Kam cestuješ ? "- spýtala sa ho hneď pri dverách.
Zdalo sa, že ju vôbec nevníma. Svoju otázku ešte raz zopakovala.
"Idem na dovolenku. "- odvetil a ani sa na ňu nepozrel.
Srdce sa jej začalo nepravidelne ozývať, ale nadýchla sa a odhodlala sa vysloviť ďalšiu otázku.
" Len sám alebo ..... s ňou ?"
" Idem s priateľmi a..... medzi nimi bude aj ona. Som už vyčerpaný tvojimi žiarlivými scénami."
Zatvoril kufor a náhlivo odchádzal. Pri dverách sa ešte obrátil.
Nie. Nevyslovil nijaké slová útechy. Ani nič milé nepovedal. Zaryto mlčal.
Hľadela na neho so slzami v očiach a s vypätím vôle dusila v sebe žeravú bolesť zo sklamania. Nevydržala v tomto súboji pohľadov. Rýchlo sa obrátila a vošla do kuchyne. Počula ešte, ako buchol dverami. S tlčúcim srdcom vyzrela cez oblok.
Zbadala, ako hodil kufor na zadné sedadlo auta a naštartoval.
Cítila, ako jej po lícach stekajú slzy a vyšívaný golierik na blúzke je zmáčaný. Trasúcimi rukami si utierala oči a s pocitom nevýsloviteľného bôľu nariekala.
Čakali ju dni plné zúfalstva a samoty. Vedela, že ich manželstvu je koniec, ale nevedela, že to bude také rýchle. Ale žiť sa predsa musí aj s balvanom smútku.
Spomenula si, ako sa vrátila od susedky. Pravdupovediac už tam musela zájsť. Dnes dostala zálohu a tak konečne jej mohla vrátiť požičanú sumu.
Susedka jej poukazovala novú kuchynku a s ňou aj nové technické vymoženosti, novú mikrovlnnú rúru, odšťavovače firmy Moulinex, hriankovač, elektrický šľahač z firmy Philips Ona vždy len o takých veciach mohla snívať.
" Musím už ísť. Manžel o chvíľu príde. " - radšej sa rozhodla odísť aj napriek tomu, že ju susedka volala, aby zostala na kávu. Ponáhľaľa sa, aby si nikto nevšimol jej smutné oči, v ktorých sa ligotali drobné slzy.
Pravdaže, aj ona mala s Emilom predstavu o krásne vybavenej kuchynke s modernou technikou. Záplava nových a nových reklám ju denne napľňala krásnymi myšlienkami o svojej domácnosti. Rada o nich rozprávala Emilovi. Ale Emil ju len ticho počúval a na tvári mu poihrával úsmev.
Po svadbe začali bývať u Emilových rodičov v rodinnom dome. Mali tu pre seba celé prvé poschodie. Ale nebola tu kuchyňa. Emil videl, že túži po svojej kuchynke. Sľúbil jej ju. A svoje slovo dodržal. Kuchyňu pristavil. Prežívali spolu krásne slnečné dni.
A zdalo sa, že sú ideálny pár.
" Novú kuchynskú linku?"- rázne sa postavil na odpor, keď vyslovila nové želanie.
" Vieš, aké je to dnes drahé? Nie! Uskromníme sa. Kolega z práce nám dá tú jeho. Bude to lacnejšie. Ale našetríme a neskôr si kúpime nábytok do obývačky. " - povzbudil ju.
Ustúpila. Prvýkrát.
Po čase začal dlhšie ostávať v práci. Vracal sa neskoro v noci. Do postele chodil unavený.
" Pracujeme na veľkej zákazke."- odvetil na jej zvedavé otázky .
Emil si z domu priniesol obrovskú šetrnosť. Ani si nepotrpel na moderné oblečenie. A už vôbec nechcel, aby Žofka držala krok s módou.
" Mne sa páčiš taká, aká si, " - vravel vždy, keď si pýtala peniaze na nové šaty. Svoju výplatu odkladal.
" Nikdy nevieš na čo sa nám zídu."- vravieval. " Stačia nám predsa peniaze z Tvojej výplaty. Pomaly zanevrela na celý svet. Do spoločnosti prestali chodiť.
" Dnes je kultúra veľmi drahá, " - často opakoval.
Najhoršie pre ňu znamenalo, keď vyhlásil: " Deti si nemôžeme dovoliť, je to príliš drahé. “
Život s Emilom sa pre ňu stával peklom. Peniaze jej často nevystačili do konca mesiaca.
Dych sa jej zastavil, keď ho raz objavila v spoločnosti mladej atraktívnej dámy. Hneď ju spoznala, veď ich mestečko nebolo veľké. Bola to majiteľka dvoch prosperujúcich kozmetických salónov v meste, prekypovala energiou. Bol to pre ňu šok. Len - len , že sa udržala na nohách. Ale každý jej protest bol márny. Ponižovala sa a prosila ho , aby to ukončil. Určite ho to odpudzovalo. Bude tak, ako si to Emil už dlhší čas pripravoval.
Odrazu jej bolo zima. Zahľadená do ulice začala vnímať všetky známe domy, stromy, v diaľke hučali vlaky, čo prichádzali do mesta. Do jej mesta. Mesta jej snov. Zrazu mala pocit , že všetko zvládne. Pomaly sa v nej usídľoval dlho očakávaný pokoj .Odteraz bude žiť celkom inak. Závan dychtivej túžby po zabudnutej mladosti, akoby sa jej dotkol. A ona v nej vytušila svoju nádej.
