Veľkú časť návštevníkov tvorili úbožiaci, ktorí sem denne chodievali v tej istej zostave. Zašiel som sem hlavne preto, že sa tu mám dnes stretnúť s Ferom, spolužiakom zo študentských čias. Už pri vchode som ho zbadal. Sedel v kúte miestnosti pri jednom z okrúhlych, drevených stolov a pred sebou mal pohár naplnený pivom. Nevyzeral dobre. Unavený, strhaný výzor vzbudzoval vo mne dojem, že v poslednom čase sa mu nedarí. Fero bol môj najlepší kamarát z vysokej školy. Spolu sme prekonali všetky úspechy a neúspechy spoločného štúdia, spoločne sme chodili za dievčatami. Zostali nám len spomienky. Veľa nocí sme prebdeli nad štúdiom. Spolu sme sa pripravovali k záverečným skúškam na Elektrotechnickej fakulte. A keď sme si preberali diplom, mal som pocit nevýsloviteľného blaha. Hrejivý stisk dekanovej ruky bol pre každého dobrým povzbudením do budúcnosti. Aula, preplnená do posledného miestečka, akoby tlieskala len nám. Po škole sme vhupli do života, kto, ako vedel. Prestali sme sa stretávať. Ja som dostal od školy odporúčanie zamestnať sa v jednej dobre prosperujúcej firme. Tam som dostal aj vlastný byt vo veľkomeste, kde som sa s rodinou usadil. A Fero sa odmlčal. Nevedel som o ňom. Až nedávno, prisadol si ku mne v električke a chcel požičať peniaze. Pre rodinu ? Nevyzvedal som. Požičal som mu. Aj dnes mi Fero zavolal do práce. Navrhol mi toto stretnutie. Cítil som, že je na konci so silami. Podišiel som bližšie k nemu. Zdvihol zrak od penivého moku. Pozrel prosebne svojimi, tmavými očami, okolo ktorých sa už sem - tam šírila drobná vráska. Pribudli i tmavé kruhy pod očami. „ Ahoj !“ – privítal ma - „ ako sa máš ? „ " Ide to. Jeden džús „ – povedal som na adresu čašníkovi, ktorý ma oslovil.„ A ty ? „ – vrátil som mu otázku. „ Čo Ti je ? Máš problémy ?“ Chvíľu bol ticho, na jeho kamennej tvári sa nepohol ani sval. Hľadel do poloprázdneho pohára. Vzápätí zdvihol zrak a pozrel sa mi rovno do očí. „Potreboval by som požičať päťstovku “ – povedal utrápene.„Nežartuj.“ – tváril som sa prekvapene. „ Už som Ti predsa požičal pred mesiacom. Ešte si mi ju nevrátil." "Neboj sa .Vrátim ti ju. Ale teraz vieš , dostal som sa do zlej situácie, potrebujem peniaze." „ A zamestnanie už máš ?" - spýtal som sa. „ Naposledy si mi sľúbil, že si niečo nájdeš“. „ Nemám.“- nečakal na môj výbuch hnevu , pokračoval : „ Ale od prvého začínam. Je to dobré miesto . Aj si tam zarobím. Potom Ti všetko vrátim. „ "Nerob zo mňa blázna. Už minule si mi tvrdil to isté. Veril som ti a chcel som ti pomôcť. Povedz mi, čo je to s tebou. Preber sa . Konaj. Život Ti uniká pred očami...." – dohováral som mu . Fero stiahol hlavu do pliec, urazene sa zatváril a vyprskol na mňa spŕškou hanlivých rečí. " Čo si sa o mne dozvedel ? Ľudia sú závistliví. Nahovoria Ti o mne samé mrzké reči. Mal som problémy v zamestnaní. Veď vieš dnes, ak nevieš jazyk, už sa nemôžeš uchytiť. A ten prekliaty počítač. Učil som sa ho. Ale boli lepší experti. Predstihli ma. A vyštvali. Vraj, aby som si dal výpoveď. Nevydržal som ten tlak. Musel som odísť. Nedostal som ani odstupné. A teraz........ prišli po mne mladší. Veď každý je v živote nahraditeľný." odmlčal sa, aby sa nadýchol a po chvíli pokračoval : "Hľadal som si prácu.........Aj na úrade som bol. Sľúbili mi pomoc. Teraz .......mám šancu a chcem sa jej chytiť. Mám tam perspektívu. Dobré zisky. Len mi ,prosím ťa ,požičaj.“ " Nevymýšľaj si – „ nedal som sa . „Máš dlžoby, už ťa aj všetci známi opustili. Teraz chodia za tebou a hľadajú ťa." "Odkiaľ to vieš ?" - previnilo na mňa pozrel a opatrene sa začal obzerať po zadymenej krčme. " Nepomôže Ti , keď sa budeš pred nimi schovávať. Nájdu Ťa.