" Kto vie, ako teraz vyzerá? " - premýšľal pri pohľade na ženské postavy prechádzajúce okolo neho. Nevidel Kristínu viac ako pätnásť rokov.
Jedného dňa prišla domov s mladým hudobníkom, ktorý hrával v akejsi kapele. Vysoký, štíhly mládenec, s peknými, modrými očami jej priam učaril. Tmavé vlasy mu padali na jeho útle plecia. Nevedela si predstaviť život bez neho. Netrvalo dlho a odišla s ním, hoci vedela, že sa mame jeho noblesné a namyslené vystupovanie vôbec nepáči.
" Nemusíte sa o mňa báť, " - vravela, keď odchádzala, - " odídem s Kristiánom a budeme bývať v Nemecku. "
Bola to rýchla rozlúčka. Bez sľz. Občas napísala, ale vždy z iného mesta. Na sviatky niekedy zatelefonovala. A to bolo všetko.
Ale dnes sa vracia. O dva dni sú vianočné sviatky. Po dlhom odlúčení budú zase spolu. Konečne ju zbadal. Vystúpila z medzinárodného rýchlika na konci nástupišťa. Videl ju, ako sa mu mihla pomedzi cestujúcich. Ponáhľala sa k východu.
Nie? nezmenila sa. Vyzerala ako dobre upravená dáma v kožuchu z perziánu, ku ktorému elegantne ladil čierny klobúk z toho istého materiálu. Aj ona ho zbadala. Sebavedome kráčala k nemu. Na tvári jej zažiaril úsmev. Všimol si, že nemôže skryť vejáriky vrások, ktoré sa jej usadili okolo večne zasnených modrých očí.
" Ahoj! Tak som tu. " - zvítala sa silným objatím dlhého odlúčenia.
Objímali sa a smiali ako za mladých čias, keď sa ešte, ako deti spolu hrávali.
" Štefan, ty si sa vôbec nezmenil, " - povedala hlasom plným dojatia nad týmto stretnutím.
" Ale nepreháňaj, " - rázne ju odbil, hoci v kútiku srdca ho tá jej lichôtka potešila.
" Poď, už nech na nás doma nečakajú, " - ponúkol jej svoje mocné chlapské rameno. Vzal jej kufor a ponáhľal sa s ňou cez nástupište.
Viedol ju von pred staničnú budovu na parkovisko. Usadil ju do svojej starej, ale dobrej škodovky. Zaburácal motor. Nevyrušil ich zo spoločných myšlienok. Štefan mlčal. Nikdy nebol dobrý rečník. Radšej stál v úzadí. Sledoval svetlá na diaľnici. Občas ho oslnilo svetlo reklamy umiestnenej popri ceste. Konečne prerušila ticho Kristína.
" Štefan, povedz mi, prosím Ťa, čo sa stalo? " - netrpezlivo sa spýtala.
Štefan pocítil jej nepokoj. Zabočil ku krajnici, zabrzdil a ustarostene na ňu pozrel.
" Musím Ti niečo povedať ... Vieš ... " - začal.
" Niečo s mamou? " - nemohla sa dočkať vysvetlenia. Prikývol.
" Naša mama je chorá, vážne chorá. Ona, ktorá si nikdy ani len náznakom na nič nesťažovala. Prechladla a dostala zápal pľúc. Ležala vyše dvoch mesiacov v nemocnici. Lekári jej nedávali veľkú nádej ... Ale naša mama má ešte vždy tvrdý koreň a silnú vôľu. Dostala sa z toh . Pustili ju teraz na sviatky domov. "
" Hmm ... " - Kristína sedela a meravo hľadela do diaľky. Bol to prázdny pohľad na uháňajúce autá po diaľnici. Zrazu sa načiahla, stisla mu ruku a so smútkom v očiach na neho hľadela.
" Prečo si mi o tom nenapísal skôr? " - nechápavo krútila hlavou.
" To nie je od Teba pekné. Mohol si mi to oznámiť ... " - vyčítala mu.
" Mama si to neželala." - vysvetľoval. - " Nikdy sa na Teba neopýtala. Tvoje pozdravy ku sviatkom vyhadzovala. Ale občas, keď si myslela, že na ňu nikto nehľadí, vytiahla album s fotografiami. Dlhé chvíle v ňom listovala. Vtedy chodila akási zvláštna, vyrovnaná. Vedela skrývať svoje myšlienky. Vieš, ona má stále svoju hrdosť. V tomto sa nezmenila. Ani teraz nevie, že si prišla na sviatky." - zahľadel sa na Kristínu. V očiach sa jej trblietali slzy.
Znovu zvrtol kľúč v zapaľovaní, pozrel sa do spätného zrkadla a vyrazil na cestu. Jazdil opatrne, lebo na cestách sa vytvárala námraza. Konečne vošli do dvora pri dome. Otvorila im Štefanova manželka. Drobná, útla ženička v domácom oblečení, milo sa usmiala a viedla Kristínu cez úzku chodbu. Na jej konci boli poodchýlené dvere. Dnu sa svietilo. Otvorila dvere dokorán. V kúte izby stála stará, mosadzná posteľ. V nej ležala mama. Tvár mala bledú, odrážalo sa v nej utrpenie posledných dní. Zdvihla hlavu a pozrela sa na Kristínu. Tvár sa jej rozjasnila. Kristína pristúpila bližšie. Ruka a celé rameno sa jej zachvelo, keď sa skláňala k matke. Po lícach jej stekali slzy. Opakom trasľavých rúk si utierala oči a tichúčko bôľne s nepravidelnými zášklbmi nariekala. Šepkala slová cez vzlyky. Cítila matkino mocné telo. Bola dokonale šťastná. Nič viac si od života neželala, len aby sa mohla o ňu ešte starať a milovať. Silný záchvev matkinho objatia ju oblial teplom materinskej lásky. A ona vytušila ešte nádej.
