Chcela zareagovať, že má veľa práce, ale nemala šancu.
Po týždni vytúženej dovolenky v Španielsku sa Michal vrátil s dojmami, ktoré potreboval hneď a zaraz vyrozprávať.
" Za mnou ležal zúriaci oceán a predo mnou sa rozprestierala súvislá púšť. Od mora až k úpätiu vzdialených rozoklaných sýtočervených hôr. Bola to praveká, pustá krajina, čo tu existovala od počiatku vekov. Jediný znak, ktorý svedčil o tom, že človek vstúpil na túto pôdu, bol nápis neumelo vydupaný do zeme No Entrance ! Vstup zakázaný ! Hľadel som na mohutnú hradbu zúrivých vĺn, čo dorážali na pobrežie. Pohľad ako od počiatku vekov. Pekelné vlny mora trieštili na útesy, odrážali sa do hlbokého pobrežia. Skalisté vlny míňali svoje obrysy a približovali sa ako veľká kamenistá lavína .
Bolo to desivé hľadieť na neustále bojujúce vlny a skúšať do nich hodiť kameň. Strely sa míňali účinkom. Nebolo počuť čľupnutie .
V tejto zakázanej prírode som zrazu počul silný mužský hlas.
„Nech sa prepadnem, ak sa teraz vzdám".
Hlas prichádzal zo skalistého pobrežia len pár krokov od mojej skrýše som zbadal dve prikrčené mužské postavy.
"Je tu niekde na pobreží úsek, kde sa môžeme skryť a kde nás nenájdu ? “ – netrpezlivo sa spytoval jeden z nich.
„Taký úsek kam nechodia, nejestvuje a nenájde sa tu ani miesto, kam by sa mohla schovať hoci len mucha.“- počul som odpoveď.
„No dobre, ideme „ – rozhodol prvý.
" Uľahčene som si vydýchol a ešte viac som sa učupil vo svojej kamennej skrýši. Pozoroval som okolie. Po pláži sa vzďalovali dvaja muži.
V diaľke zaštekal pes.
„Idú sem psy .“- prebleslo mi mysľou .
Cítil som, že som sa dostal do nepríjemnej situácie. V duchu som sa modlil, aby som sa zachránil. Štekot sa približoval. Teraz doplatím na svoju zvedavosť. Určite ma tu nájdu. V prvom momente ma napadlo :
Čo tak zahrabať sa do piesku ?
Vzápätí som túto myšlienku zavrhol.
Psy by ma našli a roztrhali by mi hrdlo.
Chcel som zomrieť a to rýchlo. Keď ma zbadajú, začnem utekať. Potom, nech ma zastrelia, neželal som si, aby ma dostali psy.“
Obzrel som sa k moru. Nie je smrť utopením ľahšia ?
Videl som, ako sa pekelné vlny trieštia na útesoch, ale teraz to bolo čosi iné, už ma to nenadchýňalo.
Vtom som v diaľke zbadal za vlnami, ako sa rúti nepreniknuteľná hradba. Hnali ju pred sebou prudké, západné vetry.
To je morský mys! ! Prichádza dva – tri razy do týždňa. Mys sa približoval ako obrovská sivá opona , postupujúca po celom obzore a zastierajúca oblohu.
Za mojím chrbtom ktosi vykríkol :
" Héééééj ! Vy dvaja, čo tam dočerta hľadáte ???“
Nie, to nepatrilo mne.
Vari sto metrov za mnou som zbadal strážnika s puškou. Znovu som sa obzrel k pobrežiu. Mys sa približoval.
"Vy! Vy dvaja, poďte sem ! - zreval na nich strážnik. Vzápätí zarachotila puška a uvidel som, ako sa pred nimi rozprskol piesok, utekali v ústrety temnej hradbe hmly. Ozval sa ďalší výstrel a za ním ešte jeden. V nasledujúcej chvíli sa obidvaja muži ocitli v úplnej tme. Akoby ich niekto zabalil do vaty.
Dvaja muži zamierili do púšte, pomaly a neisto, ako slepci v neznámej krajine. A policajt za nimi.
Vyliezol som zo svojej skrýše s dávkou nedôvery, aby som nepadol do pasce. Bol som spotený a moje biele vlasy sa mi prilepili na hlavu. Zhlboka som sa nadýchol. Krásu pobrežia som už vôbec nevnímal.
Rýchlo preč z tohto miesta ! - bolo mojím želaním.
Nechcelo sa mi veriť, že som sa v cudzej krajine ocitol v pozícii očitého svedka." – s úsmevom na tvári dokončil Michal svoje rozprávanie.
