Prebral ju prenikavý zvuk budíka, ktorý si večer natiahla.
„Nie !!!„- zastonala, keď sa pohla. Bolelo ju celé telo. S pocitom bolesti hlavy a trpkého sucha v ústach sa ťarbavo pozviechala z postele.
„Musím do práce .“ pripomenula si svoje povinnosti.
Ani v kancelárii sa nemohla sústrediť. Uvarila si silnú kávu a z lekárničky užila tabletku alnagonu. Bolesť hlavy sa po chvíli utíšila, ale káva ju nevzpružila. Naopak spôsobila nervozitu žalúdka. Začala chodiť po kancelárii. Zrak sa jej stretol so spýtavým pohľadom kolegyne Anežky.
„ Nemôžem jej povedať o mojich manželských ťažkostiach. Jej, ktorá má takého pozorného a príťažlivého manžela. Vyvoláva ju každý deň, a čaká ju aj po práci. Ako nejakí zaľúbenci. Je to neznesiteľné. „ Tereza to nevedela prijať.
„ A aké je to moje manželstvo ?“
V posledných týždňoch mala dojem, že sa od nej Štefan vzďaľuje, veľmi málo sa rozprávali. Z práce prichádzal neskoro. Neriešili vzájomné, závažné problémy, čo vytváralo v ich spoločnej domácnosti pocit odcudzenia.
„Som tu len neplatená slúžka.“- uvažovala Tereza. Ale neurobila krok, aby zamedzila slzám, ktoré sa jej kotúľali po tvári. Cítila sa mizerne, akoby mala poranené všetky vnútornosti. Žila len na mlieku a keksoch. Niekedy si robila ilúzie, že sa to zmení.
„ Možno má veľa starostí so svojou rozsiahlou publikačnou činnosťou ? „- ospravedlňovala ho.
Aj v práci musela s vypätím vôle v sebe dusiť žeravú bolesť zo sklamania, ktorú práve prežívala. Iba v samote si často poplakala.
Nevydržala spýtavý pohľad kolegyne :
„ Keď som taká neznesiteľná, odchádzam.“- povedala nahlas.
„Kam ? „
Zlosť, ktorá v nej vírila všetky myšlienky, jej nedovolila odpovedať. Naznačila nesúhlas záporným posunkom.
Vybehla na chodbu. Dvere sa za ňou prudko zabuchli.
Anežka už dlhšie pozorovala, že sa s kolegyňou niečo deje. Ale nevyzvedala, radšej sa sústredila na prácu.
O chvíľu vbehla Tereza priam šialenou rýchlosťou do kancelárie. Viedla so sebou mladého kolegu, ktorý tlačil malý, príručný vozík na kolieskach.
„ Vezmem si len svoje veci. „ oznamovala Tereza.
Anežka na chvíľu zmeravela. Nevychádzala z údivu. Takú rozvášnenú ju ešte nevidela. Líca jej horeli a v očiach blčali ohníky. Behala po miestnosti sem – - - tam a rozhadzovala rukami.
„Áno, aj chladnička je na moje meno. Aj kanvica na kávu je moja. Nesmiem zabudnúť na lampu…“ - rozdávala miestnosťou rozkazy.
Po vydláždených kachličkách sa vozík veľmi ťažko pohyboval.
„Áno, nech si všetci myslia, že ja som tá úbohá, tá ktorá trpí. Nech si všetci myslia, že v tejto miestnosti sa už nedalo vydržať. Musím docieliť, aby ma všetci ľutovali.
„Ešte toto a ešte toto mi vezmite.“- prikazovala.
Do miestnosti vošiel aj sám riaditeľ. Pôsobil veľmi vyrovnane. Jemne prešedivené vlasy mu dodávali vážnosť.
„Každá budete teraz sama ? „- oznamoval. „Zatiaľ to naše kapacity povoľujú, ale nie nadlho.“ Hovoril, akoby na ospravedlnenie svojho rozhodnutia.
Anežka vycítila v jeho hlase bezradnosť.
„ Nech si žije, ako chce. Čo ma po ňom.“ - na okamih sa Tereza cítila, ako v ten deň, keď ju Štefan opustil. „ Pre mňa za mňa môže chodiť aj po hlave. Nestojím o zmier z prinútenia. Ak sa neumúdri, ja nepohnem prstom.“
Jediná jej túžba teraz bola zaujať pozornosť všetkých kolegov, aby ona bola tá , ktorú budú všetci ľutovať.
„ Vy ste už tu ?“ spýtala sa mládenca, ktorý nazrel do miestnosti.
„Áno„- povedal tichým hlasom - „môžete mi dať kľúčik od Vašej miestnosti ?“
"Ešte mi vezmite moje kvetinky.“ s pocitom moci zahlásila Tereza. Nech každý vie, kto je na tomto úrade pánom.
Vyzerá , že sa je to aj darilo. Dosiaľ mala všetko, čo si v tomto úrade zmyslela. Žiadala si chladničku, dostala. Inokedy chcela stolnú lampu, dostala. Keď sa rozdávali nové počítače, dostala ten najmodernejší. A k nemu samozrejme laserovú tlačiareň.
„Toto dajte sem a toto dajte tam.“ - aspoň pri týchto situáciách mohla uplatniť svoje tajné želanie rozkazovať ľuďom okolo seba.
Postupne zistila, že nová kolegyňa, s ktorou sedela v miestnosti, v nej vyvoláva komplex menejcennosti.
„ Nie ! Nikto sa nesmie dozvedieť o mojich nedostatkoch. Som predsa veľmi potrebná, čo by si bezo mňa počali na tomto úrade ?: upokojovala sa.
"„Áno prídem, určite prídem a budem dávať rady do rozhlasu.“ reagovala s nadšením na telefonát.
Prenikol ju dobrý pocit uspokojenia. „ Áno som tu potrebná .“
Miestnosťou sa prenikavo rozľahol telefón.
„Zase niekto otravuje a chce radu? Vari sme tu nejaký inštitút na poradenstvo?„
„ Áno, prosím ? „– milo sa usmievala, keď dvíhala telefónne slúchadlo.
„ Prečo voláte ? To predsa nepatrí nám.“- vzápätí ho namosúrene zložila. Telefón sa po chvíľke opäť rozdrnčal.
Ale tentokrát zdvihla Anežka.
„To nie je možné.! Ako si to predstavuje? Objednať si stránku ? To je priveľa“ premýšľala Tereza, a rozhodla sa tomu zamedziť. Bude mať predsa dosť času v novej kancelárii.
Dvere sa za ňou prudko zavreli. Víťazoslávne si so sebou odnášala svoju zbierku kaktusov. Len teraz pre ňu na tomto úrade začínajú pracovné povinnosti.
