Ona sa už náhliť nemusí. A nemusí sa ani ponáhľať. Zastavila sa pri nádherných výkladoch s bohatou ponukou. Zrazu zacítila, že stráca rovnováhu. Zatackala sa.
" Nemôžeš uhnúť z cesty ? - prebral ju zo spomienok zúrivý hlas muža, ktorý z celej sily vrazil do nej. "Vidíš, že mám plné ruky balíkov a stojíš tu, akoby si nemala čo robiť ."
" Prepáčte,"- tichým hlasom preriekla, zohla sa a pomohla mu pozbierať popadané darčeky a ďalej pokračovala pomalými krokmi v prechádzke.
V ušiach jej neustále zneli slová: " Nemáš čo robiť,nemáš čo robiť,...."
" Ani nevie, akú pravdu povedal. - " pomyslela si. Naozaj sa nemá prečo ponáhľať. Hoci má dnes narodeniny, doma ju už nikto nečaká. Iba prázdny byt a rozváňajúca kapustnica, ktorú si ešte včera navarila ako darček.
Takto sama trávi dni a noci. Už sedem rokov, Samučičká ako prst. Rodičov si už dávno pochovala. Peter, jej manžel si našiel mladšiu, s ktorou má sotva desaťročného syna. A dcéra Julka a syn Maťo majú tiež svoje vlastné rodiny. Julka sa vydala do Nemecka. Spomienky na matku už dávno obmedzila len na pohľadnice z dovoleniek. Aj teraz jej jednu napísala, dovolenkovú kartu s gréckymi pyramídami. Sľúbila , že pri návrate sa zastavia u nej. Ale to už sľubuje dobrých dvanásť rokov....A z každej dovolenky...
Horšie je to s Maťom. Príde za ňou ako veľká voda- nečakane, len keď potrebuje peniaze. Eva mu vždy dá. Veď je to jej syn. A potom dlho dlho nechodí. Zabúda, že má ešte matku. Och ! Keby za ňou prišli aspoň vnúčence. Čo však nevidia u rodičov, to si asi ťažko osvoja. Eva zabočí do úzkej uličky vedúcej ku kostolu.
"Pôjdem sa za nich aspoň pomodliť. Veď sú moji. Mám ich rada., hoci na mňa v poslednom čase akosi častejšie zabúdajú."- povie si v duchu a stlačí ťažkú kľučku na dverách kostola. Šuchtavými krokmi prechádza po kamenných dlaždiciach, sadá si hneď do zadnej lavice a začne sa tíško modliť. Modlitby však opäť po chvíli vytláčajú spomienky. Na deň, keď sa narodila Zuzka.
" Bože, akí sme boli vtedy šťastní! "
Pamätá si, boli to jej najšťastnejšie roky. Všade chodili spolu, vychovávali deti,milovali sa...Peter bol pozorný manžel a fantastický otec. Každú chvíľu venoval deťom- a aj jej. Nikdy bez nej nikam nešiel. Všade museli chodiť spolu. Čo sa stalo, že po rokoch tak ochladli ? Z tej šťastnej príkladnej rodiny, ktorú im určite mnohí závideli, nezostalo vôbec nič, len bolestné spomienky... V očiach sa jej zaligotali slzy a pomaly stekali po zvráskavených lícach. Veľkú hrču cítila v hrdle. Musí to zo seba dostať. Skloní hlavu a ticho sa zadúša do rukávov svojho ošumelého kabáta.
"Pane Bože, čo som komu urobila,že musím takto opustená trpieť ?"
Nemám žiadnu radosť na svete, nemám pre koho už žiť, tak prečo si ma nezoberieš ? "
Hlasný vzlykot prerývaný slovami sa ozýva v chladných múroch posvätného miesta a vracia sa späť k nej ako bumerang. Odrazu pocíti na svojom pleci akúsi ruku. Takto ju už dlho nikto nepohladkal. Zdvihne uplakanú tvár a oči sa jej stretnú s nežným usmievavým pohľadom zvráskavenej starenky.
" Dievka moja, prečo toľko smútiš, dnes sa nemusíš takto tu umárať. Neradno nariekať a utápať sa v žiali. Aj ja som sama, už tridsať rokov. Aj ja som tým prešla a zvykla som si. Človek si zvykne na všetko.,,...."
Eva si utrela vreckovkou oči . Až teraz vidí biele vlasy, úhľadne sčesané do malého uzlíka, ohnutý chrbát, prikrytý tenkým čiernym svetríkom, škrobená skladaná sukňa, niekoľkokrát poštopkané pančucháče, obnosené topánky. Jej zjav pripomína Eve bytosť z rozprávky. Otvorí ústa, ale z hrdla sa jej nevyderie ani hlások. Starenka si kľakne do lavice vedľa nej, vytiahne pátričky, šalátovú modlitebnú knižočku a pohrúži sa do modlitieb.
Vyžaruje z nej teplo rodinného krbu, akési fluidum, ktoré Evu úplne paralyzuje. V jej blízkosti akosi zabúda na vlastné problémy. S úžasom hľadí na odchádzajúcu postavu, opierajúcu sa jednou rukou o bakuľu, v druhej košík s kvetmi - sadeničkami.
" Je vôbec skutočná ? Neprisnila sa mi ???, " pomyslí si Eva.
Vtom sa preberie : " Starenka počkajte, aspoň Vás odprevadím domov." Pridúc bližšie k nej , berie košík a ponúkne starenke rameno.
Kráčajú mlčky vedľa seba. Pre Evu je táto chvíľa výnimočná. Ani sa nepoznajú a ona má pocit,že sú spolu celú večnosť.
Býva hneď za rohom, v studenej pivničnej izbe pavlačového domu. Úbohá posteľ, ešte úbohejší stôl, jedna stolička . Cez rozbitú okenicu sa dnu tlačí jarný vánok . Pozýva ju ďalej . Ospravedlňuje sa, že veru toho nemá veľa na zjedenie , ponúka jej jediné jedlo, ktoré má, makové opekance. Eve nad tým pohľadom puká srdce.Zrazu sa hanbí sama pred sebou.
" Kto sa môže mať horšie ako táto úbohá opustená žena...a ona ešte bedáka sama nad sebou," - vyčíta si.
Rozhodla sa. Ani jedna z nich už nikdy nebude sama-opustená.
O chvíľu už sedia spolu za stolom v Evinom teplom byte.
Ticho pozoruje starkú, ako si sama trasľavou rukou sama dôstojne prikladá lyžicu s kapustnicou k bezzubým ústam. Starenka nadvihne zrak a jej láskavé oči s vďakou spočinú na Eve, nemusí ani nič vravieť Eva to aj tak pociťuje ako balzam na svoju ubolenú dušu.
"Máš dobré srdce , dieťa moje," - povie starká a znovu sa pustí do druhého taniera voňavej kapustnice. Eva v tej chvíli zažíva nesmiernu vďačnosť. V duchu ďakuje Bohu za najkrajší dar, aký kedy dostala na narodeniny.
