctivou prácou“ veľa peňazí, ste podnikatelia, tak Vám nerobilo problém zrušiť príjmy invalidom, že? A to bola len malá časť sociálnej rakoviny, ale jasne ukázala, že nie diktatúra je lepšou voľbou, ale morálny a sociálne zrelý zákonník (poslanec) je tá správna voľba. Preto som tu aby som vám to všetkým objasnila a zopakujem, sama som sa sem nenominovala.
Ak si pravdu nepriznáme, tak je Slovensko stratené. Štatistické tabuľky ani neobsahujú „dotazník o príčine nespokojnosti s postupom zamestnávateľa“. To nie je malý omyl. To je asociálna, deviantná politika – úmyselné formátovanie dotazníkov tak, aby sa v nich nič nepríjemné nemohlo ukázať!
Slovenské právo je bežne akceptovaným nástrojom moci bohatých a vysokopostavených, ale zároveň je poslednou zbraňou chudobných a slabých. Problémom ostáva, že druhá časť výroku nefunguje. V stave, v akom je slovenské právo dnes, je skôr bezprávnym právom pre absolútnu väčšinu občanov SR, a to vďaka právnym deklináciám v aplikovaní práva.
Tí, ktorí na to majú postavenie, alebo peniaze, deklinujú si výklady práv tak, ako to oni chcú. Radový občan sa svojich práv dočká len výnimočne, a potom má nutkanie chváliť sudcov v médiách, čo je skutočne smiešne, fakt banán... Tak, či onak, bežný smrteľník sa výkladu práv bez intervencie Európskeho súdneho dvora nedočká. Treba konečne prepojiť zákony a štátnu moc v prospech radového občana, a členovia vlády Slovenskej republiky, ako aj poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, by to mali konečne pochopiť. Poctivý politik má postarané o prácu na celý život, dostane úctu od občanov, a môže spokojne chodiť medzi ľudí aj bez ochranky.
Vybudujme si štát, v ktorom slušní ľudia budú chodiť do práce s radosťou od mlada až do vysokého veku!