“ Fero na mňa stále prosebne hľadel. Domáhal sa svojej pravdy. " Nemôžem ti požičať. Ale chcem ti pomôcť. Si chorý ...veľmi chorý. Narkoman. Pozri sa, ako vyzeráš. Si hrozne zanedbaný. Potrebuješ sa liečiť.“ Fero sklonil previnilo hlavu. „ Potrebujem nevyhnutne tú päťstovku....“- potichu šepol. „ Uvedom si, že ja mám rodinu. Potrebujeme každú korunu.“ – prísne som na Fera zaútočil.„ Priznaj sa, že si občas dáš drogu ?“- dobiedzal som. "Mne sa môžeš zdôveriť . Som Tvoj najlepší kamarát. Pomôžem ti.“ Vonku sa zablyslo. Pozrel som von oknom. Treba uznať, že počasie sa zhoršilo. Kvapky vody, pred ktorými som sa sem len tak-tak schoval, sa zmenili na príval vody z ustavične zatiahnutej oblohy. Husto stekali po okne. " Mám známeho lekára ? - znovu som oslovil Fera. Má ordináciu v centre mesta, určite by Ti pomohol. Zájdem s Tebou za ním. Hneď zajtra.“ "Nie...... Zajtra nemôžem......".- ostro na mňa zagánil. Vtom sa k nám priblížil muž tmavšej pleti, naklonil sa k Ferovi . " Kokaín ?„- ticho sa mu prihovoril. Fero ožil. Žiarivo mu svietili hnedé oči. Odzrkadľovali nesplnenú túžbu dieťaťa po šťastí. Priekupník začal vyjednávať. Povedal vysokú sumu, ale na tú Fero nemal. Muž tmavej pleti odišiel. „ Do čerta, nemohol si mi pomôcť ? Požičaj mi tie prachy ! „ - osopil sa na mňa. „ Nie ! „ - pevne som sa rozhodol. „ Musíš sa liečiť.“ – nástojil som. Zdvihol som sa, zaplatil čašníkovi a odchádzal som. Už som sa na Fera ani neobzrel. Vonku mi premokli nohavice. Aj zuby mi začali drkotať, než som sa schoval pred lejakom. O dva dni mi poštár doniesol predvolanie na políciu. Celú noc som sa prehadzoval na posteli. To predvolanie som mal stále pred očami. Nemal som tušenie , prečo ma pozývajú na výsluch. „Ak sa nedostavíte, budete predvedený." - stálo na papieri. Na druhý deň som sa dostavil na policajné oddelenie. Prešedivelý muž v uniforme ma chvíľu skúmavo pozoroval, nebolo mi to príjemné. Šíril okolo seba tajomné ticho. Stále nič nevravel . Napätie vo mne rástlo, keď sa ma zrazu opýta , či som bol Ferov dobrý kamarát. „ Samozrejme, je to môj dobrý kamarát„ - rázne som zareagoval. A.......čo ...., vari sa mu niečo stalo......? - v predtuche niečoho zlého som sa spýtal. Položil na stôl akýsi fascikel a vytiahol z neho fotografie. Hľadel som ako obarený, neveril som vlastným očiam. Bol na nich Fero. Ležal na špinavej dlažbe v skrčenej polohe, vedľa neho umelohmotná injekcia a nedopitá fľaška. Bol mŕtvy. " Spoznali ste ho ? "- počul som otázku. " Preddávkoval sa. Vy ste mu dali to svinstvo ?" - ukázal na predmety na fotografii. Pokrútil som hlavou. Nezmohol som sa na slovo. Čo sa to len stalo ? Ako rýchlo sa všetko zmenilo.
"Chcel som mu pomôcť ." - šeptajúc som vyriekol.
Ale vyšetrovateľ chcel odo mňa vedieť viac.
„Kedy ste sa naposledy stretli ?„
Vyrozprával som mu svoje stretnutie s Ferom.
Pozorne počúval. Odpovedal som ešte na niekoľko otázok. Nakoniec ma pustil so slovami.
"Vaša výpoveď je jasná. Prosím , prečítajte si ju a podpíšte!“
Podpísal som. Vyšetrovateľ na mňa hľadel prenikavým pohľadom. Cítil som sa veľmi podozrievavo. Určite mi neverí. Od dnešného dňa vďaka Ferovi sa dostanem do policajného počítača aj ja" - pomyslel som si, keď som sa pohol k dverám.
Vyšiel som von do hluku ulice s hlavou plnou myšlienok. Fero je mŕtvy. Bol som otrasený. Pomaly mi to dochádzalo. Je to zbytočná strata, strata jedného, dobrého kamaráta.
